Mumifikáciu mŕtvych tiel praktizovali kultúry na celom svete celé stáročia. Postupy sa odlišujú v závislosti od miesta a nie všetky sú rovnako dobre preskúmané.
Medzinárodný tím vedcov pôsobiacich v Rakúsku, Nemecku a Poľsku skúmal mimoriadne dobre zachované telo kňaza z krypty kostola v malej rakúskej obci Sankt Thomas am Blasenstein. Obec leží v rakúskej spolkovej krajine Horné Rakúsko približne 30 kilometrov južne od štátnej hranice s Českou republikou. Štúdiu s výsledkami zverejnil 2. mája vedecký žurnál Frontiers in Medicine.
„Nezvyčajne dobre zachovaná múmia v krypte kostola obce Sankt Thomas am Blasenstein je telo farára miestnej farnosti. Bol ním Franz Xaver Sidler von Rosenegg, ktorý zomrel v roku 1746,“ uviedol patológ Andreas Nerlich z Univerzity Ľudovíta Maximiliána (LMU) v Mníchove a prvý autor štúdie.
Vedci múmiu skúmali veľmi podrobne. Okrem analýzy archívnych listín vykonali kompletnú vonkajšiu obhliadku tela, celé ho nasnímali počítačovou tomografiou (CT) a odobrali vzorky z rôznych miest. Vykonali tiež kontaktné rádiografické snímanie vnútorných orgánov, rádiokarbónovú analýzu a analýzu stabilných izotopov a tiež histologické, toxikologické a forenzné skúmanie a materiálovú analýzu.
Vedci objavili v brušnej a panvovej dutine množstvo materiálu, ktorého úlohou bolo telo dehydrovať. Nachádzali sa tu jedľové a smrekové triesky, kúsky konárov a rôznych textílií – od látky z ľanu a konope cez vyšívané ľanové plátno až po hodváb. Analýza navyše odhalila i stopy chloridu zinočnatého známeho silnými dehydratačnými účinkami.
Na tele neboli žiadne predchádzajúce rany alebo otvory ako pri známejších spôsoboch mumifikácie, vedci preto usudzujú, že materiál sa do brušnej a panvovej dutiny dostal cez konečník.
Vo vnútri tela sa tiež našla malá sklenená korálka s otvormi na oboch koncoch, jej presný účel ani pôvod však nebol bezprostredne známy.
O identite múmie sa dlhodobo šírili dohady, ich pravdivosť a identitu ostatkov však potvrdila až najnovšia štúdia.
Podľa jej výsledkov muž zomrel zrejme vo veku 35 až 45 rokov, s najvyššou pravdepodobnosťou v rokoch 1734 až 1780. Stravoval sa kvalitne, jedol stredoeurópske obilniny, zvieracie produkty a sladkovodné ryby. Kostru nepoznačila ťažká fyzická námaha, čo zodpovedá životu kňaza v uvedenom období. Všetky tieto informácie zodpovedajú údajom o Sidlerovom živote.
Analýza ďalej odhalila, že mŕtvy muž mohol koncom života trpieť nedostatkom potravy spôsobený zrejme vojnou o rakúske dedičstvo (1740 až 1748). Zistilo sa aj to, že muž dlhodobo fajčil a ku koncu života trpel viacerými zdravotnými problémami vrátane tuberkulózy.
„Máme písomné dôkazy toho, že mŕtve telá sa na transport alebo dlhodobé vystavovanie pripravovali, hoci žiadna zo správ neuvádza presný popis. Je preto možné, že farár mal byť prevezený do svojho domovského kláštora, no z nejakého neznámeho dôvodu k tomu nedošlo,“ uzatvára Nerlich.
Zdroj feed teraz.sk