V éteri už od konca roka 1984 znel „večný“ hit Shout, ale ďalšie dva farbisté single (Everybody Wants to Rule the World a Head over Heels) vyšli až v marci, resp. júni. Azda aj toto načasovanie spôsobilo, že album nedokázal vystreliť na špicu UK-hitparády, dlhé týždne si získaval nových fanúšikov a tak predajnosť najprv neklesala a neskôr len veľmi pomaly. Ďalší faktor bol hitmi nabitý album Phila Collinsa (No Jacket Required), ktorý na špici vystriedal anglických miláčikov The Smiths (Meat Is Murder). Líder kapely Genesis sa na výslní vyhrieval päť týždňov a v jeho tieni zostali dvakrát druhí Tears For Fears.
V Amerike to bola trochu iná pesnička. Collins sa celú jar na čele hitparády naťahoval s Princom, projektom USA for Africa a so soundtrackom k filmu Policajt v Beverly Hills. V júli však na špici pristál album Songs from the Big Chair a zotrval tam celkovo päť týždňov. Skvele sa predával aj v Kanade a vo veľkých krajinách „starého kontinentu“, to isté platilo pre dva najvýraznejšie single.
Druhý štúdiový album dua Tears for Fears mal jedinečné parametre aj v tom, že komerčný úspech sa snúbil s kompozičnou hĺbkou. Produkty síce znesú jednoduchú „škatuľku“ novej vlny a synthi-(pop)rocku, ale nevtieravé melódie mali silné, miestami „nadžezlé“ aranžmány, majestátny výraz a osem piesní sa líšilo od inej dobovej produkcie. A napriek homogénnemu konceptu sa nepodobali ani jedna na druhú.
Zdroj feed teraz.sk
