Názorným príkladom je Slovensko. Netreba ís? po príklady do Nemecka tridsiatych rokov minulého storo?ia, ako sa to u nás ?asto s ob?ubou robí.
Ešte v roku 2019 a na za?iatku roku 2020 patrila Slovenská republika pokia? ide o stav ekonomiky štátu k slušnému nadpriemeru v rámci Európskej únie. Robert Fico dokonca vravieval, že patríme k úspešnému jadru medzi jej prominentných ?ahú?ov. Sta?ili však len nie?o viac ako tri roky katastrofálneho šafárenia diletantov a dobrodruhov a zbierame sa takmer z prachu nielen pokia? ide o stav hospodárstva, ale aj, ?o je rovnako zlé, ak nie ešte horšie, pokia? ide o celkový stav spolo?nosti ako takej a náš dorá?aný kultúrny étos kedysi pomerne svorného holubi?ieho národa. Rozvrat priam ukážkový. Lenže bolo by chybou tvrdi?, ako to niektorí robia, že to všetko je len výsledkom organizovaného burcovania proti lídrovi Smeru po vražde Jána a Martiny 21. februára 2018. Nie, to v žiadnom prípade nebol ani náhodou „rok 0“.
Hrubá chyba a omyl, proti Ficovi, ak to pre jednoduchos? trochu zúžim iba na neho a nechám bokom jeho stranu, sa tu viedla sústredená kampa? minimálne od roku 2002. V novembri 2002 sa konala v Bratislavskom hoteli Carlton ve?ká medzinárodná konferencia, ktorú zorganizoval Mesežnikovov Inštitút pre verejné otázky (neslávne známy IVO) pod názvom „Je výsledok volieb 2002 koncom populistu Fica?“ Už tam vtedy na tej medzinárodnej konferencii pred 22 rokmi mu vystrojili pred?asný politický pohreb lebo vedeniu IVO, ale aj Slovenskej spolo?nosti pre zahrani?nú politiku pod vedením Dulebu a Vášáryovej, Fico jednoducho nevo?al. V diskusii som na tej konferencii vystúpil z pléna a zacitoval dokonca z ich vlastnej ro?enky IVO, v ktorej Mesežnikov sám napísal, že Dzurindove s?uby o dvojnásobných platoch boli ukážkovo populistické. Nepá?ilo sa tomu predsedníckemu stolu, že som im do tváre vmietol ich vlastnú výro?nú publikáciu.
Tak to teda bolo už v roku 2002, ale odvtedy toho potom bolo ove?a viac, dokonca v takej miere, že som na to v roku 2006 upozornil jedného z vtedajších lídrov Smeru Pavla Pašku (na iného som telefonický kontakt nemala a k predsedovi Ficovi sa jednoducho nedostanete) a tak sme sa z mojej iniciatívy stretli v parlamente, aby som v polhodinovom rozhovore vyslovil názor a pridal aj dobre mienenú radu, že by bolo ve?mi dobre, aby sa na tých pravicových konferenciách zú?ast?oval aj niekto za Smer. Dodnes mám v telefóne mobilný kontakt na nebohého Pašku. Dal mi vtedy za pravdu a súhlasil, ale ni? sa nezmenilo a na tých konferenciách (dnes by sme ich mohli nazva? „slnie?kárske“) som na?alej vystupoval v diskusiách sám.
Aj na ve?kej medzinárodnej konferencii na ministerstve zahrani?ných vecí ke? sem prišiel doslova celý svet v de?, kedy tu boli Bush a Putin v predve?er ich pamätného bratislavského summitu 2005, som v diskusii z pléna dôrazne oponoval neopodstatneným chválenkárskym vyjadreniam Pavla Demeša v jeho úvodnom prejave konferencie, konanej pod záštitou vtedajšej štátnej tajomní?ky Magdy Vášáryovej.
Darmo, ak ste najstarším politickým komentátorom, tak si toho pamätáte „nepríjemne“ ve?a. Robertovi Ficovi som v rovnakom duchu, v akom som hovoril v roku 2006 s Pavlom Paškom, poslal v priebehu nasledujúcich rokov celkove tri listy – to je všetko, ?o sa dalo v tej veci urobi?. Ke? potom prišiel február 2018, vôbec ma neprekvapilo, že tá šestnás?ro?ná sústredená kampa?, fakticky otvorená likvida?ná vojna proti Smeru a Ficovi, sa dramaticky zvrhla a nabrala obrátky totálnej politickej a mediálnej vojny s cie?om akýmiko?vek prostriedkami definitívne odstráni? „nevyhovujúceho“ predsedu Smeru z cesty. Zvyšok špinavej roboty mal potom urobi? obávaný demagogický „likvidátor“ Matovi? a jeho úderky v ÚŠP, NAKA a v médiách, za potlesku zahrani?ia. Áno, za potlesku zahrani?ia, inak sa tá zarážajúca hluchota a slepota Bruselu a Washingtonu nazva? nedá. Ke? potom prišiel na scénu pištolník Cintula, mal to by? definitívny epilóg. Naš?astie nebol. Príbeh pokra?uje ?alej. 1/2
Zdroj telegram
