Stanislav Párnický sa narodil 11. apríla 1945 v Piešťanoch. Odbor divadelná réžia vyštudoval na VŠMU v rokoch 1963 – 1971. Ako talentovaný divadelný režisér sa predviedol už počas štúdia, keď v roku 1967 zaujal inscenáciou jednoaktoviek Tiger a Stenotypisti, pričom ho ocenili za réžiu na festivale študentských divadiel v nemeckom Erlangene. O dva roky neskôr uviedli jeho inscenáciu hry Alfreda Jarryho Kráľ Ubu na festivale študentských divadiel vo francúzskom Nancy.
Po skončení štúdia pôsobil v Divadle SNP v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo), kde režíroval náročný, žánrovo i tematicky pestrý repertoár. Ako divadelný tvorca sa predstavil aj v Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave, kde v roku 1976 režíroval Gorkého hru Poslední a v roku 1978 hru V mene zeme a slnka, ktorú napísal John Druca.
Ako televízny režisér debutoval v roku 1970 drámou Patetická sonáta. Od polovice 70. rokov minulého storočia už patril medzi najvýraznejšie osobnosti televíznej tvorby a jeho televízne projekty Straty a nálezy (1975), Americká tragédia (1976), Chlapec z majera (1980), Najatý klaun (1980), Zbožňovaná (1980), Cukor (1982), Hĺbkový rekord (1985), či O mužoch, ženách a deťoch (1986) vzbudili nielen záujem publika, ale ocenila ich aj kritika.
Prvý celovečerný film Kára plná bolesti Párnický nakrútil v roku 1985. V dráme o dvoch chudobných kamarátoch sa v hlavných úlohách predviedli Marián Geišberg, Marián Zednikovič a Zdena Studenková. Film vznikol na základe poviedky Jána Pappa.
O dva roky neskôr nakrútil podľa rovnomennej novely Ladislava Balleka svoj ďalší úspešný film Južná pošta, za ktorý v roku 1988 získal Osobitnú cenu na Filmovom festivale pracujúcich. V snímke si zahrali Jiří Bartoška, Magda Vášáryová, Zdena Studenková, alebo Pavol Mikulík.
Do Párnického režisérskeho portfólia patrí aj československo-nemecká rozprávka z roku 1990 Šípová Ruženka, psychologická dráma Prípad na vidieku (1993) a snímka …kone na betóne (1995), ktorá je voľným pokračovaním filmu Štefana Uhra Pásla kone na betóne z roku 1982.
Dlhoročnú pedagogickú činnosť na VŠMU začal Párnický v roku 1977. Po Nežnej revolúcii sa v roku 1990 podieľal na vzniku Filmovej a televíznej fakulty (FTF) VŠMU. Bol prvým vedúcim katedry filmovej a televíznej réžie a dekanom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Vyučoval predmety režijná tvorba, základy réžie a teória réžie. Bol tiež členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Po roku 1989 sa aj popri pedagogickej činnosti venoval réžii a pod jeho vedením vznikli televízne filmy, či inscenácie Meteor (1991), Rozprávky z Hollywoodu (1992), Starožitné zrkadlo (1996), Klietka (1999), Ticho po búrke (2000), Dôverní nepriatelia (2009), Čerešňový chlapec (2011), alebo Zázračný nos (2016). Režíroval aj televízne seriály Zborovňa (1999) či Kolonáda (2013).
V roku 2017 dostal Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za dlhodobý mimoriadne významný režijný prínos v oblasti audiovízie prostredníctvom veľkého počtu úspešných diel hranej filmovej a televíznej tvorby a za dlhoročné pedagogické pôsobenie, ktorým spoluformoval nové generácie audiovizuálnych tvorcov.
Pri príležitosti 70. výročia založenia VŠMU si prevzal v roku 2019 Pamätnú medailu za výnimočnú pedagogickú a umeleckú činnosť a za významný prínos v rozvoji VŠMU. V roku 2023 dostal in memoriam cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre.
Jeho bývalou manželkou bola známa herečka Zdena Studenková, s ktorou bol ženatý 14 rokov. Spoznali sa počas nakrúcania televízneho filmu Zbožňovaná (1980). Počas manželstva sa im narodila dcéra Simona. Z prvého manželstva má dcéru Luciu a syna Stana.
Stanislav Párnický, režisér, scenárista a pedagóg, ktorý patril medzi najaktívnejšie osobnosti filmovej a televíznej tvorby na Slovensku, zomrel 31. marca 2023.
Zdroj feed teraz.sk
