„Myslím si, že povedomie o tom, čo holokaust bol, v spoločnosti sú. Niekde hlbšie, niekde povrchné,“ skonštatovala Vrzgulová. Nepochybuje však o tom, že sa nájdu aj takí, ktorí o jeho význame nevedia. Podľa nej môžu byť pod vplyvom iných vysvetlení či naratívov o tomto období alebo ich história nezaujíma a myslia si, že ju pre svoj život nepotrebujú.
Za dôležité považuje, že sa do „kalendára“ a pamäti spoločnosti dané obdobie ukotvuje rôznymi dátumami viažucimi sa k udalostiam, ktoré sa počas holokaustu stali, a teda nielen Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia (9. 9). Spomína napríklad 25. marec 1942, keď odišiel prvý transport žien a dievčat z územia ľudáckeho slovenského štátu do vyhladzovacieho tábora Auschwitz či dátumy, ktoré súvisia s lokálnymi udalosťami vrátane deportácií. Podobne aj dátum úteku dvoch slovenských Židov, Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (7. 4. 1944). „Prinášajú nejaké impulzy, ktoré každoročne pravidelne otvárajú túto tému z rôznych zorných uhlov alebo vypichnú nejakú tému a tej sa venujú,“ poznamenala Vrzgulová.
Pripomínanie obdobia holokaustu má tiež svoj vývoj, keďže je podľa nej nemenej dôležité, čo a kto sa pripomína, keď sa hovorí o holokauste. Vývoj obsahu je podľa nej badať pri porovnaní verejného pripomínania Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia v roku 2001 smerom k súčasnosti. Na začiatku to podľa etnologičky boli predovšetkým alebo takmer výlučne obete, o ktorých sa hovorilo. Približovali sa individuálne príbehy alebo procesy, ktoré boli namierené proti židovskému obyvateľstvu, rovnako tak zákonodarstvo a jednotlivé kroky, ktoré viedli až k transportom. „Postupom času sa naratív o holokauste začal rozširovať a zachytával aj ďalšie skupiny obyvateľov, ktorí boli súčasťou toho obdobia,“ podotkla Vrzgulová.
Zdroj feed teraz.sk
