„Rozhodujúcim základom pre našu integráciu do Európskej únie (EÚ) pred 20 rokmi bol silný a kontinuálny zahraničnopolitický konsenzus o tom, že miesto Slovenska v politicky zjednotenej, bezpečnostne stabilnej a ekonomicky vyspelej Európe je naším národno-štátnym záujmom. Na tomto základe vznikali mnohé dôležité rozhodnutia a zbližovanie Slovenska s Európskou úniou a NATO,“ uviedol.
Poukázal, že počas tzv. mečiarizmu stratilo Slovensko dôveru, dostávalo diplomatické demarše a vypadlo z hlavného integračného prúdu. „Nástup vlády širokej koalície po parlamentných voľbách v roku 1998 potvrdil schopnosť Slovenska konať zodpovedne a cez potrebné reformy dynamicky prekonávať svoje demokratické deficity a inštitucionálne či legislatívne zaostávanie,“ doplnil Figeľ.
Priznáva, že mal aj isté obavy o náš vstup do EÚ. „Obával som sa vnútorných sporov v koalícii, ktoré mohli oslabiť jej stabilitu a výsledky. Náročný bol spor o budúcnosť SDK, teda hlavnej koaličnej strany. Ešte citlivejším bol návrh koaličnej strany SDĽ pod vedením Jozefa Migaša, v tom čase predsedu NR SR, na vyslovenie nedôvery premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Našťastie, ustáli sme to,“ poznamenal.
Z vonkajších udalostí sa obával tendencie uprednostniť menšiu skupinu krajín pre vstup do Únie. „Bola to aj obava z príliš veľkého jednorazového rozšírenia a následnej zmeny a oslabenia akcieschopnosti Únie. Obmedzené, teda malé rozšírenie EÚ ako preferovaný scenár prevažovalo až do obdobia rokov 2001 – 2002. Tento scenár so Slovenskom nepočítal,“ vysvetlil Figeľ.
Slovensko muselo splniť množstvo podmienok a urobiť reformy, aby mohlo do Únie vstúpiť. „Vláda a parlament podávali za vyše päť rokov bezprecedentný výkon. Z výsledkov a zmien v tomto období Slovensko čerpá a žije dodnes. Od priamej voľby prezidenta, cez verejné obstarávanie, kompatibilitu výrobkov, sektorové reformy, vytvorenie regionálnej samosprávy a decentralizáciu až po prijatie pravidiel pre azyl a migráciu, pre voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily,“ opísal Figeľ, pre ktorého to boli najťažšie roky v jeho politickom živote. „Z hľadiska intenzity práce, totálneho diplomatického nasadenia a komunikácie doma i v zahraničí,“ doplnil.
Vstupu Slovenska do Únie predchádzalo dosiaľ jediné úspešné referendum. Koaliční aj opoziční politici sa na jeho podporu spoločne prešli po Bratislave, na účasť v referende vyzýval aj Vladimír Mečiar. „Vedeli sme, že na našej ceste do EÚ bude aj dôležité celoštátne referendum. Nechcel som byť hlavným vyjednávačom v procese, ktorého výsledky odmietnu ľudia v referende, ako sa to stalo v Nórsku,“ uviedol pre TASR Figeľ.
Integrácia bola podľa jeho slov kombináciou zodpovedného politického a odborného konania. „Aj preto sa slovenská podpora pre členstvo dlhodobo pohybovala na úrovni 60 – 70 percent. Úspešná cesta do EÚ bola najkonsenzuálnejším cieľom našej politiky za celé desaťročie od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podporovali ho parlamentné politické strany, profesijné združenia a komory, odbory, samosprávy, univerzity, cirkvi, mimovládne organizácie a médiá,“ pripomenul.
Slovenskú stratégiu vyjednávaní označil za ambicióznu, konštruktívnu a realistickú. „Aj preto bola úspešná,“ podotkol a pripomenul, že prístupová zmluva bola podpisovaná pod Akropolou v Aténach 16. apríla 2003 za gréckeho predsedníctva Rady EÚ. „Za Slovensko sú pod zmluvou podpisy prezidenta Rudolfa Schustera, premiéra Mikuláša Dzurindu, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a môj ako hlavného vyjednávača. Bola to udalosť historického významu. Pero, ktorým som zmluvu podpísal, mi grécky protokol daroval. Mám ho odložené ako vzácnu spomienku,“ zaspomínal si Figeľ.
Zdroj feed teraz.sk
