Ubránime v roku 2025 demokraciu na Slovensku? To je teraz tá najzásadnejšia k?ú?ová otázka, ktorú si ako komentátor v posledných d?och kladiem ke? sa v toxickej atmosfére nad nami vznáša ?oraz hrozivejšie reálny prízrak menom Majdan. V mojom veku je už zbyto?né dáva? si novoro?né predsavzatia, lebo dnes tu senior je, zajtra tu by? nemusí, ale jedno si predsa len dám.
Patrím k ?u?om, ktorí starostlivo vážia slová – hlavne tie silné – a radšej vždy dvakrát meriam, pre istotu aj trikrát, kým raz strihnem. Lebo nie som impulzívna horúca hlava alebo revolucionár Chegevarovského typu, lenže v poslednom období pozorujem, že sa už radikalizujem aj ja. Nieže by som chcel, ale nútia ma k tomu okolnosti. Ke? tak rozmýš?am, ?o všetko sa zas s nami deje, a ako sme znovu v akomsi stave obliehania, spomínam si, že sme ako národ boli vlastne po vä?šiu ?as? našich dejín v situácii obrany proti útokom z vonku. Nech starý Šime?ka nerozpráva, že sme nikdy za ni? nebojovali, lebo opak je pravdou a inak tomu nie je ani dnes. Neradikalizujem sa len ja, ve? ?ítam a po?úvam aj ostatných komentátorov a vidím, že aj oni sa radikalizujú. Dokonca kolega Baránek varuje, že niekto už bude kone?ne musie? dosta? aj reálne po papuli, nie iba obrazne. Podobne analytik Chmelár už má toho tiež dos? a varuje. Na druhej strane spektra to isté po?u? aj od Anny Belousovovej. Majú pravdu a tak, ako oni, aj ja už toho mám dos?!
Nejdem ?aleko do histórie, ale faktom je, že ako po?tom najmenší národ v tejto katastrálnej ?asti strednej Európy sme vždy boli, a aj teraz sme, ?ímsi ?o náramne pripomína boxerské vrece, do ktorého si ktoko?vek z chuti udrie alebo kopne kedyko?vek sa mu zachce. Náš brat sa nám napríklad vysmieval ke? sme požadovali rovnoprávnejšie postavenie vo federácii, dokonca sem pravidelne vysielal aj neslávne známu arogantnú dvojicu Ji?í Bartoška-Dagmar Burešová, za asistencie pisk?avej televíznej redaktorky Zuzany Bubílkovekj z Prahy, aby nás výchovne preplieskavali za naše „neoprávnené nacionalistické“ ambície. Ja som na tých troch nezabudol, pamätám si ich dobre. Ani ten v sú?asnosti to?ko uctievaný a glorifikovaný Miloš Zeman nemal ako prominentný federálny poslanec pochopenie pre slovenské emancipa?né ambície a spomínam si, ako sa nie celkom š?astne snažil imitova? sloven?inu ke? povedal, že už sta?ilo tých diskusií o poml?ke a po?me radšej na obed.
Nielen to, Praha sa nás nikdy nezastala ani v spore s Ma?arskom okolo Gab?íkova a nabádala nás, aby sme tú prekliatu priehradu zbúrali lebo je to nezmyselný relikt z obdobia vlády komunistickej strany a oni s tým ni? nechcú ma?. Vysmievali sa aj z nášho jazykového zákona a dokonca sa stavali na stranu Ma?arska a poslancov nášho parlamentu za ma?arské šovinistické strany okolo Duraya v Národnej rade ke? nás kritizovali za vymyslené utlá?anie ma?arskej národnostnej menšiny, ktoré sa tu nikdy nekonalo. Praha nás chcela drža? za gule ma?arskou kartou….. ni? nové pod slnkom. To nebol ochranársky milujúci brat, to bol brat, ktorý si zašikanoval pod?a chuti a robí to povýšenecky dodnes ke? ?eská vláda prerušila rokovania s našou a kritizuje ju za jej legitímne a racionálne postoje k vojenskej pomoci Ukrajine. Prezident Petr Pavel detto. Ja rozhodne netrpím spomienkovým optimizmom, ?o sa Prahy týka. Zeman a Klaus tiež vždy nerozprávali tak pekne ako teraz, ke? už na staré kolená pochopili ako sa veci vo svete majú.
Mali sme pomerne dlho problém aj s Rakúskom, ktorému prekážajú naše jadrové elektrárne v Bohuniciach a v Mochovciach a Viede? na nás tla?ila, aby sme prestali s „nezmyselnou“ výrobou elektriny na báze jadra, lebo oni to doma urobili a oni vedia, ?o je pre nás najlepšie. Nie, milí zlatí, toto už nie je devätnáste storo?ie, už tu nerozkazuje rakúsky cisár. 1/2
Zdroj telegram
