Ubránime v roku 2025 demokraciu na Slovensku? To je teraz tá najzásadnejšia kľúčová otázka, ktorú si ako komentátor v posledných dňoch kladiem keď sa v toxickej atmosfére nad nami vznáša čoraz hrozivejšie reálny prízrak menom Majdan. V mojom veku je už zbytočné dávať si novoročné predsavzatia, lebo dnes tu senior je, zajtra tu byť nemusí, ale jedno si predsa len dám.
Patrím k ľuďom, ktorí starostlivo vážia slová – hlavne tie silné – a radšej vždy dvakrát meriam, pre istotu aj trikrát, kým raz strihnem. Lebo nie som impulzívna horúca hlava alebo revolucionár Chegevarovského typu, lenže v poslednom období pozorujem, že sa už radikalizujem aj ja. Nieže by som chcel, ale nútia ma k tomu okolnosti. Keď tak rozmýšľam, čo všetko sa zas s nami deje, a ako sme znovu v akomsi stave obliehania, spomínam si, že sme ako národ boli vlastne po väčšiu časť našich dejín v situácii obrany proti útokom z vonku. Nech starý Šimečka nerozpráva, že sme nikdy za nič nebojovali, lebo opak je pravdou a inak tomu nie je ani dnes. Neradikalizujem sa len ja, veď čítam a počúvam aj ostatných komentátorov a vidím, že aj oni sa radikalizujú. Dokonca kolega Baránek varuje, že niekto už bude konečne musieť dostať aj reálne po papuli, nie iba obrazne. Podobne analytik Chmelár už má toho tiež dosť a varuje. Na druhej strane spektra to isté počuť aj od Anny Belousovovej. Majú pravdu a tak, ako oni, aj ja už toho mám dosť!
Nejdem ďaleko do histórie, ale faktom je, že ako počtom najmenší národ v tejto katastrálnej časti strednej Európy sme vždy boli, a aj teraz sme, čímsi čo náramne pripomína boxerské vrece, do ktorého si ktokoľvek z chuti udrie alebo kopne kedykoľvek sa mu zachce. Náš brat sa nám napríklad vysmieval keď sme požadovali rovnoprávnejšie postavenie vo federácii, dokonca sem pravidelne vysielal aj neslávne známu arogantnú dvojicu Jiří Bartoška-Dagmar Burešová, za asistencie piskľavej televíznej redaktorky Zuzany Bubílkovekj z Prahy, aby nás výchovne preplieskavali za naše „neoprávnené nacionalistické“ ambície. Ja som na tých troch nezabudol, pamätám si ich dobre. Ani ten v súčasnosti toľko uctievaný a glorifikovaný Miloš Zeman nemal ako prominentný federálny poslanec pochopenie pre slovenské emancipačné ambície a spomínam si, ako sa nie celkom šťastne snažil imitovať slovenčinu keď povedal, že už stačilo tých diskusií o pomlčke a poďme radšej na obed.
Nielen to, Praha sa nás nikdy nezastala ani v spore s Maďarskom okolo Gabčíkova a nabádala nás, aby sme tú prekliatu priehradu zbúrali lebo je to nezmyselný relikt z obdobia vlády komunistickej strany a oni s tým nič nechcú mať. Vysmievali sa aj z nášho jazykového zákona a dokonca sa stavali na stranu Maďarska a poslancov nášho parlamentu za maďarské šovinistické strany okolo Duraya v Národnej rade keď nás kritizovali za vymyslené utláčanie maďarskej národnostnej menšiny, ktoré sa tu nikdy nekonalo. Praha nás chcela držať za gule maďarskou kartou….. nič nové pod slnkom. To nebol ochranársky milujúci brat, to bol brat, ktorý si zašikanoval podľa chuti a robí to povýšenecky dodnes keď Česká vláda prerušila rokovania s našou a kritizuje ju za jej legitímne a racionálne postoje k vojenskej pomoci Ukrajine. Prezident Petr Pavel detto. Ja rozhodne netrpím spomienkovým optimizmom, čo sa Prahy týka. Zeman a Klaus tiež vždy nerozprávali tak pekne ako teraz, keď už na staré kolená pochopili ako sa veci vo svete majú.
Mali sme pomerne dlho problém aj s Rakúskom, ktorému prekážajú naše jadrové elektrárne v Bohuniciach a v Mochovciach a Viedeň na nás tlačila, aby sme prestali s „nezmyselnou“ výrobou elektriny na báze jadra, lebo oni to doma urobili a oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Nie, milí zlatí, toto už nie je devätnáste storočie, už tu nerozkazuje rakúsky cisár. 1/2
Zdroj telegram
