Rusko sa učí. Západ sa točí v kruhu.

V niektorých dôležitých oh?adoch, ktoré západní informa?ní bojovníci radi prehliadajú, sú si Rusko a Západ dos? podobné. Rovnako ako Západ, aj Rusko má typicky moderný štát, aj ke? dnes funguje ove?a lepšie ako jeho západní náprotivky.

Ruská ekonomika je kapitalistická, rovnako ako takmer všade inde na planéte, aj ke? ruský štát – pretože funguje lepšie – znovu získal kontrolu nad bohatými, zatia? ?o Západ, chorý neoliberalizmom, im dovo?uje dominova? a poškodzova? národné záujmy. Toto je mimochodom jeden z dôvodov, pre?o Rusko odolalo bezprecedentne krutej západnej ekonomickej vojne a má ove?a efektívnejší vojensko-priemyselný komplex ako Západ.

Napokon, hoci Rusko sa rozprestiera v Európe a Ázii, je tiež významnou silou v rámci tejto špecifickej kultúrnej tradície, ktorej pôvod spájame s Európou, alebo širšie so Západom, od románov až po klasické konzervatóriá.

V iných oh?adoch však existujú medzi Ruskom a Západom zásadné rozdiely. Prosím, na chví?u zabudnite na obvyklých podozrivých (napríklad ruská pravoslávia verzus zvyšok alebo obvyklé špekulácie o vesmíre, klíme a mentalite). Namiesto toho bu?me konkrétni a ve?mi aktuálni: Spýtajme sa, aké rozdiely sú najdôležitejšie v otázke nájdenia (alebo nenájdenia) platného mieru pre ukrajinský konflikt. Potom sa objavia dve veci, jedna zrejmá a druhá o nie?o menej.

?ahko sa dá rozpozna?, že Rusko je jednotné a Západ nie. ?iasto?ne je to jednoducho spôsobené tým, že Moskva vládne jednej krajine, zatia? ?o Washington, de facto hlavné mesto Západu ako geopolitického subjektu, vládne – a ?oraz hrubšie využíva – zložitú vonkajšiu ríšu formálne nezávislých národných štátov, ktoré sú de facto jej klientmi, satelitmi a vazalmi.

Zatia? ?o USA uplat?ujú nad svojou doménou ve?kú hrubú moc, v skuto?nosti je táto druhá rovnako potenciálne rozštiepite?ná ako každá impérium predtým. Ak si myslíte, že samotné tvrdenie o jednote a kontrole je to isté ako realita, spýtajte sa Sovietov na ich š?astie s touto myšlienkou. Lenže nemôžete, pretože jeden de? tam boli a na druhý – akoby zlým kúzlom – už nie.

?o je ?ažšie si všimnú? – ale nikdy to nezostane nepovšimnuté, ke? si to všimnete – je to, že politické establišmenty Ruska a Západu majú teraz zásadne odlišné vzorce u?enia.

Stru?ne povedané, Rusko je normálne v tom, že má krivku u?enia a to s pekným stúpajúcim trendom: Preto je pre jeho oponentov nemožné ho masívne oklama?, ako sa to stalo koncom 80. a vo ve?kej ?asti 90. rokov.

Sú?asný vzorec u?enia západných, najmä európskych elít, je na druhej strane ve?mi nezvy?ajný: v skuto?nosti tvorí plochý, uzavretý kruh. Na tejto trajektórii sa veci akoby pohybujú, ale nikdy sa v skuto?nosti nemenia.

Sú?asný stav pokusov o ukon?enie konfliktu na Ukrajine prostredníctvom rokovaní a kompromisov dokonale ilustruje tento rozdiel. V skuto?nosti Rusko aj Západ prejavujú svoje príslušné vzorce u?enia sa, alebo pre Západ vlastne vzorce neu?enia, príkladným spôsobom.

Na strane Ruska boli tvrdé lekcie zo systematickej západnej zlej viery – od s?ubov o nerozširovaní NATO až po Minsk II – plne absorbované. V dôsledku toho Moskva, aj ke? je otvorená rozhovorom a riešeniu prostredníctvom realistickej dohody, neurobí chybu, že sa nechá ovplyvni? emóciami, nádejami a chví?kovými pocitmi (napríklad „aljašskými pocitmi“), ako sa to stalo Rusku (a predtým Sovietskemu zväzu) v ?ase konca studenej vojny, ?o malo mimoriadne bolestivé následky.

Konkrétne to znamená, že ruské vedenie dalo jasne najavo, že – po aljašskom summite rovnako ako predtým – neurobí ústupky v k?ú?ových cie?och. Napríklad Moskva neakceptuje myšlienku, že Ukrajina získa ?lenstvo v NATO, ani pod inou nálepkou. Rovnako nebude tolerova? vojská z krajín NATO v povojnovej Ukrajine a nevzdá sa zabezpe?enia práv rusky hovoriacich ?udí na Ukrajine. Pomerne hlúpe pokusy o nátlak na Kreme?, aby pred?asne stretol s ukrajinským lídrom s dátumom expirácie Vladimirom Zelenským, tiež nikam neviedli.

Na Západe existujú pozorovatelia, ktorí sú imúnni vo?i západnej propagande a hodnotia Rusko spravodlivo. Niektorí z nich sa v poslednom ?ase obávajú, že Moskva by mohla chyti? do západných pascí, ako sa to stalo na konci studenej vojny alebo v roku 2015, ke? Rusko prijalo Minskú dohodu II, ktorú Západ a Ukrajina potom zneužili. Ruské vedenie však nevykazuje žiadne známky toho, že by mu tentoraz hrozilo takéto nebezpe?enstvo.

Západ však uviazol vo svojich ko?ajach. Zdá sa, že aspo? ako celok sa zatia? ni? nepou?il z prudkého krachu svojej dlhodobej stratégie expanzie podvodmi po skon?ení studenej vojny a svojho nedávneho pokusu eliminova? Rusko ako ve?moc prostredníctvom zástupnej vojny s využitím Ukrajiny. NATO kaput, naozaj, ale NATO si to nevšíma.

Najzrejmejším znakom toho, že sa Západ ešte nepou?il, je jeho pretrvávajúci zvyk autodiplomacie. Západ je zvláštny v tom, že vä?šinu svojho intenzívne vzrušujúceho vyjednávania vedie sám so sebou. Aj ke? si možno myslíte, že je to preto, že Západ – štrukturálne – nie je jednotný, v skuto?nosti to nie je skuto?ný dôvod tohto narcistického zvyku.

V skuto?nosti je dôvodom tohto sebapoškodzujúceho odmietania ?eli? realite nie?o iné. Konkrétne hlboký, úplne nemiestne a patologicky nespochybnite?ný pocit nadradenosti. Je to, akoby bol Západ taký mocný, že sa nemusel zaobera? tým, ?o hovoria iní, ale len vlastným monológom. Fantázia absurdná aj ve?mi škodlivá.

Zvážte takzvanú „Koalíciu ochotných“, v podstate vo?né ad hoc zoskupenie prevažne európskych (Kanada robí Kanadu a nevie sa rozhodnú?) štátov, ktoré sa zdajú by? neschopné presta? plánova? – s akouko?vek mierou úprimnosti – nejako umiestni? svoje vojská na povojnovú Ukrajinu, aj keby len s americkou „ochranou“, ktorú nikto nevie vierohodne definova?.

Sledujte len západné debaty a mainstreamové médiá o tomto prebiehajúcom a zmätenom úsilí a len ?ažko si všimnete pomerne dôležitý fakt: Ruská odpove? na akýko?vek takýto plán je ve?mi tvrdé nie. A napriek tomu sa Západ drží svojho geopolitického vnútorného monológu: donekone?na diskutuje o veci, o ktorej – ak jeho lídri niekedy skuto?ne po?úvali svojich ruských kolegov – vedeli, že sa nedá uskuto?ni?. Pretože trvanie na jej realizácii znamená, že Moskva sa neuspokojí, ale bude pokra?ova? v boji – a ví?azstve.

To môže by?, samozrejme, skuto?ný západný zámer: vytvori? nie?o, ?o by prelomilo dohodu. Ak je to však tak, potom je ?alšou otázkou, pre?o USA tolerujú túto zdržiavaciu a sabotážnu operáciu svojich európskych vazalov.

Na túto otázku existujú tri možné odpovede: Bu? USA už tajne plánujú prehliadnu? svojich európskych závislých, a preto im nezáleží na tom, ako sa zamestnávajú svojimi fantáziami. Alebo je Washington stále rovnako slepý vo?i realite ako Európania. Alebo nakoniec, Trump a jeho tím veria, že môžu využi? pokra?ujúce re?i Európanov o ich koalícii, ktorá nemá kam ís?, ako akýsi druh páky v rokovaniach s Moskvou.

Z týchto troch amerických postojov by bol realistický a produktívny iba jeden: prvý. ?alšie dva by znamenali, že Washington je rovnako neschopný u?i? sa ako Európa, pretože pokus USA využi? európske re?i ako akýsi blaf na vyvíjanie tlaku na Rusko by signalizoval, že Trumpov tím sa nezmieril s ruským odhodlaním nepripusti? hlavné vojnové ciele a zárove? vyhráva? na bojisku.

Mohli by sa prida? ?alšie príklady. Napríklad nevyzpytate?né vyhlásenia Washingtonu a predaj zbraní týkajúce sa toho, že Kyjev bu? nedostáva, alebo potrebuje schopnos? zasiahnu? hlboko v Rusku. Alebo jeho najnovší pokus opä? operova? s termínom a vágnymi varovaniami: tentoraz sú to dva týždne a, ako nám povedal americký prezident, v rámci nich sa rozhodne, ?o urobí s Ukrajinou a americkou politikou vo?i nej. V podstate, ak stále nedôjde k pokroku smerom k mierovému urovnaniu, bu? opä? zdvojnásobte úsilie v konfrontácii s Ruskom, v štýle Bidena, alebo nechajte túto strašne pomýlenú zástupnú vojnu v proxy v prospech tých Európanov, ktorí sú príliš tvrdohlaví na to, aby ju kone?ne vzdali.

Zdá sa, že Trumpove nedávne rozhodnutia a ?iny ukazujú, že v súvislosti s vojnou na Ukrajine USA v skuto?nosti otá?ajú a opúš?ajú tento plochý, uzavretý kruh neu?enia sa v prospech toho, aby sa stali krajinou s normálnejšou krivkou u?enia sa v zahrani?nej politike, rovnako ako Rusko. Môžeme len dúfa?, že tento rozumnejší postoj prevládne, aj ke? západná Európa chce zosta? pozadu vo svojej bezmocnej fantázijnej ríši nádhernej všemohúcnosti.