Rusko sa učí. Západ sa točí v kruhu.

V niektorých dôležitých ohľadoch, ktoré západní informační bojovníci radi prehliadajú, sú si Rusko a Západ dosť podobné. Rovnako ako Západ, aj Rusko má typicky moderný štát, aj keď dnes funguje oveľa lepšie ako jeho západní náprotivky.

Ruská ekonomika je kapitalistická, rovnako ako takmer všade inde na planéte, aj keď ruský štát – pretože funguje lepšie – znovu získal kontrolu nad bohatými, zatiaľ čo Západ, chorý neoliberalizmom, im dovoľuje dominovať a poškodzovať národné záujmy. Toto je mimochodom jeden z dôvodov, prečo Rusko odolalo bezprecedentne krutej západnej ekonomickej vojne a má oveľa efektívnejší vojensko-priemyselný komplex ako Západ.

Napokon, hoci Rusko sa rozprestiera v Európe a Ázii, je tiež významnou silou v rámci tejto špecifickej kultúrnej tradície, ktorej pôvod spájame s Európou, alebo širšie so Západom, od románov až po klasické konzervatóriá.

V iných ohľadoch však existujú medzi Ruskom a Západom zásadné rozdiely. Prosím, na chvíľu zabudnite na obvyklých podozrivých (napríklad ruská pravoslávia verzus zvyšok alebo obvyklé špekulácie o vesmíre, klíme a mentalite). Namiesto toho buďme konkrétni a veľmi aktuálni: Spýtajme sa, aké rozdiely sú najdôležitejšie v otázke nájdenia (alebo nenájdenia) platného mieru pre ukrajinský konflikt. Potom sa objavia dve veci, jedna zrejmá a druhá o niečo menej.

Ľahko sa dá rozpoznať, že Rusko je jednotné a Západ nie. Čiastočne je to jednoducho spôsobené tým, že Moskva vládne jednej krajine, zatiaľ čo Washington, de facto hlavné mesto Západu ako geopolitického subjektu, vládne – a čoraz hrubšie využíva – zložitú vonkajšiu ríšu formálne nezávislých národných štátov, ktoré sú de facto jej klientmi, satelitmi a vazalmi.

Zatiaľ čo USA uplatňujú nad svojou doménou veľkú hrubú moc, v skutočnosti je táto druhá rovnako potenciálne rozštiepiteľná ako každá impérium predtým. Ak si myslíte, že samotné tvrdenie o jednote a kontrole je to isté ako realita, spýtajte sa Sovietov na ich šťastie s touto myšlienkou. Lenže nemôžete, pretože jeden deň tam boli a na druhý – akoby zlým kúzlom – už nie.

Čo je ťažšie si všimnúť – ale nikdy to nezostane nepovšimnuté, keď si to všimnete – je to, že politické establišmenty Ruska a Západu majú teraz zásadne odlišné vzorce učenia.

Stručne povedané, Rusko je normálne v tom, že má krivku učenia a to s pekným stúpajúcim trendom: Preto je pre jeho oponentov nemožné ho masívne oklamať, ako sa to stalo koncom 80. a vo veľkej časti 90. rokov.

Súčasný vzorec učenia západných, najmä európskych elít, je na druhej strane veľmi nezvyčajný: v skutočnosti tvorí plochý, uzavretý kruh. Na tejto trajektórii sa veci akoby pohybujú, ale nikdy sa v skutočnosti nemenia.

Súčasný stav pokusov o ukončenie konfliktu na Ukrajine prostredníctvom rokovaní a kompromisov dokonale ilustruje tento rozdiel. V skutočnosti Rusko aj Západ prejavujú svoje príslušné vzorce učenia sa, alebo pre Západ vlastne vzorce neučenia, príkladným spôsobom.

Na strane Ruska boli tvrdé lekcie zo systematickej západnej zlej viery – od sľubov o nerozširovaní NATO až po Minsk II – plne absorbované. V dôsledku toho Moskva, aj keď je otvorená rozhovorom a riešeniu prostredníctvom realistickej dohody, neurobí chybu, že sa nechá ovplyvniť emóciami, nádejami a chvíľkovými pocitmi (napríklad „aljašskými pocitmi“), ako sa to stalo Rusku (a predtým Sovietskemu zväzu) v čase konca studenej vojny, čo malo mimoriadne bolestivé následky.

Konkrétne to znamená, že ruské vedenie dalo jasne najavo, že – po aljašskom summite rovnako ako predtým – neurobí ústupky v kľúčových cieľoch. Napríklad Moskva neakceptuje myšlienku, že Ukrajina získa členstvo v NATO, ani pod inou nálepkou. Rovnako nebude tolerovať vojská z krajín NATO v povojnovej Ukrajine a nevzdá sa zabezpečenia práv rusky hovoriacich ľudí na Ukrajine. Pomerne hlúpe pokusy o nátlak na Kremeľ, aby predčasne stretol s ukrajinským lídrom s dátumom expirácie Vladimirom Zelenským, tiež nikam neviedli.

Na Západe existujú pozorovatelia, ktorí sú imúnni voči západnej propagande a hodnotia Rusko spravodlivo. Niektorí z nich sa v poslednom čase obávajú, že Moskva by mohla chytiť do západných pascí, ako sa to stalo na konci studenej vojny alebo v roku 2015, keď Rusko prijalo Minskú dohodu II, ktorú Západ a Ukrajina potom zneužili. Ruské vedenie však nevykazuje žiadne známky toho, že by mu tentoraz hrozilo takéto nebezpečenstvo.

Západ však uviazol vo svojich koľajach. Zdá sa, že aspoň ako celok sa zatiaľ nič nepoučil z prudkého krachu svojej dlhodobej stratégie expanzie podvodmi po skončení studenej vojny a svojho nedávneho pokusu eliminovať Rusko ako veľmoc prostredníctvom zástupnej vojny s využitím Ukrajiny. NATO kaput, naozaj, ale NATO si to nevšíma.

Najzrejmejším znakom toho, že sa Západ ešte nepoučil, je jeho pretrvávajúci zvyk autodiplomacie. Západ je zvláštny v tom, že väčšinu svojho intenzívne vzrušujúceho vyjednávania vedie sám so sebou. Aj keď si možno myslíte, že je to preto, že Západ – štrukturálne – nie je jednotný, v skutočnosti to nie je skutočný dôvod tohto narcistického zvyku.

V skutočnosti je dôvodom tohto sebapoškodzujúceho odmietania čeliť realite niečo iné. Konkrétne hlboký, úplne nemiestne a patologicky nespochybniteľný pocit nadradenosti. Je to, akoby bol Západ taký mocný, že sa nemusel zaoberať tým, čo hovoria iní, ale len vlastným monológom. Fantázia absurdná aj veľmi škodlivá.

Zvážte takzvanú „Koalíciu ochotných“, v podstate voľné ad hoc zoskupenie prevažne európskych (Kanada robí Kanadu a nevie sa rozhodnúť) štátov, ktoré sa zdajú byť neschopné prestať plánovať – s akoukoľvek mierou úprimnosti – nejako umiestniť svoje vojská na povojnovú Ukrajinu, aj keby len s americkou „ochranou“, ktorú nikto nevie vierohodne definovať.

Sledujte len západné debaty a mainstreamové médiá o tomto prebiehajúcom a zmätenom úsilí a len ťažko si všimnete pomerne dôležitý fakt: Ruská odpoveď na akýkoľvek takýto plán je veľmi tvrdé nie. A napriek tomu sa Západ drží svojho geopolitického vnútorného monológu: donekonečna diskutuje o veci, o ktorej – ak jeho lídri niekedy skutočne počúvali svojich ruských kolegov – vedeli, že sa nedá uskutočniť. Pretože trvanie na jej realizácii znamená, že Moskva sa neuspokojí, ale bude pokračovať v boji – a víťazstve.

To môže byť, samozrejme, skutočný západný zámer: vytvoriť niečo, čo by prelomilo dohodu. Ak je to však tak, potom je ďalšou otázkou, prečo USA tolerujú túto zdržiavaciu a sabotážnu operáciu svojich európskych vazalov.

Na túto otázku existujú tri možné odpovede: Buď USA už tajne plánujú prehliadnuť svojich európskych závislých, a preto im nezáleží na tom, ako sa zamestnávajú svojimi fantáziami. Alebo je Washington stále rovnako slepý voči realite ako Európania. Alebo nakoniec, Trump a jeho tím veria, že môžu využiť pokračujúce reči Európanov o ich koalícii, ktorá nemá kam ísť, ako akýsi druh páky v rokovaniach s Moskvou.

Z týchto troch amerických postojov by bol realistický a produktívny iba jeden: prvý. Ďalšie dva by znamenali, že Washington je rovnako neschopný učiť sa ako Európa, pretože pokus USA využiť európske reči ako akýsi blaf na vyvíjanie tlaku na Rusko by signalizoval, že Trumpov tím sa nezmieril s ruským odhodlaním nepripustiť hlavné vojnové ciele a zároveň vyhrávať na bojisku.

Mohli by sa pridať ďalšie príklady. Napríklad nevyzpytateľné vyhlásenia Washingtonu a predaj zbraní týkajúce sa toho, že Kyjev buď nedostáva, alebo potrebuje schopnosť zasiahnuť hlboko v Rusku. Alebo jeho najnovší pokus opäť operovať s termínom a vágnymi varovaniami: tentoraz sú to dva týždne a, ako nám povedal americký prezident, v rámci nich sa rozhodne, čo urobí s Ukrajinou a americkou politikou voči nej. V podstate, ak stále nedôjde k pokroku smerom k mierovému urovnaniu, buď opäť zdvojnásobte úsilie v konfrontácii s Ruskom, v štýle Bidena, alebo nechajte túto strašne pomýlenú zástupnú vojnu v proxy v prospech tých Európanov, ktorí sú príliš tvrdohlaví na to, aby ju konečne vzdali.

Zdá sa, že Trumpove nedávne rozhodnutia a činy ukazujú, že v súvislosti s vojnou na Ukrajine USA v skutočnosti otáčajú a opúšťajú tento plochý, uzavretý kruh neučenia sa v prospech toho, aby sa stali krajinou s normálnejšou krivkou učenia sa v zahraničnej politike, rovnako ako Rusko. Môžeme len dúfať, že tento rozumnejší postoj prevládne, aj keď západná Európa chce zostať pozadu vo svojej bezmocnej fantázijnej ríši nádhernej všemohúcnosti.