Vianova Pena dní patrí dnes medzi základné diela modernej svetovej literatúry. Popularitu román dosiahol až po smrti autora, nie je to však paradox, keďže autor pri jeho písaní nešetril iróniou, mystifikáciou, či zosmiešňovaním vtedajších intelektuálnych elít, predovšetkým „pápeža“ francúzskeho existencializmu Jeana-Paula Sartra, ktorého meno „vypenil“ v skomolenej podobe „Jean-Sol Partre“.
Román ponúka mnohé interpretácie k čomu prispel aj sám autor v predslove: „Najdôležitejšie v živote je vynášať o všetkom apriórne súdy. Je totiž zrejmé, že masy sa mýlia a jednotlivci majú vždy pravdu. V nijakom prípade by sa však z toho nemali vyvodzovať pravidlá správania: na to, aby sme ich dodržiavali, nemusia byť sformulované. Sú iba dve veci: láska v každej podobe k pekným dievčatám a hudba z New Orleansu alebo od Duka Ellingtona. Ostatné by malo zmiznúť, lebo ostatné je škaredé, a tých niekoľko nasledujúcich strán, na ktorých to dokazujem, čerpá všetku silu z toho, že príbeh je od a do zet pravdivý, pretože som si ho od začiatku až do konca vymyslel.“
Vianov nemenej originálny kolega, francúzsky spisovateľ Raymond Queneau, označil román za najsrdcervúcejší milostný príbeh. Nebol ďaleko od pravdy, lebo dej sa naozaj odvíja okolo lásky medzi bohatým a „dandyovsky“ žijúcim Colinom a pôvabnou a krehkou Chloe. Druhý pár tvoria Alisa a Chick, nekritický obdivovateľ Jeana-Sola Partra. Vzťah Colina a Chloe sa vyvinie do svadby, ale počas medových týždňov Chloe ochorie na záhadnú chorobu, keď jej na pľúcach vyrastie lekno a napokon umrie. Lásku druhého páru zasa negatívne poznačí závislosť Chicka na Partrovi. Filozofovi Alisa napokon zapichne „vysrdcovač“ do hrude, pričom zistí, že má štvorhranné srdce.
So surrealizmom a patafyzikou hraničiaci román sa dočkal aj troch filmových podôb. Prvou adaptáciou je rovnomenná snímka z roku 1968 od francúzskeho režiséra Charlesa Belmonta. Vznikla v čase, keď Pena dní výrazne spopulárnela, lebo úplne korešpondovala s voľnomyšlienkárskym obdobím 60. rokov minulého storočia. O druhý filmový prepis z dôrazom na nespochybniteľný pôvab románu, sa pokúsil japonský režisér Gó Ridžú, ktorý v roku 2001 nakrútil film s názvom Kuroe. Najznámejšou filmovou verziou je snímka francúzskeho režiséra Michela Godryho, ktorý rovnomenný film nakrútil v roku 2013 s hereckými hviezdami ako Audrey Tautou či Romanin Duris.
Boris Vian, spisovateľ, dramatik, džezový hudobník, skladateľ, textár, šansoniér, od narodenia ktorého uplynulo 10. marca 105 rokov, bol majster nielen literárnej, ale aj osobnej kamufláže. Svoj životopis, ktorý napísal pre priateľov, začal slovami: „Narodil som sa celkom náhodou 10. marca 1920 pred bránou Mestskej nemocnice, ktorá bola zatvorená z dôvodov štrajku. Moja matka, obťažkaná zobranými spismi Paula Claudela (odvtedy ho neznášam), sa nachádzala v trinástom mesiaci, takže nemohla dosť dobre čakať na konkordát. Kňaz, svätý muž, kráčajúci práve okolo, ma zobral a nanovo odložil.“
Faktom je, že sa narodil 10. marca 1920, ale na predmestí Paríža vo Villa-d’Avray. Na École Centrale Paris vyštudoval techniku a banské inžinierstvo. V rokoch 1941 – 1946 pracoval v Association Française de Normalisation (Francúzsky normalizačný ústav), čo ho samozrejme nenapĺňalo, a preto dal prednosť literatúre, hudbe, recesii, či provokácií. Stal sa výraznou postavou umeleckej štvrte Saint-Germain-des-Prés.
Literárne či umelecky nadviazal na tvorbu Alfreda Jarryho a v roku 1952 sa stal aj členom Patafyzického kolégia. V roku 1947 okrem Peny dní vydal aj druhý známy román Jeseň v Pekingu. Oba vyšli v slovenskom preklade v roku 1990.
Boris Vian zomrel 23. júna 1959 počas premietania filmovej verzie románu Napľujem na vaše hroby. Mal 39 rokov.
Zdroj feed teraz.sk
