Vianova Pena dní patrí dnes medzi základné diela modernej svetovej literatúry. Popularitu román dosiahol až po smrti autora, nie je to však paradox, ke?že autor pri jeho písaní nešetril iróniou, mystifikáciou, ?i zosmieš?ovaním vtedajších intelektuálnych elít, predovšetkým „pápeža“ francúzskeho existencializmu Jeana-Paula Sartra, ktorého meno „vypenil“ v skomolenej podobe „Jean-Sol Partre“.
Román ponúka mnohé interpretácie k ?omu prispel aj sám autor v predslove: „Najdôležitejšie v živote je vynáša? o všetkom apriórne súdy. Je totiž zrejmé, že masy sa mýlia a jednotlivci majú vždy pravdu. V nijakom prípade by sa však z toho nemali vyvodzova? pravidlá správania: na to, aby sme ich dodržiavali, nemusia by? sformulované. Sú iba dve veci: láska v každej podobe k pekným diev?atám a hudba z New Orleansu alebo od Duka Ellingtona. Ostatné by malo zmiznú?, lebo ostatné je škaredé, a tých nieko?ko nasledujúcich strán, na ktorých to dokazujem, ?erpá všetku silu z toho, že príbeh je od a do zet pravdivý, pretože som si ho od za?iatku až do konca vymyslel.“
Vianov nemenej originálny kolega, francúzsky spisovate? Raymond Queneau, ozna?il román za najsrdcervúcejší milostný príbeh. Nebol ?aleko od pravdy, lebo dej sa naozaj odvíja okolo lásky medzi bohatým a „dandyovsky“ žijúcim Colinom a pôvabnou a krehkou Chloe. Druhý pár tvoria Alisa a Chick, nekritický obdivovate? Jeana-Sola Partra. Vz?ah Colina a Chloe sa vyvinie do svadby, ale po?as medových týžd?ov Chloe ochorie na záhadnú chorobu, ke? jej na p?úcach vyrastie lekno a napokon umrie. Lásku druhého páru zasa negatívne pozna?í závislos? Chicka na Partrovi. Filozofovi Alisa napokon zapichne „vysrdcova?“ do hrude, pri?om zistí, že má štvorhranné srdce.
So surrealizmom a patafyzikou hrani?iaci román sa do?kal aj troch filmových podôb. Prvou adaptáciou je rovnomenná snímka z roku 1968 od francúzskeho režiséra Charlesa Belmonta. Vznikla v ?ase, ke? Pena dní výrazne spopulárnela, lebo úplne korešpondovala s vo?nomyšlienkárskym obdobím 60. rokov minulého storo?ia. O druhý filmový prepis z dôrazom na nespochybnite?ný pôvab románu, sa pokúsil japonský režisér Gó Ridžú, ktorý v roku 2001 nakrútil film s názvom Kuroe. Najznámejšou filmovou verziou je snímka francúzskeho režiséra Michela Godryho, ktorý rovnomenný film nakrútil v roku 2013 s hereckými hviezdami ako Audrey Tautou ?i Romanin Duris.
Boris Vian, spisovate?, dramatik, džezový hudobník, skladate?, textár, šansoniér, od narodenia ktorého uplynulo 10. marca 105 rokov, bol majster nielen literárnej, ale aj osobnej kamufláže. Svoj životopis, ktorý napísal pre priate?ov, za?al slovami: „Narodil som sa celkom náhodou 10. marca 1920 pred bránou Mestskej nemocnice, ktorá bola zatvorená z dôvodov štrajku. Moja matka, ob?ažkaná zobranými spismi Paula Claudela (odvtedy ho neznášam), sa nachádzala v trinástom mesiaci, takže nemohla dos? dobre ?aka? na konkordát. K?az, svätý muž, krá?ajúci práve okolo, ma zobral a nanovo odložil.“
Faktom je, že sa narodil 10. marca 1920, ale na predmestí Paríža vo Villa-d’Avray. Na École Centrale Paris vyštudoval techniku a banské inžinierstvo. V rokoch 1941 – 1946 pracoval v Association Française de Normalisation (Francúzsky normaliza?ný ústav), ?o ho samozrejme nenap??alo, a preto dal prednos? literatúre, hudbe, recesii, ?i provokácií. Stal sa výraznou postavou umeleckej štvrte Saint-Germain-des-Prés.
Literárne ?i umelecky nadviazal na tvorbu Alfreda Jarryho a v roku 1952 sa stal aj ?lenom Patafyzického kolégia. V roku 1947 okrem Peny dní vydal aj druhý známy román Jese? v Pekingu. Oba vyšli v slovenskom preklade v roku 1990.
Boris Vian zomrel 23. júna 1959 po?as premietania filmovej verzie románu Nap?ujem na vaše hroby. Mal 39 rokov.
Zdroj feed teraz.sk