Rok 1945 sa u nás spomínal, a aj dnes spomína, predovšetkým v súvislosti s koncom druhej svetovej vojny a takisto aj ako rok, keď bola obnovená Československá republika.
Pre Slovákov má však ešte jeden dôležitý rozmer – zrod slovenského exilu.
Je známe, že zo Slovenska v minulosti odchádzali ľudia najmä z hospodárskych dôvodov. Tu hovoríme o vysťahovalectve, o tzv. chlebovej emigrácii. Najčastejšie odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce, ďalší ako remeselníci. Slováci boli mimoriadne šikovní a životaschopní. Chýrnymi boli kysuckí drotári či oravskí plátenníci, ktorí putovali po Európe či Rusku. Od 70. rokov 19. storočia sa odchádzalo najmä do USA. V r. 1914 mala slovenská komunita v USA 600 tisíc duší a vlastné spolky, školy, kostoly, časopisy. Výrazne pomohli aj pri tvorbe ČSR. Masarykovi a Štefánikovi by sa bez ich peňazí ťažko pracovalo. Práve v USA, ešte v roku 1905, zaznela prvýkrát myšlienka na vytvorenie samostatného Slovenska, ktorej autorom bol ružomberský rodák Adalbert Tholt Veľkoštiavnický.
Zmeny po prvej svetovej vojne priniesli zánik troch veľkých ríš, no tiež nastolenie totalitných režimov, ktoré generovali nový jav – masovú politickú emigráciu, inými slovami exil, či politické vyhnanstvo. Teda už nie odchod za chlebom, ale úteky pred politickým prenasledovaním. Spočiatku najviac utekali ľudia pred terorom boľševizmu z Ruska. Státisíce Rusov, Ukrajincov či Bielorusov sa po r. 1917 rozpŕchli po svete. Po nástupe nacizmu v Nemecku začali úteky aj tu. Keď v r. 1938 Veľká Británia a Francúzsko odovzdali ČSR do sféry Hitlera, začali úteky aj z českých krajín, zo Slovenska iba okrajovo. Česi sa totiž stali súčasťou Nemeckej ríše, no Slováci získali samostatnosť.
Formovanie exilu a útrapy exulantov
Vstupom Červenej armády sa vláda stalinského režimu rozšírila ďaleko na západ. Radosť z ukončenia vojny kalilo u nás vyčíňanie Sovietov – rôzne násilnosti a najmä odvlečenie asi 20 tisíc ľudí do gulagov. Rozhodnutím veľmocí zanikla Slovenská republika, ba víťazné mocnosti Slovákom upreli právo na samourčenie. Už na jar 1945 odišlo preto na Západ asi 10 tisíc Slovákov, najmä príslušníkov inteligencie. Nechceli žiť v staronovom štáte na čele s E. Benešom, ktorý sa im vyhrážal pomstou. V štáte, ktorý pokladali za nanútený a jeho režim za surový. Okrem toho vedeli, čo je to komunizmus. Asi polovica utečencov však nevydržala útrapy, strádanie a hlad v zničenej západnej Európe a po čase sa vrátila domov, alebo bola násilne deportovaná späť. Zvyšok sa rozpŕchol po svete – do Európy, Ameriky, ba aj Austrálie.
Komunistická propaganda exulantov opisovala ako zradcov vlasti, agentov imperializmu, fašizmu, zbohatlíkov. Vyvolávala voči ním závisť i nenávisť. Pritom väčšina ich žila v núdzi a ťažko sa prebíjala. Najťažšie to mali príslušníci prvej vlny z r. 1945 – 1947. Sociálna sieť nejestvovala. Bolelo ich nepochopenie zo strany Západu, ktorý nepoznal, alebo nechcel poznať barbarstvo komunistov, pred ktorým utekali. Už prechod hraníc po r. 1948 bol hrou na pokraji smrti. Tých, čo utekali za slobodným životom, mohli beztrestne odstreliť, podľa vtedajších zákonov páchali totiž zločin. Ak sa im aj podarilo hranicu prejsť, alebo preplávať, nemali ešte vyhrané. Nevedeli, či ich nevydajú späť. V takom prípade ich čakalo väzenie, prepadnutie majetku. Kruté dôsledky často niesla aj rodina či známi. Trestným bol už úmysel či neudanie toho, kto chcel ujsť. Železná opona tragicky rozdelila rodiny. Tí, čo ostali doma, boli pod „bedlivým“ okom ŠtB. S kolónkou „rodinný príslušník v kapitalistickej cudzine“ človek nemohol dostať dôstojné zamestnanie, a už vôbec nejakú funkciu.
Slovenské inštitúcie
Po usadení si utečenci budovali slovenské ostrovčeky, aj vlastné inštitúcie. Hoci žili v geograficky, jazykovo a kultúrne rozdielnych oblastiach, spájala ich idea samostatného Slovenska. Teda národ, samostatnosť a kresťanstvo boli pre nich tie najvyššie hodnoty. Menšia časť aktívnych exulantov sa pridala k Čechom a angažovala sa v českých, alebo v tzv. čsl. organizáciách. Deliaca čiara tu išla po štátoprávnej línii: slovenský exil bol za samostatné Slovensko, čsl. exil za Československo. Tí prví slávili 14. marec, tí druhí 28. október. Pre prvých boli najväčšími osobnosťami Tiso a Hlinka, pre tých druhých Masaryk a Beneš.
Slovenský exil vybudoval obdivuhodné inštitúcie ako Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, vybudovaný doslova z halierových zbierok medzi krajanmi. Vydal asi tri milióny kníh a stal sa neoficiálnou slovenskou ambasádou pre slobodný svet. Podobným husárskym kúskom – ktorý sa podaril zas najbohatšiemu Slovákovi, Štefanovi B. Romanovi – bol vznik Svetového kongresu Slovákov. Len máloktorý národ mal takúto strešnú krajanskú organizáciu, ktorou by sa reprezentoval svetu. Bez pomoci slovenských exulantov by sa sotva mohla vytvoriť v r. 1977 aj slovenská cirkevná provincia. Exil priniesol svoj vklad do slovenskej kultúry, vedy, literatúry či poézie, jednak vlastnou tvorbou alebo prekladmi. Možno povedať, že exil suploval štátne inštitúcie v čase, keď boli Slováci pre svet iba „Čeko“.
No predovšetkým, bez vyše 40-ročnej činnosti exilu by sa ťažko udržala a do praxe pretavila idea samostatného Slovenska. Na vzniku druhej SR a obnove štátnej samostatnosti má tak veľký podiel práve generácia slovenských utečencov po roku 1945. Nezabúdajme na to..
Zdroj feed zsi.sk
