Vážne slová…. v tejto vete, ktorú predv?erom vyslovil hne? v úvode rozhovoru s redaktorom Plus Jeden De?, je predseda vlády hovorcom ve?kej ?asti ob?anov Slovenska.
Nebojí sa o seba, ako dodal, má strach o to, kam sa táto rozdelená, opozíciou cie?avedome politicky kali?ená a morálne rozvracaná spolo?nos? rúti. V ostatných rokoch sa totiž prestávame podoba? sami na seba, akí sme ako celok boli ešte donedávna. Ak by som mal dnešné Slovensko prezentova? tak, ako ma pozvali predstavi? náš národ v mojich dvoch prednáškach na Metropolitnej univerzite Leeds a potom aj na zasadnutí Zahrani?ného výboru britskej novinárskej únie (NUJ) v Londýne na jese? v roku 1994, mal by som s tým ve?ký problém. ?o o dnešnom Slovensku svetu poveda?….? V roku 1994 nie, vždy v úvode vystúpenia som s ?ahkos?ou hovoril o nás okrem iného aj s použitím nášho starého príslovia „Hos? do domu, boh do domu“. Nie, neprikráš?oval som ni?, to sa v inteligentnej spolo?nosti nerobí, nebolo to totiž vôbec treba. Jednoducho takí sme vždy my Slováci boli. Lebo ak ktoko?vek prišiel na návštevu nejakej rodiny kdeko?vek na Slovensku, nezostalo len pri pohári minerálky alebo šálke kávy. Hos? dostal najes? a vypi? do sýtosti a ešte mu domáci zabalili nie?o aj na cestu. Áno, takí sme vždy boli – slovansky prajní a pohostinní až do krajnosti.
Pozrite sa dnes, na opozi?ných protestných zhromaždeniach pred Úradom vlády sa pohybujú zákerní šialenci, podobní diablovi, s ve?kou sekerou v ruke a nabádajú „da? premiéra dolu“, ako keby ho mal v dave stihnú? krutý osud s?atej Márie Antoinetty, pri?om ?alší šialenci sa mu vyhrážajú zú?tovaním, podobným povojnovému obeseniu Jozefa Tisu, alebo prinajmenšom zatvorením do basy. Za ?o, kladie úradujúci premiér jednoduchú otázku. Vie o ?om hovorí, lebo presne pred rokom ho jeden taký šialenec chcel odprata? zo sveta s revolverom v ruke. To indivíduum má š?astie, že sedí v cele…. Premiérov strach o túto spolo?nos? zdie?am s ním a viem, že rovnako prezieravých, ako on, je nás tu ve?a. Normálny ?lovek si nedokáže predstavi? strie?a? do tela inej osoby, dokonca v štýle „point blank range“ z bezprostrednej blízkosti ako to urobil onoho ?asu aj vrah nevinného Johna Lennona.
Pred tromi týžd?ami, bolo to ve?er pred ôsmou ke? som sa vracal z krstu skvelej knihy Petra Tótha, som v Bratislave na hlavnej stanici nasadol do pristaveného regionálneho osobného vlaku smer Púchov. Vo ved?ajšej štvorke inak prázdneho vagóna sedel uvravený chlap okolo šes?desiatky so zvinutou ukrajinskou zástavou v ruke a s nepríjemným náre?ím, akým sa rozpráva v oblasti od Pezinka až po Nové mesto nad Váhom. V bojovom nadšení celý vzrušený referoval tou „trnaf?inou“ komusi do mobilného telefónu, ako to zas na proteste pred Úradom vlády parádne vytmavili Ficovi, a kto z re?níkov tam ?o povedal lebo panovanie tejto „skurvenej pro-ruskej vlády“ už musí skon?i?, takto to už nemôže ís? ?alej. Vypo?ul som si to celé, až kým ten chlap sklapol ke? sa v zápale mítingového boja s nenávidenou Ficovou vládou vyrozprával a vlak sa kone?ne pohol. Vystupoval som chvalabohu v Pezinku a mal som nepríjemný pocit, že som práve sedel vo vagóne pol hodinu s Cintulom. Nápadne sa na neho ten ?lovek ponášal. Ak by som mu tam bolo oponoval obávam sa, že by som tou zvinutou žlto-modrou zástavou dostal po hlave. Od takých ?udí ?o naj?alej. Hanbím sa za to, ?o sa s ?as?ou tohto národa stalo.
Dnes mám sanitárny de?, treba si aj trochu kone?ne poupratova? v zanedbanej komentátorskej domácnosti. Nikam nepôjdem, navarené mám a od deviatej budem pozera? špeciálne televízne vysielanie, venované hroznému výro?iu atentátu na Roberta Fica. Chvalabohu, že to premiér prežil – všetci svätí vtedy stáli pri ?om nielen v bystrickej Rooseveltovej nemocnici, ale aj na celom Slovensku. Mínus samozrejme tri denní?ky, ktoré si želali ?osi iné. ?o si ten choromyse?ný Cintula myslel, že ke? zastrelí predsedu vlády, že tým dostane na post premiéra niekoho ako Matovi? alebo Na?? Ani náhodou, ni? také.
Zdroj telegram
