Legendárny herec Karol ?álik oslávi v sobotu 15. marca svojich 80 rokov. Pri tejto príležitosti poskytol lovenský umelec Tla?ovej agentúre Slovenskej republiky rozhovor.
-Aká bola vaša mlados?? Kto a ?o vás po?as nej ovplyv?ovalo?-
V detstve som obdivoval, uznával každého, kto bol šikovnejší a zru?nejší ako ja. A to bol skoro každý, kto bol starší odo m?a. ?asto som postával pri otcovom šijacom stroji a sledoval ho, ?o všetko na tej mašine dokáže. Alebo som sa tešil na palacinky, ktoré som miloval a ktoré mami?ka obratne obracala vo vzduchu na panvici. A pritom si spievala. To bolo doma.
-Neskoršie ste istotne mali nejaké vzory. Boli z prostredia filmu, alebo inej oblasti?-
?oskoro do môjho života vstúpili dva ve?ké vzory – Charlie Chaplin a Emil Zátopek – olympijský ví?az v behu na pä? a desa? kilometrov a v maratóne v roku 1952 v Helsinkách. Videl som to ako sedemro?ný chlapec v kine v rámci žurnálu. Odvtedy som všade, kam som išiel, bežal.
-Ako to vyzeralo? Kam ste vlastne bežali? Bolo to ako z filmu Forrest Gump?-
Bežal som do školy, do obchodu, miništrova?, na návštevu k babke a dedkovi, na Kopánku. Naši išli autobusom, boli to dva kilometre. ?asto som tam bol skôr ako rodi?ia. Bežal som do hudobnej školy s hus?ami, na vlak, proste všade až do 14 rokov, ke? som za?al chodi? na strednú školu. Stalo sa mi, že ma bežiaceho zastavili a pýtali sa: chlap?e, stalo sa nie?o? Vtedy som si uvedomil, že beža? cez mesto v mojom veku bolo už podozrivé!
-A ?o váš druhý vzor – legenda nemého filmu a grotesiek Chaplin. Aký mal na vás vplyv?-
Bol to môj celoživotný vzor. Od prvého razu, kedy som ho ako chlapec videl v groteske, získal si moje srdce a môj obdiv. V kine ?as bežali nonstop hodinové bloky, v ktorých boli krátke cestopisné dokumenty a na konci bola vždy groteska. Takže ?asto som sedel v kine aj tri-štyri hodiny, len aby som viackrát videl tuláka Charlieho ale i ostatných komikov – krá?ov nemého filmu. No a ke? som neskôr videl filmy Kid, Zlaté opojenie, Svetlá rámp, Svetlá ve?komesta, Diktátor, bol som vždy unesený. Jeho neopakovate?ný, nenapodobite?ný humor – láskavý, nežný, dojímavý, neurážajúci, mi vždy pohladí dušu i srdce. V?aka Vám, maestro.
-V minulosti ste sa pre magazín vášho divadla vyjadrili, že hercom ste v?aka cirkusu? Ako tomu bolo?-
Mohol som ma? pä?-šes? rokov, ke? som po prvý krát videl cirkusové predstavenie. Samozrejme, že ma dianie v manéži hne? oslovilo, ve?mi sa mi to celé pá?ilo. No najvä?ší úspech u m?a mali artistky, krasojazdkyne, poslabšie oble?ené v šorti?kách… a klauni. A ke?že na artistky som si netrúfal, dos? dlho mi v hlave vírilo, že ke? by som bol klaunom, dostal by som sa aj k artistkám.
-?o považujete za najvä?ší úspech/úspechy vo svojej bohatej kariére?-
Hádam to, že som sa na doskách môjho materského Divadla Nová scéna dožil v?aka bohu 80 rokov. Ale to je skôr úspech mojej starostlivej manželky a už vyspelejšej lekárskej vedy. Takže je to kolektívny úspech, na ktorom som sa vo svetlých chví?kach môjho života podie?al aj ja.
-S ktorými filmovými/divadelnými úlohami ste sa najviac stotožnili?-
Herec sa snaží stotožni? s každou postavou. ?i je to postava malá alebo ve?ká, kladná alebo záporná, komická alebo tragická. ?i je to v divadle, televízii alebo vo filme. Potom je tá postava pravdivejšia a presved?ivejšia. A je ich nespo?etný rad.
-Ktoré to boli napríklad?-
Spomeniem aspo? niektoré. Mojou prvou úlohou na Novej scéne v roku 1966 bola postava Filip Plafón v operete Gejzu Dusíka Modrá ruža. ?alej to bol kapitán v hudobnej komédii Husári, Carnero v klasickej operete Johanna Straussa Cigánsky barón. Z muzikálov spomeniem West Side Story, Hello, Dolly!, no najmä Doolittle z My Fair Lady. A v ostatnom ?ase starý divadelný kocúr Múz v muzikáli Ma?ky/Cats. V týchto tituloch som sa stretol s kolegami Gizkou Veclovou, Máriou Schweighoferovou, O?gou Galovou, Grétou Švercelovou ako i s Jozefom Kuchárom, Karolom Vlachom, Jaroslavom Rozsívalom, Ivanom Krají?kom, Jozefom Benedikom, Ivom Hellerom, Lacom Miškovi?om, Antonom Balážom, s Milanom Lasicom, Julom Satinským. Výnimo?né stretnutia boli s režisérmi Bed?ichom Kramosilom, Petrom J. Oravcom, Jozefom Bednárikom, dramaturgami Daliborom Hegerom, Kamilom Peterajom a Gabrielou Vachovou.
-A vo filme?-
?o sa týka filmových postáv, bolo ich vyše 60. Spomeniem moju prvú filmovú postavu z roku 1965 „Ryšavý“ v Námestí sv. Alžbety v réžii Vladimíra Bahnu. Tento režisér ma obsadil aj do postavy Tovariša vo filme Skrytý prame?. Dokonca s filmom Za?iatok sezóny režiséra Zoroslava Záhona som sa dostal až na Svetový filmový festival do Havany. No a najmä film No?ní jazdci v réžii Martina Hollého, tam som hral Štefana Hnátika. A samozrejme zbojník Jano z Pacha, hybského zbojníka v réžii Martina ?apáka.
-V Pachovi odznela z vašich úst aj nezabudnute?ná a divákmi mimoriadne ob?úbená veta: „Stoj, tristo hrmených!“. Vnímate to tak aj vy?-
Táto moja hláška „Stoj, tristo hrmených!“ ma sprevádza celý život, po celom Slovensku, všade kde sa objavím. Dokonca aj v Paríži pod Eiffelovkou. Mimochodom film Pacho, hybský zbojník tento rok oslávi 50-ku…
-Na ktorých hercov si najradšej spomínate, ?o sa týka spolupráce?-
S v?akou spomínam na režisérov i spoluhercov ako Karol Machata, Jozef Kroner, Radek Brzobohatý, František Filipovský, Marián Labuda, Stano Dan?iak, Pavol Mikulík, Ivan Palúch. Musím spomenú? aj Ivana Rajniaka, Ivana Mistríka, Michala Do?olomanského, Jozefa Adamovi?a. V neposlednom rade rád spomínam aj na Emíliu Vášáryovú, So?u Valentovú, Božidaru Turzonovovú, Idu Rapai?ovú, Evu Rysovú a Magdu Pavelekovú.
-Vaším koní?kom je po?ovníctvo, ako ste sa k nemu dostali?-
Na VŠMU bol mojim ro?níkovým vedúcim Karol L. Zachar a asistentom vtedy mladý Štefan Kvietik. Pán Zachar ma nau?il remeslu, ako robi? divadlo a ako ho ma? rád, no a Štefan ma zase nau?il, ako ma? rád po?ovníctvo. V rodine nebol nikto po?ovníkom, no m?a to už z literatúry od detstva pri?ahovalo. Príbehy, život v prírode, lov, to bolo pre m?a nie?o úžasného a ke? som videl po?ovnícku zbra?, úplne ma to vzrušovalo. Vojenské zbrane vôbec nie, ale lovecké, tie veru áno. V tom ?ase to boli nádherné umelecké diela, aj po?ovnícka kapsa, oble?enie mi bolo ve?mi blízke a vravel som si, že ke? raz budem ve?ký, budem po?ovníkom. A vidíte, obidve moje túžby – by? hercom aj po?ovníkom, sa mi splnili.
Zdroj feed teraz.sk
