Po skon?ení druhej svetovej vojny do?asná vláda operovala desa? rokov v prítomnosti okupa?ných vojsk ví?azných spojeneckých ve?mocí. Podobne ako Nemecko rozdelené na americkú, britskú, francúzsku a sovietsku okupa?nú zónu, aj Rakúsko spadalo pod spolo?nú správu. Sovietsky zväz, USA a Spojené krá?ovstvo sa ešte po?as vojny dohodli Moskovskou deklaráciou (1943) na svojich záväzkoch vo?i Rakúsku, ktoré si fašistický vodca Adolf Hitler podriadil v roku 1938 svojvo?ným pripojením (Anschlussom). Mocnosti sa však sporili najmä oh?adom majetkov, vojnovej koristi a reparácií za škody. Rozhovory pokro?ili až po smrti sovietskeho diktátora Josifa Stalina a nástupe Nikitu Chruš?ova v roku 1953.
O dva roky neskôr Moskovské memorandum prinieslo okrem iného záväzok Sovietskeho zväzu, že stiahne svoje vojská z Rakúska najneskôr do 31. decembra 1955. O mesiac neskôr, 15. mája 1955 na zámku Belveder vo Viedni podpísali ministri zahrani?ných vecí Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Francúzska, Spojeného krá?ovstva a Rakúska tzv. Štátnu zmluvu. V tomto dokumente sa Rakúsko zaviazalo zachova? neutralitu a nevstúpi? do žiadneho vojenského bloku, logicky z podnetu Sovietskeho zväzu. Severoatlantický pakt (NATO) sa nieko?ko dní predtým rozrástol o 15. ?lena a navyše to bolo Nemecko, hlavný vojnový nepriate? ZSSR a zárove? krajina, ktorej nacistický režim v roku 1938 Rakúsko anektoval.
Zmluva konštatuje, že Rakúsko sa obnovuje ako „suverénny, nezávislý a demokratický štát“ a mocnosti sa zaviazali, že budú rešpektova? jeho nezávislos? a územnú celistvos?. Zmluva nadobudla ú?innos? 27. júla 1955, no ústavný zákon o neutralite prijal rakúsky parlament až 26. októbra 1955. De? predtým opustili krajinu okupa?né jednotky a od roku 1965 je tento de? v Rakúsku štátnym sviatkom.
Zákon o trvalej neutralite predstavoval dôležitý mí?nik vo vývoji zahrani?nej politiky Druhej republiky. Práve v?aka tomuto ústavnému zákonu sa 26. október stanovil za najvýznamnejší rakúsky štátny sviatok. Neutralita sa pritom nevnímala len ako princíp medzinárodného práva, ale aj ako sú?as? politickej identity Rakúska, uvádza sa na webstránke rakúskeho parlamentu: „V tejto súvislosti sa ?asto spomína ,švaj?iarsky vzor‘ – Švaj?iarsko vo svojej histórii ukázalo, že neutralita môže prispie? k stabilite. V uplynulých desa?ro?iach neutralita významne formovala úlohu Rakúska v medzinárodných vz?ahoch, urobila z Viedne miesto dialógu a prispela k budovaniu dôvery. Dnes si však mnohí kladú otázku, ako tento koncept rozvíja? ?alej v ?ase, ke? svet ?elí novým konfliktom a napätiam.“
Neutralita zostáva pre vä?šinu Rakúšanov naozaj sú?as?ou identity, pod?a prieskumov ju takto hodnotí 80 percent obyvate?ov, hoci mladšia generácia vníma tento vz?ah o nie?o menej jednozna?ne. Politológ Martin Senn z univerzity v Innsbrucku to pre ORF vysvetlil ako sú?as? procesu formovania štátu po vzniku „Druhej republiky“ a je to pod?a neho príbeh o tom, ?ím Rakúsko po rokoch 1945 a 1955 je, ?ím chce by? a ?ím nechce by?.
Vysvetlenie má aj pre dáta, ktoré nazna?ujú, že medzi ?u?mi nad 60 rokov s neutralitou súhlasí 88 percent, kým v skupine 18 až 29-ro?ných je to len 65 percent. Malo by to súvisie? s tým, že tento fenomén bol v uplynulých 20 rokov vo verejnej diskusii málo prítomný a zmena nastala až po za?iatku ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022. Tá navyše prispela k zamýš?aniu sa nad bezpe?nostnými hrozbami.
Zdroj feed teraz.sk
