Prší, prší, len sa leje, čo sa to s tým počasím opäť deje?

Je krásny, slnečný deň. Deti sa šantia vo vode, ja si čítam knihu na lehátku pri bazéne. Mám kopec času… Dovolenkový sen, ktorý sa mi každú noc vracia. Lebo je pomaly polovica leta a ešte stále som sa k dovolenke nedostal….

Pred pár dňami sa Slovenskom prehnali silné búrky a lejaky. Lietali strechy, padali stromy. „To sa mi snáď ešte sníva!“ povedal som si pri pohľade z okna. Uštipol som sa do ruky. Zistil som, že som prebudený. S rozospatými očami teda vstávam z postele, pozerám ešte raz von oknom, vidím, že ma čaká krásny, upršaný deň. Nakoniec, neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Našťastie budem zavretý v redakcii. No do tej redakcie sa musím dostať cez Armagedon, ktorý je vonku.

Pri odchode vidím, že cez noc napršalo toľko, že sa mi prelieva bazén. Snáď mi neodplaví aj to lehátko. Kde potom budem čítať knihu? Každopádne, hurá do práce, hurá do víchrice.

Štartujem auto, otváram bránu, zapichávam ju hlboko do zeme a modlím sa, aby mi vietor nevrazil jedno krídlo z brány do auta. Je to môj šťastný deň, lebo som úspešne vyšiel na ulicu. Pri zatváraní brány preskakujem mláky a hľadám kúsok zeme, kde sa nenachádza blato. Neúspešne. To už by som skôr našiel náznak slnečného lúču na oblohe. Alebo takého jednorožca….

Po pár metroch zisťujem, že moje auto je hybrid, aj keď kombinovaný pohon nemá. Konkrétne je to kombinácia uta a ponorky. Vody na vozovke je toľko, že nevidieť pruhy. Intuícia mi hovorí, že idem hádam ešte stále po ceste. To, že idem správne, mi naznačuje aj blikajúce auto predo mnou, asi tiež hybrid. Teda ak ten šofér nebliká preto, že skončil na poli. Ktovie, možno zistím, že okrem ponorky a auta mám aj traktor. Také tri v jednom! Obieham spomínaného vodiča a zisťujem, že stojí a bliká kvôli tomu, že nakladá deti do auta. Super, ako keby mu nestačilo, že je lejak a silná víchrica. No on sa musí starať ešte aj o deti!

Slimačím tempom na mojej ponorke uháňam do cieľovej destinácie, čo je vlaková stanica. V polovici cesty prechádzam okolo stromov, ktoré roztancoval vietor. Zažívam aj dávku adrenalínu. Teda okrem toho, že sa stále obzerám, či idem po ceste. Pár metrov predo mnou spadla na cestu haluz väčšia ako moje auto.

Keď som úspešne dorazil do cieľa, vidím slovenskú klasiku. Všetky vlaky meškajú. Na internete čítam, že pre popadané stromy je v niektorých úsekoch doprava úplne prerušená. Môj vlak však prišiel. Síce s 30-minútovým meškaním, ale prišiel. Našťastie. Bolo počuť aj na kilometre, ako mi kameň zo srdca spadol. No nie preto, že by som sa nemal ako dostať do práce, keby môj spoj odrieknu. Je to preto, že som nechcel absolvovať cestu naspäť domov v takomto neľudskom počasí.

Sadám si do vlaku, opieram sa rukou o okno, zatváram oči a dúfam, že sa mi bude opäť snívať o krásnom počasí, kde ležím pri bazéne na lehátku a čítam si knihu. Moje krásne sny sa opäť rozplývajú v krutej realite. Tento dážď nezvláda ani okno vo vlaku a zateká z neho voda. Zisťujem, že mám celý rukáv na mikine premočený. Nakoniec si hovorím, že tá cesta naspäť domov neznela až tak zle… No neskoro. Už som vo vlaku. Premočený. Celkom paradox, že som zmokol viac vo vlaku ako vonku.

Prišiel som do mesta. Vyťahujem dáždnik, ktorý ma má ochrániť pred zmoknutím. Škoda, že som ho nepoužil aj v tom vlaku. Možno by bol môj rukáv suchý. Prešlo možno pár minút a vietor mi môj kvalitný dáždnik prevrátil. Super, celý je dolámaný ako ja pri rannom vstávaní. Tak mi nezostáva nič iné, ako prijať osud a zmieriť sa s tým, že do práce prídem celý mokrý. Aspoň si hlavu chránim už s premočeným rukávom z vlaku.

Kapela Medial Banana spieva v jednej pesničke, že „Keď padá dážď, vtedy stráca význam čas.“ No musím povedať, že čas mi vtedy veru išiel veľmi pomaly, no stále mal veľký význam, lebo som sa chcel dostať čo najrýchlejšie do tepla v redakcii. Bojujem s vetrom a cítim sa, ako keby som išiel dopredu a pritom kvôli tej víchrici cúval. V realite by v texte malo byť napísané „Keď padá dážď, vtedy stráca význam mať so sebou dáždnik, lebo vám ho aj tak do pár minút vietor zlomí.“

Ako zmoknutá myš som sa dostal do práce. Prechádzam chodbou, nahadzujem falošný úsmev a všetkých veselo zdravím. Každým krokom počuť, ako čľapkajú moje topánky. Sadám si na stoličku, zatváram oči, a predstavujem si tú moju spomínanú idylku na lehátku s knihou. Teda ak moje lehátko neskončilo niekde u suseda na streche. Snáď cesta domov bude o niečo lepšia.