TASR pri tejto príležitosti prináša profily vyznamenaných.
Juraj Kukura, herec
Pribinov kríž I. triedy – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Juraj Kukura sa narodil 15. marca 1947 v Prešove. Po ukon?ení stavebnej priemyslovky v Bratislave vyštudoval herectvo na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v roku 1973. Svoju hereckú kariéru odštartoval v roku 1966, ke? ho už ako 19-ro?ného obsadili do filmového spracovania románu Margity Figuli Tri gaštanové kone.
Bol jedným z hercov legendárneho bratislavského Divadla na Korze, ktoré však v roku 1971 ukon?ilo svoju ?innos? pod tlakom silnejúcej normalizácie. Stal sa ?lenom divadelného súboru Novej scény a v roku 1976 prešiel do umeleckého súboru ?inohry Slovenského národného divadla (SND).
V tom ?ase bol zárove? jedným z najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov – okrem iného k jeho popularite prispeli seriály Straty a nálezy (1974) ?i Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru (1977), ale aj umelecky ladené snímky, ako napríklad Mário a kúzelník pod?a prózy Thomasa Manna (1976). Film bol ocenený Striebornou nymfou na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle v Monaku. Za svoj výkon vo filme Stíny horkého léta (1977) dostal Kukura v roku 1978 Cenu za mužský herecký výkon na festivale v Karlových Varoch.
V roku 1984 nakrúcal v zahrani?í film Via Mala, pri?om ho v ?eskoslovensku vyhlásili za emigranta a odsúdili ho na 3,5 roka väzenia za opustenie republiky. Kukura zostal za hranicami, pôsobil v nemeckých divadlách Münchner Kammerspiele v Mníchove, neskôr v Schauspielhaus v Hamburgu. Hos?oval aj v ?alších prestížnych zahrani?ných divadlách.
Na Slovensko sa vrátil až v roku 1990 po Nežnej revolúcii. V sú?asnosti je riadite?om bratislavského Divadla Aréna, kde sa uvádzajú inscenácie svetových autorov. Priestor Arény poskytol aj na letnú Detskú Univerzitu Komenského.
Za postavu Martina v inscenácii Koza alebo Kto je Silvia bol umelec ocenený cenou Dosky 2004 za najlepší mužský herecký výkon. V roku 2014 v 14. ro?níku odovzdávania cien Ankety Osobnos? Televíznej Obrazovky (OTO) uviedli Kukuru do Siene slávy. D?a 26. júna 2015 sa Kukura zaradil medzi osobnosti svetovej a ?eskoslovenskej kinematografie, ktoré sa môžu hrdi? prestížnym ocenením medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest Hercova misia.
Prof. Ing. arch. Dr. Alfred Piffl, architekt a pamiatkar
Pribinov kríž I. triedy in memoriam – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Alfred Piffl sa narodil 13. júna 1907 v Kerharticiach (dnes sú?as? mesta Ústí nad Orlicí, ?eská republika).
Absolvoval štúdium architektúry na ?eskom vysokom u?ení technickom (?VUT) v Prahe. V roku 1947 vyhral konkurz na miesto profesora dejín architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita, STU) v Bratislave, kde potom pôsobil desa? rokov až do svojho zatknutia a uväznenia.
V rokoch 1950 až 1952 bol prvým dekanom Fakulty dejín architektúry a pozemného stavite?stva SVŠT. Po?as pôsobenia na Slovensku sa významnou mierou zaslúžil o obnovu mnohých pamiatkovo hodnotných objektov ?i komplexov, podie?al sa na podkladoch, na základe ktorých boli Banská Bystrica a Banská Štiavnica vyhlásené za mestské pamiatkové rezervácie.
Za?al sa spolu s Jankom Alexym angažova? pri obnove Bratislavského hradu, ktorý bol ruinou od ni?ivého požiaru 28. mája 1811, ke? v objekte sídlila vojenská posádka. Pôvodne sa uvažovalo okrem iného o zbúraní ruín a o výstavbe univerzitného meste?ka na tomto mieste.
Alfred Piffl sa záchrane hradu venoval spolu so študentmi od roku 1953 a 1. decembra 1955 odovzdali prezidentovi ?eskoslovenskej republiky Antonínovi Zápotockému návrh obnovy Bratislavského hradu ako najvä?šej rekonštrukcie historického objektu vo vtedajšej ?SR. Politická podpora pre tento projekt však slabla, až napokon Piffla v auguste roku 1957 odsúdili na dva roky väzenia na základe vykonštruovaného obvinenia z poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti.
Po prepustení sa k prácam na Bratislavskom hrade už nedostal, od?ali mu všetky akademické tituly a zakázali vstup na fakultu. Zamestnanie našiel v bratislavskej panelárni a v stavebnom podniku v Pezinku. Napokon o jeho odbornos? prejavili záujem archeológovia a poskytli mu možnos? vedecky pracova? pri dokumentácii nálezov na Devíne, Vodnej veži v Bratislave a Gerulaty v bratislavskej mestskej ?asti Rusovce.
Architekt, pamiatkar Alfred Piffl zomrel 26. júna 1972 v Bratislave. Napísal nieko?ko kníh a je autorom viac ako tisícky obrazov, kresieb a litografií. Od roku 1991 nesie jeho meno ulica v Petržalke.
PhDr. Eva Kowalská DrSc., histori?ka, ?lenka U?enej spolo?nosti Slovenska
Pribinov kríž II. triedy – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry
Eva Kowalská sa narodila 17. augusta 1955 v Bratislave. Po vyštudovaní odboru história – filozofia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) bola na fakulte internou ašpirantkou, titul Kandidát vied získala v roku 1985 prácou Vznik a vývoj systému ?udového školstva na Slovensku koncom 18. a na za?iatku 19. storo?ia.
Kowalská sa vo svojej sfére zaoberá cirkevnými a kultúrnymi dejinami raného novoveku. Absolvovala dlhšie odborné pobyty v Lipsku, Mainzi, Göttingene i vo Viedni. Dosiahla ?lenstvá v Slovensko-rakúskej komisii historikov, Rakúskej spolo?nosti skúmania 18. storo?ia a je korešpondujúca ?lenka Juhonemeckej historickej komisie. Doma je ?inná v U?enej spolo?nosti Slovenska a v Slovenskej historickej spolo?nosti. Pravidelne sa zú?ast?uje na významných medzinárodných projektoch a v zahrani?í má vysokú mieru publikovania aj citácií.
Eva Kowalská pôsobí od roku 1983 v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV). Od roku 1996 aj v jeho vedeckej rade a od roku 2002 ako ?lenka Kolégia SAV pre kultúrno-historické vedy. Od roku 2006 garantuje doktorandské štúdium na externom vzdelávacom pracovisku ústavu v odbore slovenské dejiny. ?lenkou redak?nej rady Historického ?asopisu je od roku 1997 a od roku 2003 je v Rade štátneho programu „Aktuálne otázky vývoja spolo?nosti na Slovensku“. Napísala dve monografie, pä? kapitol v kolektívnych monografiách, tri u?ebné texty i 110 vedeckých štúdií a odborných ?lánkov.
Eva Kowalská získala dve prémie Literárneho fondu, v roku 2002 za odbornú a vedeckú publikáciu Evanjelické a. v. spolo?enstvo v 18. storo?í a v roku 2009 (Uhorská rapsódia). Pamätnými medailami ju ocenili Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Prešovská univerzita v Prešove.
Prof. PhDr. Ján Michálek DrSc., etnológ, folklorista, univerzitný pedagóg a vedec
Pribinov kríž II. triedy in memoriam – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry
Ján Michálek sa narodil 12. marca 1932 v Brezovej pod Bradlom. Vyštudoval históriu a národopis na Filozofickej fakulte UK (FiF UK) v Bratislave a až do roku 2004 pôsobil ako vysokoškolský u?ite? na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK.
V spolupráci s popredným anglistom Jozefom Olexom publikoval v roku 1960 preklad medzinárodného katalógu rozprávok (A. Aarneo – S. Thompson – The Types of the Folktales, 1928). Stál pri zrode edície ?udové umenie na Slovensku vo vydavate?stve Tatran. Editoval viacero lokálnych a regionálnych monografií napríklad Liptovská Tepli?ka (Košice 1973), Stará Turá (1983), Brezová pod Bradlom (1970, 1998), ?ud hornádskej doliny (Košice 1989) a viaceré zborníky z vedeckých podujatí. Je autorom 20 hesiel v Encyklopédii ?udovej kultúry Slovenska I., II. (Bratislava 1995) a v Slovenskom biografickom slovníku (Martin 1987 – 1992).
Michálek pôsobil aj ako ?len viacerých redak?ných rád odborných periodík a dlhoro?ný ?len vedeckých rád a komisií na ude?ovanie vedeckých hodností na Filozofickej fakulte UK a v Slovenskej akadémii vied (SAV). Patril k zakladajúcim ?lenom Slovenskej národopisnej spolo?nosti, ktorá vznikla v roku 1958. Zdobili ho aj ?lenstvá v medzinárodných vedeckých, pedagogických i redak?ných inštitúciách a radách.
Ján Michálek písal tiež skriptá i u?ebné texty a po 50-ro?nej pedagogickej kariére odovzdával kolegom a študentom svoje znalosti ako emeritný profesor. Zomrel 10. októbra 2020 v Bratislave.
Jeho vedeckú a organiza?nú ?innos? a významnú úlohu v zakladaní a rozvoji etnografického odboru ocenili viaceré inštitúcie pamätnými plaketami a medailami. Univerzita Komenského mu udelila Zlatú medailu UK.
Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc., lekár, oftalmológ
Rad ?udovíta Štúra I. triedy, ob?iansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í
Zoltán Oláh sa narodil 27. apríla 1931 v Komárne. Rozhodol sa pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LFUK) v Bratislave, štúdium úspešne absolvoval v roku 1956.
Po krátkom pôsobení v Anatomickom ústave LFUK (1956 – 1957) prestúpil na O?nú kliniku LFUK, kde v rokoch 1957 až 1968 pracoval ako odborný asistent, neskôr ako docent (1969 – 1976). Pritom v rokoch 1968 až 1974 zastával aj funkciu zastupujúceho prednostu na O?nej klinike LF UK v Martine.
Od roku 1976 nastúpil do funkcie vedúceho Katedry oftalmológie LF UK a prednostu I. O?nej kliniky Fakultnej nemocnice (FN) a LF UK v Bratislave. V roku 1981 ho prezident menoval riadnym univerzitným profesorom oftalmológie. V tejto funkcii pôsobil do roku 1997, potom bol profesorom na Klinike oftalmológie LF UK a od roku 2007 je emeritným profesorom.
Bol ?lenom Slovenskej oftalmologickej spolo?nosti, ktorú neskôr viedol, pôsobil na viacerých prestížnych vedeckých pracoviskách vo svete. Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc. bol jedným zo zakladate?ov oftalmomikrochirurgie, najmä v oblasti inovácie operácie katarakty a implantácie vnútroo?nej šošovky, operácií glaukómu, komplikovanejších úrazov oka, odlúpenej sietnice a vnútroo?ných nádorov. Bol pionierom v zavádzaní laserovej chirurgie a výpo?tovej techniky do dennej praxe.
Na domácich a zahrani?ných fórach predniesol vyše 450 prednášok a publikoval 261 odborných ?lánkov. Je autorom, respektíve spoluautorom nieko?kých u?ebníc pre vysoké i stredné školy vrátane slovenskej u?ebnice O?ného lekárstva a ?alších vyše 20 knižných publikácií a monografií. Získal viaceré vyznamenania, v roku 2017 ho Slovenská lekárska spolo?nos? zaradila do Dvorany slávy slovenskej medicíny.
Margita Kocková, ú?astní?ka protifašistického odboja a SNP
Rad ?udovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu
Margita Kocková sa narodila 28. mája 1911. Patrila k popredným priekopníkom protifašistického odboja a SNP v Rož?avskom okrese. Od septembra 1940 za?ala vyu?ova? na ?udovej škole v Gemerskej Polome. Pod?a archívnych dokumentov mala už pred príchodom do Polomy pravidelné úzke kontakty s ilegálnymi pracovníkmi viacerých oblastí Slovenska. Hne? po príchode na jej nové pracovisko za?ala ve?mi intenzívne vyvíja? kultúrnu i športovú ?innos? medzi školopovinnou, ale najmä medzi dospelou mládežou. V rokoch 1942 – 1944 pravidelne organizovala zájazdy a exkurzie do Slavošoviec. Takto kryla svoju ?innos? spojky medzi ilegálnymi organizáciami na Slovensku.
Po vypuknutí SNP odišla z Gemerskej Polomy do Slavošoviec, kde plnila pokyny vedúcich funkcionárov revolu?ných národných výborov i partizánskych štábov. Okrem politickej ?innosti organizovala zbierky pe?azí, ale najmä zbierky šatstva a bielizne, obuvi, obväzového materiálu a liekov i potravín pre bojujúce partizánske oddiely na Slavošovskej a Dobšinskej doline. D?a 4. decembra 1944 obk?ú?ili ?iernu Lehotu fašistické vojská zo všetkých strán a v odpolud?ajších hodinách ju obsadili špeciálne jednoty SS a Vlasovci. Partizánske oddiely boli nútené sa uchýli? do hôr.
Margita Kocková sa so skupinou partizánov dostala až do oblasti Polomky (bývalý okres Brezno, teraz okres Banská Bystrica). Tu ju ako anglicky plynule hovoriacu poverili sprevádza? anglo-americkú vojenskú misiu, ktorá sa ukrývala na chate nad Polomkou. D?a 26. decembra 1944 fašistická špeciálna jednotka „Edelweiss“ prepadla chatu, v ktorej chytili všetkých ?lenov misie, Margitu Kockovú aj kapitána Jána Staneka, velite?a partizánskych jednotiek pri Telgárte. Padla do rúk fašistom, tí ju odvliekli do koncentra?ného tábora v Nemecku, kde ju mu?ili. Margitu Kockovú popravili 24. januára 1945 v Mauthausene.
Karol Pekník, generál, ú?astník SNP
Rad ?udovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpe?nos? Slovenskej republiky
Karol Pekník sa narodil 20. apríla 1900 v Pezinku. Po gymnaziálnych štúdiách smerovali jeho kroky k vojenskému vzdelávaniu.
Do slovenskej histórie ako tvorca stratégie a taktiky ozbrojeného boja proti fašizmu po?as Slovenského národného povstania (SNP). Aj ke? je jeho meno menej známe v porovnaní s inými osobnos?ami protifašistického odboja, zostali po ?om nazvané ulice v Bratislave a Pezinku.
Pekník bol dôstojníkom, telovýchovným ná?elníkom a u?ite?om predvojenskej výchovy v Bratislave-Petržalke. Od roku 1938 pôsobil ako major generálneho štábu, prednosta 4. oddelenia 6. divízie v Brne a výcvikovej skupiny zboru v Banskej Bystrici.
Pred vypuknutím SNP sa Pekník už v hodnosti plukovníka skontaktoval s protifašistickým odbojom. V ?ase ozbrojeného povstania bol ?lenom štábu povstaleckej armády v Banskej Bystrici, vymenovali ho za velite?a obrannej oblasti a od 4. septembra 1944 bol ná?elníkom opera?ného oddelenia Velite?stva 1. ?eskoslovenskej armády na Slovensku.
Pri ústupe z Donovál bol ?lenom skupiny generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana, ktorá sa v núdzi na za?iatku novembra 1944 ubytovala v Pohronskom Bukovci. Do obce vtrhli nemeckí vojaci, ktorí zadržali ukrývajúcich sa generálov. Ne?aleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes ?as? obce Pohronský Bukovec) príslušníci Einsatzkommanda 14 zajali aj Pekníka. Pri pokuse o útek ho 1. novembra za dedinou zastrelili.
Slovenský brigádny generál Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný ?eskoslovenskou medailou Za chrabros? pred nepriate?om, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stup?a. V roku 1946 získal in memoriam ?eskoslovenský vojnový kríž 1939 a zárove? ho povýšili do hodnosti brigádneho generála.
Prof. RNDr. Anatolij Dvure?enskij, DrSc., matematik
Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky
Anatolij Dvure?enskij sa narodil 16. apríla 1949 v Kysuckom Novom Meste. Jeho otec Vladimir Dvure?enskij (1899 – 1974) bol ruský exulant, ktorý prišiel do ?eskoslovenska z Francúzska v polovici 20. rokov 20. storo?ia a našiel si uplatnenie na Slovensku.
Anatolij Dvure?enskij vyštudoval gymnázium v Tornali a matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium kombinácie odborov Pravdepodobnos? a matematická štatistika – ekonometria zav?šil úspešne v roku 1972. V roku 1977 na Matematickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) obhájil dizerta?nú prácu s názvom Vyšetrovanie vlastností zovšeobecnených stavov na logike.
Po pôsobení na vedeckom pracovisku v Dubne pri Moskve sa v roku 1986 vrátil na Slovensko a v roku 1987 sa zamestnal v Matematickom ústave (MÚ) SAV.
Po politickom uvo?není koncom 80. rokov medzi prvými za?al spolupracova? so západnými vedeckými pracoviskami. Získal prestížne Humboldtovo štipendium na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, kde strávil dva roky (1991 – 1992). V rokoch 2000 až 2001 opä? pôsobil v rámci Humboldtovej nadácie na Univerzite v Ulme.
V roku 1998 ho prezident SR vymenoval za univerzitného profesora. V roku 1999 sa stal riadite?om MÚ SAV, pri?om v tejto funkcii pôsobil 16 rokov. Popritom sa na?alej aktívne venoval vedeckej práci. Publikoval vyše 310 vedeckých prác venovaných aktuálnym problémom teórie kvantových logík, fuzzy množín a teórie hromadnej obsluhy.
V rokoch 1988, 1990, 1993, 1995 spoluorganizoval Zimné školy z teórie miery, na ktorých sa zú?astnili poprední odborníci z celého sveta. V roku 1998 bol ?lenom organiza?ného tímu štvrtého svetového kongresu kvantových štruktúr v Liptovskom Jáne a v roku 2006 ôsmeho kongresu na Malte.
V roku 2003 ho zvolili za zakladajúceho ?lena U?enej spolo?nosti SAV, v roku 2011 sa stal ?lenom Európskej akadémie vied a umení. Pôsobí v redak?ných radách viacerých vedeckých ?asopisov.
Prof., Ing. Juraj Sipko, PhD., ekonóm
Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky – za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í
Juraj Sipko sa narodil 14. apríla 1952 v Kamienke. V rokoch 1975 – 1979 študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a špecializoval sa na zahrani?ný obchod. Absolvoval viacero zahrani?ných študijných pobytov napríklad na Lomonosovovej univerzite v Moskve, americkom Massachusettskom technologickom inštitúte, Harvardovej univerzite ?i na Wharton School of Economics, ktorá je fakultou Pennsylvánskej univerzite.
Okrem inžinierskeho titulu dosiahol na Ekonomickej univerzite v roku 1990 aj titul PhD. a o štyri roky neskôr tiež titul docenta. V roku 2016 obhájil na Univerzite Tomáša Ba?u v Zlíne titul profesora, pri?om inaugura?nú prednášku predniesol na tému Výmenný kurz a jeho vplyv na reálnu ekonomiku.
Za?iatkom 80. rokov minulého storo?ia za?al pôsobi? ako pedagóg na Ekonomickej univerzite. V rokoch 1994 – 2000 bol riadite?om odboru medzinárodných vz?ahov na Ministerstve financií (MF) SR. V rokoch 2000 – 2006 pôsobil na pôde Medzinárodného menového fondu. Bol aj hlavným vyjednáva?om pri vstupe Slovenka do OECD a tiež ?lenom pracovného tímu v prístupovom procese SR do Európskej únie (EÚ).
Ako docent na Vysokej škole manažmentu v Tren?íne pôsobil v rokoch 2006 – 2013. V období rokov 2007 – 2012 bol aj poradcom guvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) a v rokoch 2008 – 2010 prodekanom pre vedu výskum na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V rokoch 2014 – 2022 bol riadite?om Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). V sú?asnosti je prezidentom Obchodného výboru a výboru pre riadenie fiškálnych a ekonomických pravidiel Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru so sídlom v Bruseli.
Je autorom dvoch vedeckých monografií, spoluautor 18 vedeckých monografií a viac ako 40 vedeckých ?lánkov. V roku 1990 dostal cenu rektora Ekonomickej univerzity a v roku 2014 Zlatý Biatec za vedecký prínos v oblasti vývoja svetovej ekonomiky a riešenie finan?nej krízy.
Prof. Lívia Ludhová, PhD., fyzi?ka
Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í
Lívia Ludhová sa narodila v roku 1973 v Bratislave. Jej otec ?udovít Ludha bol ?lenom speváckeho zboru Slovenskej filharmónie, matka Marta Ludhová vyu?ovala matematiku a fyziku. Spo?iatku študovala geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, štúdium absolvovala v roku 1996. V roku 1998 získala titul PhD.
Neskôr svoj záujem presmerovala na výskum vesmíru a elementárnych ?astíc, ?omu zodpovedal aj obsah jej práce, ktorou v roku 2005 získala titul PhD na univerzite vo švaj?iarskom Fribourgu. Desa? rokov pracovala na svetovo významnom vedeckom pracovisku v Gran Sasso v Taliansku.
Venuje sa výskumu elementárnych ?astíc, ako šéfka výskumného tímu sa zameriava na fyziku neutrín na pôde Jadrového výskumného centra v nemeckom Jülichu. Zárove? je profesorkou na univerzite v Aachene. Jej doménou je výskum nízkoenergetických neutrín prostredníctvom ve?koobjemových kvapalinových scintila?ných detektorov. Má dlhoro?né skúsenosti s meraním slne?ných neutrín a geoneutrín.
Jadrová fyzi?ka, geologi?ka a profesorka fyziky Lívia Ludhová rada trávi vo?ný ?as v prírode, pritom ?asto vyh?adáva miesta s extrémne náro?nými podmienkami, ako sú napríklad sopky alebo polárne oblasti. Rada spoznáva aj mestá a historické a umelecké pamiatky. Precestovala už 70 krajín sveta.
Ing. Peter Murdza, protikomunistický odbojár, kres?anský aktivista
Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu
Peter Murdza sa narodil 5. novembra 1954 v Starej ?ubovni. Po?as dospievania sa zapájal do mládežníckych stretnutí na duchovnej báze. V roku 1974 odišiel do Bratislavy študova? na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Jeho túžba po hlbšom náboženskom živote ho priviedla do kontaktu so Silvestrom Kr?mérym, ktorý viedol podzemné kres?anské krúžky vysokoškolákov.
V roku 1987 ho za katolíckeho k?aza tajne vysvätil vtedajší biskup Ján Chryzostom Korec. V tomto období sa spolo?enstvu Fatima podarilo dosta? k ofsetovému stroju darovanému z Holandska. Aby sa na ?om mohlo tla?i?, bolo ho treba umiestni? tak, aby ho režim nenašiel, preto Murdza s priate?mi vlastnoru?ne vykopali tajný tunel s vchodom do zamurovanej ?asti pivnice. Vtedy v dome prebiehali iné rekonštruk?né práce, takže susedia si podozrivú aktivitu nevšimli. Na spomínanom stroji sa tak mohlo pracova? a na podzemnej tla?iarni sa vytla?ili státisíce strán papiera, najmä samizdatové ?asopisy a náboženské knihy. Murdza sa tak významne podie?al na šírení náboženskej literatúry, zabezpe?oval tiež distribúciu cez sie? kres?anských spolo?enstiev po celom Slovensku.
Po páde komunistického režimu patril medzi zakladate?ov Hnutia kres?anských spolo?enstiev mládeže. Koordinoval aktivity na podporu laických spolo?enstiev, duchovnú formáciu animátorov a pracoval na zapojení mládeže do cirkevného života. V rokoch 1994 až 2009 pôsobil ako duchovný v Nitre a zárove? tajomník Komisie pre laikov pri Konferencii biskupov Slovenska.
Peter Murdza zomrel 14. decembra 2009 vo veku 55 rokov v Nitre, pochovaný je v rodnom meste. Zanechal odkaz odvahy a obetavosti a 6. decembra 2019 mu ako významnému rodákovi udelila Stará ?ubov?a ?estné ob?ianstvo mesta in memoriam.
Živodar Tvarožek, partizán, protifašistický odbojár
Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu
Živodar Tvarožek sa narodil 4. marca 1925 v Bratislave. Jeho otcom bol Tomáš Tvarožek, ktorý sa ako ?len tajnej odbojovej organizácie Mafia aktívne zasadil za vznik prvej ?eskoslovenskej republiky a bol neskôr verejne ?inný.
Práve s otcom spolupracoval Živodar Tvarožek v odbojovom hnutí hne? po vypuknutí druhej svetovej vojny. V rámci odbojovej organizácie Flóra pomáhali parašutistom, ktorých úlohou bolo v rámci operácie Manganese organizova? odboj na Slovensku a udržiava? spojenie s Londýnom.
Po vypuknutí SNP sa dostal do Vysokoškolského strážneho oddielu. Jeho ?lenom bol spolo?ne so svojím bratrancom Branislavom Tvarožkom. Išlo o jednotku zloženú zo študentov, ktorej poslaním bolo sprevádza? a chráni? generálov Goliana a Viesta. Zú?astnil sa aktívne aj na bojových akciách. Upadol do zajatia, no podarilo sa mu utiec?.
V apríli 1945 sa jeho otec Tomáš stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a bol tiež jedným zo zakladate?ov Demokratickej strany. Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 sa Živodarovi Tvarožkovi podarilo opusti? ?eskoslovensko na palube lietadla, ktorého ?lenovia posádky zorganizovali útek do americkej okupa?nej zóny v Nemecku.
Nadviazal okamžite spoluprácu s exilovou spravodajskou skupinou vedenou bývalým poslancom za Demokratickú stranu Michalom Zibrínom pracujúcou pod patronátom spravodajských služieb USA. Už v roku 1949 sa vrátil do ?eskoslovenska ako kuriér so spravodajským poslaním.
Zatkli ho a odsúdili na trest smrti, ktorý mu neskôr zmiernili na doživotie. Vo väzení strávil takmer 16 rokov, prepustili ho až v roku 1964.
Žil v Bratislave, zomrel 17. marca 2015. Jeho bratranec a ?len odboja Branislav Tvarožek bol takisto prenasledovaný po?as komunistického režimu.
Doc. PhDr. Jana Pekarovi?ová, PhD., lektorka slovenského jazyka a kultúry
Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky – za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í
Jana Pekarovi?ová sa narodila 25. januára 1951 v Ústí, ?o je dnes ?as?ou Trstenej na Orave. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave, odbor slovakistika – rusistika (1969 – 1974).
V rokoch 1974 – 1987 pôsobila na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave ako profesorka. V období rokov 1987 – 1989 bola pracovní?kou Ústavu jazykovej a odbornej prípravy zahrani?ných študentov Univerzity Komenského v Bratislave ako odborná asistentka a zástupky?a riadite?a. V roku 1989 sa stala odbornou asistentkou na Katedre slovenského jazyka, sekcie sloven?iny ako cudzieho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Ako lektorka vyu?ovala slovenský jazyk na viacerých vysokých školách v zahrani?í, napríklad v Budapešti (1974), na Univerzite Martina Luthera v Halle/Saale v Nemecku (1977 – 1981) ?i na Univerzite vo Viedni a na Ekonomickej univerzite vo Viedni (1990 – 1993). Od roku 2005 bola docentkou vo vednom odbore slovenský jazyk, špecializácia sloven?ina ako cudzí jazyk.
Už od roku 1975 sa jej život spája s letným seminárom slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, kde pôsobila ako lektorka, prednášate?ka, od roku 1993 tiež ako vedecká tajomní?ka a neskôr ako riadite?a Metodického centra SAS.
V rokoch 2004 až 2023 bola riadite?kou Studia Academia Slovaca – centra pre sloven?inu ako cudzí jazyk a predsední?kou Vedeckého grémia. Pôsobí v oblasti aplikovanej lingvistiky so zameraním na didaktiku a opis sloven?iny ako cudzieho jazyka, venuje sa jazykovej komunikácii, medzijazykovým a medzikultúrnym kontaktom. Na Letnej škole SAS sa každoro?ne zú?ast?uje približne 12O štipendistov.
PaeDr. Miroslav Kozák, u?ite? matematiky a chémie
Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti školstva
Miroslav Kozák sa narodil 15. augusta 1959 v Handlovej. V rokoch 1974 – 1978 študoval na Gymnáziu V. B. Nedožerského v Prievidzi. Pä?ro?né vysokoškolské štúdium absolvoval na pedagogickej fakulte v Nitre, po ktorom sa vrátil na domovské gymnázium ako u?ite? matematiky a chémie. Sedemnás? rokov bol aj predsedom krajskej komisie Chemickej olympiády v Tren?ianskom kraji.
V období rokov 1996 – 2024 sa 24 jeho študentov prebojovalo k 35 ú?astiam na Medzinárodnej chemickej olympiáde, odkia? pre Slovensko získali devä? strieborných a 20 bronzových medailí a tiež dvakrát ?estné uznanie.
Od roku 1996 sa do štvor?lennej slovenskej reprezentácie na Medzinárodnú chemickú olympiádu každoro?ne prebojoval aspo? jeden študent pod jeho vedením, pri?om v roku 2017 na 49. ro?níku Medzinárodnej chemickej olympiády v Thajsku až traja študenti. Jeho absolventi založili Prievidzskú chemickú spolo?nos?, ktorá ako nezisková organizácia podporuje mladé talenty v chémii na Slovensku.
Za svoju prácu získal nieko?ko významných ocenení. V roku 2005 Bronzovú medailu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave za dlhoro?nú úspešnú prácu a vynikajúce výsledky v oblasti chemickej olympiády, v roku 2009 Ve?kú medailu svätého Gorazda za dlhoro?nú pedagogickú prácu a angažovanos? v chemickom odbore, ktorú ude?uje ministerstvo školstva. Titul Naj u?ite? chémie, ktorý ude?uje spolo?nos? Slovnaft, a. s., dostal v roku 2012.
Získal aj ocenenie v rámci finále 6. ro?níka celoslovenskej žiackej ankety Zlatý Amos. V roku 2017 sa stal finalistom Ceny Dionýza Ilkovi?a za mimoškolskú ?innos? v oblasti chémie. Pamätnú medailu Slovenskej chemickej spolo?nosti dostal v rokoch 2014 a 2024. V rokoch 2002 – 2018 ho ako pedagóga nieko?kokrát ocenili v rámci Tren?ianskeho samosprávneho kraja pri príležitosti D?a u?ite?ov.
Prof. Vlasta Hudecová, hlasová pedagogi?ka
Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry
Vlasta Hudecová sa narodila 19. marca 1937 v Moravskom Lieskovom. Hudbe sa venovala odmali?ka a v roku 1953 za?ala študova? spev na konzervatóriu v Bratislave. Na absolventskom koncerte v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave v roku 1958 spievala „Kantátu ?. 51 pre sólový soprán so sprievodom orchestra“ J. S. Bacha. V štúdiu spevu pokra?ovala na VŠMU a následne sa rozhodla pre pedagogickú dráhu.
V roku 1963 sa stala asistentkou na Pedagogickom inštitúte v Nitre, kde pôsobila ako pedagóg hlasovej výchovy, od septembra 1964 za?ala u?i? spev na bratislavskom konzervatóriu. Z jej vyše 20-ro?ného pôsobenia na foniatrickej klinike a z praxe v náprave hlasových porúch vznikla štúdia, ktorá slúžila pre pedagógov a študentov VŠMU i konzervatórií pri odstra?ovaní hlasových porúch a tiež pre poznanie anatómie a fyziológie hlasového ústrojenstva. Priamo na VŠMU v Bratislave pôsobila v rokoch 1976 – 2007, od roku 1982 ako interný pedagóg.
Vlasta Hudecová spolupracovala so Slovenským hudobným fondom ako umelecká vedúca štipendistov. Absolventom po nástupe do praxe pomáhala po speváckej stránke a pripravovala s nimi sú?aže i vystúpenia. Vychovala desiatky operných a koncertných spevákov známych aj z európskych scén. Pôsobila aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
V roku 1998 ju prezident Slovenskej republiky vymenoval za profesorku pre odbor hudobné umenie – spev. Svoje pedagogické pôsobenie zakon?ila Vlasta Hudecová vlani na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. V októbri sa vo farskom kostole Sedembolestnej Panny Márie v bratislavskej Petržalke uskuto?nil ?akovný koncert pre výnimo?nú profesorku spevu.
Anna Bergerová, ú?astní?ka SNP
Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu
Anna Bergerová sa narodila 3. marca 1930 v rusínskej obci Habura. Mala dvoch bratov, ktorí pôsobili v protifašistických skupinách v ?esku. Po vypuknutí vojny žila s mamou a sestrou. Po tom, ako sa k nim do domu nas?ahovali nemeckí vojaci, utiekli k partizánom. V partizánskom zväzku ?apajev pomáhala doktorovi menom Gruber (vlastným menom Jozef Dolina) ako ošetrovate?ka. Zárove? so sestrou Máriou pracovali ako spojky, pašovali muníciu a chodili na výzvedy. Po pretrhnutí nemeckého frontu v novembri 1944 pri Kalinove na?alej pracovala ako ošetrovate?ka vojakov a partizánov, ktorí sa vracali z frontu a prepustených väz?ov z koncentra?ných táborov.
Po vojne Anna Bergerová chodila na gymnázium v Humennom a vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako funkcionárka Slovenského zväzu žien a neskôr sa aj na dôchodku angažovala v spolo?enskom a politickom živote.
V auguste roku 2017 sa v centre hlavného mesta aktívne zú?astnila na pietnom akte k 73. výro?iu Slovenského národného povstania (SNP). Vo svojom vystúpení zdôraznila, že je povinnos?ou nezabúda? na históriu a s mladými ?u?mi hovori? o tom, ?o sa po?as povstania a druhej svetovej vojny dialo a ?o stálo za vypuknutím vojnového konfliktu. Upozornila, aby sa ?udia nenechali nikým a ni?ím zmanipulova?. Zomrela vlani 19. februára.
Prezidentom SR Peter Pellegrini a minister obrany Robert Kali?ák ocenili Annu Bergerovú in memoriam vlani v auguste po?as osláv 80. výro?ia SNP.
Ing. Jozef Psotka, horolezec
Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu
Jozef Psotka sa narodil 12. februára 1934 v Košiciach. Vo Vysokých Tatrách robil od 15 rokov vysokohorského nosi?a. ?asto sa zdržiaval na Zbojníckej chate a Chate pod Rysmi. Pomáhal stava? Kežmarskú chatu pri Bielom plese, ktorá neskôr vyhorela. Maturitu oslávil výstupom na západnú stenu Lomnického štítu – tzv. Hokejku. V Košiciach za?al študova? na Vysokej škole technickej (VŠT) a v tom ?ase sa podie?al na vzniku horolezeckého oddielu TJ Slávia VŠT Košice.
Elektrotechnika sa v tom ?ase mohla študova? na Slovensku len v Bratislave, preto prestúpil na Slovenskú vysokú školu technickú (SVŠT). Po absolvovaní štúdia inžinier Psotka pôsobil istý ?as ako odborný asistent a podie?al sa na fungovaní horolezeckého oddielu školy. Postupne sa vypracoval na špi?kového horolezca a bol aj funkcionár, tréner, dobrovo?ný ?len Horskej služby TANAP-u i horolezeckého spolku IAMES. Zú?astnil sa na mnohých horolezeckých expedíciách v Himalájach, Hindukuši, Altaji, na Kaukaze, v Alpách a vo Vysokých Tatrách. Po?as svojho prvého ve?kého ?aženia v roku 1965 v Hindukuši vystúpil Psotka na sedem šes?tisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971 bol v expedícii na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 na Makalu, kde vyšiel na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 vystúpil na 8586 metrov vysoký vrchol Kan?endžongy.
Najslávnejší, ale aj tragicky osudový moment prišiel v roku 1984. Ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom dosiahol 15. októbra vrchol Mount Everestu. Populárny „Juzek“ sa zárove? stal najstarším horolezcom, ktorý sa na zem pozrel z vrcholu najvyššej hory sveta po prvovýstupe bez kyslíka (mal 50 rokov a 246 dní). Na druhý de? zahynul pri zostupe.
Jozefa Psotka je držite? Zlatého odznaku IAMES-u, in memoriam držite? štátneho vyznamenania Za stato?nos? i Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za ?iny v duchu humanizmu. Okrem pamätných tabú? na pod Everestom a na Symbolickom cintoríne pri Popradskom Plese vo Vysokých Tatrách sa každý rok beží Psotkov memoriál (preteky vo vysokohorskom behu).
Karol Kuna, ú?astník SNP
Rad ?udovíta Štúra III. triedy, vojenský, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody s ich ochranu
Karol Kuna sa narodil 27. apríla 1928 v Bobrovci. Pôvodne sa u?il za murára. Už po?as druhej svetovej vojny pred vypuknutím Slovenského národného povstania však pomáhal rodi?om šíri? ilegálnu protifašistickú tla? a skrýva? ute?encov. Jeho rodi?ia sa zapájali do odboja od roku 1939 – ukrývali sovietskych vojenských ute?encov z nacistických koncentra?ných táborov a rovnako poskytli úkryt viacerým židovským rodinám.
Hne? po vypuknutí SNP sa do? zapojil ako 16-ro?ný. Dobrovo?ne sa prihlásil k partizánom, najprv pôsobil v partizánskej skupine Za slobodu Slovanov ako spojka, pretože vedel dobre jazdi? na koni. Potom slúžil v partizánskej jednotke Stalin – Jegorov.
Zú?astnil sa na viacerých bojových akciách so zbra?ou v ruke – pri Banskej Bystrici, Tureckej, Kališti, Prašivej, v ?ubochnianskej doline, Revúcej a na Donovaloch ako adjutant politického komisára III. Batalionu kapitána ?ervenej armády Petra Andruš?enka.
Na rozkaz velite?a brigády v januári 1945 zabezpe?oval ilegálny prechod cez nemecké pozície do Kantorskej doliny, kde bol ustanovený za politického komisára oddielu Kantor. Vykonával ?innos? rozvied?ika, pri ktorej ho napokon zadržali Nemci, no podarilo sa mu zachráni?.
Po vojne sa venoval stavebníctvu, v 60. a 70. rokoch pôsobil ako námestník ministra na Ministerstve výstavby a techniky Slovenskej socialistickej republiky.
Bol dlhoro?ným ?lenom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, kde zastával funkciu predsedu Historicko-odbojovej skupiny partizánov v SNP a zahrani?í. Karol Kuna zomrel 20. októbra 2024 v Bratislave.
Zdroj feed teraz.sk
