Prezidentka udelila štátne vyznamenania 33 osobnostiam

TASR pri tejto príležitosti prináša profily vyznamenaných.

Darina Bancíková, evanjelická farárka, spisovate?ka



Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu

Narodila sa 31. decembra 1922 v Kokave nad Rimavicou. V rokoch 1933 – 1941 študovala na Evanjelickej ?udovej škole, Reformnom reálnom gymnáziu v Martine a na diev?enskom gymnáziu v Žiline, kde zmaturovala. V zimnom semestri roku 1941 sa ako jediná žena zapísala na Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zárove? študovala latin?inu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK.

Po ukon?ení štúdia vyu?ovala náboženstvo na štátnom diev?enskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1946 pracovala ako lektorka a korektorka vo vydavate?stve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši a v tom istom roku sa stala vedúcou Evanjelickej tla?ovej kancelárie Tranoscia.

V roku 1948 sa stala predsední?kou Združenia evanjelickej mládeže v Liptovskom Mikuláši. Po diskusiách v ECAV Generálny konvent schválil 24. apríla 1951 Štatút o ordinácii žien a ich ustanovení do k?azskej služby. Ešte v tom istom roku 15. júla 1951 ordinovali Darinu Bancíkovú za farárku v evanjelickom kostole v Tisovci. Ostatní absolventi fakulty z jej ro?níka boli ordinovaní neskôr, pretože viacerí odmietli inštaláciu v prítomnosti ženy farárky.

Pôsobila ako kaplanka v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lu?enci. Neskôr bola farárkou v Dolných Salibách a Drienove. Vo februári 1962 ju zaistila Štátna bezpe?nos? (ŠtB). Dvadsa?pä? týžd?ov strávila vo vyšetrovacej väzbe. Najvyšší súd jej vymeral rok väzenia a pä? rokov zákazu duchovnej ?innosti. Do výkonu trestu nastúpila 4. februára 1963 a vä?šinu si odpykala v Pardubiciach.

Po návrate z väzenia pracovala ako robotní?ka v Kancelárskych strojoch a v Štátnej pois?ovni vo Zvolene. Po viacerých žiadostiach dostala štátny súhlas na k?azskú službu do Ve?kého Lomu, kde nastúpila 1. októbra 1968 a pôsobila tu až do odchodu do dôchodku 31. januára 1996.

Medzitým sa v roku 1990 do?kala súdnej rehabilitácie. Prvá farárka ECAV na Slovensku Darina Bancíková zomrela 30. júla 1999 v Horných Salibách. Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou.

Juraj Bartusz, sochár

Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia

Juraj Bartusz sa narodil 23. októbra 1933 v Kameníne na juhu Slovenska. Jeho detstvo a mlados? ovplyvnili udalosti druhej svetovej vojny aj tragédia, ktorá postihla rodinu pri nástupe komunistickej totality. Jeho otec kládol odpor, ke? chceli komunisti po roku 1948 znárodni? firmu. Uväznili ho v Štúrove a on vo väzení spáchal samovraždu.

Juraj Bartusz študoval v Prahe spo?iatku na umeleckej strednej škole, potom na vysokej škole. Spoznal tu svoju ženu, výtvarní?ku Máriu Vnou?kovú, s ktorou sa pres?ahovali do Košíc. Tu pracoval istý ?as na propaga?nom oddelení vo Východoslovenských železiar?ach.

Mladého umelca však táto práca nenap??ala, tak skúšal sochárske sú?aže. Po prvej vyhratej sú?aži na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal na plný úväzok sochárom. Potom prišli ?alšie zákazky, z vä?ších napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.

Patril k umelcom, ktorí chceli tvori? svojim vlastným jazykom a ocitli sa tak mimo oficiálnej kultúry. Zapájal sa do undergroundových aktivít, za ?o sa o?ho zaujímala Štátna bezpe?nos?. Na výsluch si ho predvolali napríklad aj pre výstavu v Ma?arsku, na ktorej prezentoval diela bez predošlého oficiálneho schválenia.

Venoval sa monumentálnej aj komornej sochárskej tvorbe. S jeho dielami sa dodnes stretávajú obyvatelia i návštevníci Košíc.

Po Nežnej revolúcii sa za?al venova? pedagogickej ?innosti. V roku 1992 sa stal profesorom, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1999 inicioval vznik Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pôsobil.

Peter Bebjak, režisér

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti filmu

Peter Bebjak sa narodil 1. septembra 1970 v Partizánskom. Už po?as štúdií na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Partizánskom hrával v školskom divadelnom krúžku, spieval v spevokole. Neskôr založil s kamarátmi folklórny súbor, v ktorom tancoval.

Po skon?ení strednej školy sa hlásil na réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Odbor však neotvorili, tak svoju prihlášku poslal na herectvo. Rok pôsobil v Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici, od roku 1989 bol študentom bábkoherectva. V druhom ro?níku dostal ponuku prestúpi? na herectvo.

Po skon?ení herectva sa opä? prihlásil na odbor filmová a televízna réžia. Jeho štúdium ukon?il úspešne v roku 1999.

V roku 2001 založil s producentom Rastislavom Šestákom producentskú spolo?nos?, v ktorej vznikli všetky jeho celove?erné filmy a mnohé televízne projekty. Jeho prvou významnou réžiou bol dokumentárny seriál Najvä?šie kriminálne prípady Slovenska (2005-2006). Medzi úspešné televízne projekty patrili aj seriály Mesto tie?ov I., II. (2007-2008), Odsúdené (2009-2010), Za sklom (2016-2019).

Pre ?eskú televíziu režíroval seriál Kriminálka And?l (2008) a trojdielnu kriminálnu minisériu Spravedlnost (2017), za ktorú získal ocenenie ?eský lev i prémiu Únie slovenských televíznych tvorcov. Cenou ?eského leva boli odmenené aj jeho seriály Spravodlivos? (2017) a Herec (2020).

Vo filmovej tvorbe debutoval snímkou Marhu?ový ostrov (2011), ktorá si odniesla cenu Grand Prix na filmovom festivale vo francúzskom Rouven. Jeho film ?iara (2017) zaznamenal úspech v slovenských kinách, na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal cenu za najlepšiu réžiu, ceny si odniesol aj z Belgicka a Francúzska.

Peter Bebjak pôsobí popri réžii tiež ako divadelný a filmový herec. Zahral si napríklad vo filme U?ite?ka (2016).

Mária Bieliková, zakladate?ka KInIT, vedecká pracovní?ka



Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj školstva

Mária Bieliková sa narodila 21. augusta 1966 v Ilave. V rokoch 1984 až 1989 študovala na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnes Elektrotechnická fakulta Slovenskej technickej univerzity – STU). V rokoch 1992 až 1993 pôsobila na The University of Sheffield.

Pôsobila na svojej materskej fakulte ako odborná asistentka, v rokoch 2001 až 2003 zastávala post prodekanky pre vzdelávanie. Stála pri zrode Fakulty informatiky a informa?ných technológií (FIIT) STU, kde bola takisto v rokoch 2003 až 2011 prodekankou pre výskum a prvou zástupky?ou dekana.

V roku 2005 získala profesorský titul, ?ím sa zaradila medzi jeho najmladšie držite?ky na Slovensku. Pôsobila na Ústave informatiky, informa?ných systémov a softvérového inžinierstva FIIT STU. V decembri 2015 sa stala dekankou fakulty.

Profesorka Mária Bieliková je poprednou svetovou odborní?kou a výskumní?kou v oblasti umelej inteligencie. Získala viacero ocenení, v roku 2010 Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR, Osobnos? vedy a techniky za mimoriadne medzinárodne uznané výsledky vo výskume a zapájanie mladých talentovaných informatikov do výskumu. V roku 2016 jej udelili ocenenie IT Osobnos? roka.

V roku 2020 opustila fakultu a založila Kempelenov inštitút inteligentných technológií, ktorý združuje a vychováva odborníkov na umelú inteligenciu a viaceré oblasti informatiky v prepojení na ?alšie disciplíny – napr. analýza a spracovanie dát o používate?och na webe, dezinformácie, modelovanie škodlivého správania, dátová analytika pre zelenú energiu, informa?ná bezpe?nos?, tiež etika a ?udské hodnoty v informa?ných technológiách.

Mária Dušinská, vedecká pracovní?ka



Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í.

Mária Dušinská sa narodila 14. apríla 1956 v Modre. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získala doktorát z genetiky. ?alšie skúsenosti nadobudla na pôde Slovenskej akadémie vied v Národnom onkologickom inštitúte. Zav?šila ich doktorátom z genetickej toxikológie, mutagenézy a karcinogenézy. Kvalifikáciu si zvyšovala na výskumných pracoviskách v Štokholme ?i v škótskom Aberdeene. Od roku 1997 pôsobila ako profesorka na Katedre genetiky, Katedre antropológie aKatedre molekulárnej biológie Univerzity Komenského.

Zameriava sa na špecializácie, ako je diagnostika a oprava DNA, vplyv životného prostredia na zdravie, molekulárna, bunková a genetická toxikológia, biomonitoring a biomarkery.

Pôsobila ako expertka na biotechnológiu a genomiku v EÚ, aj ako ?lenka Vedeckého výboru pre bezpe?nos? spotrebite?ov v EÚ. V rokoch 2000 až 2006 zastávala post vedúcej Oddelenia experimentálnej a aplikovanej genetiky Slovenskej zdravotníckej univerzity a v rokoch 2004 až 2006 viedla na rovnakej škole aj Inštitút molekulárnej medicíny.

Medzitým sa stalo jej pôsobiskom aj Oslo. V roku 2006 tu za?ala pracova? v práve sa rozbiehajúcom Laboratóriu zdravotných ú?inkov na pôde Nórskeho inštitúte pre výskum ovzdušia (NILU) – jedného z popredných špecializovaných vedeckých laboratórií vEurópe. Je taktiež profesorkou na Katedre výživy na Univerzite vOsle. „Musíme rozumie? všetkým faktorom, ktoré majú vplyv na naše zdravie,“ uviedla v jednom z rozhovorov.

Zárove? v roku 1993 založila s manželom genetikom Romanom Dušinským Asociáciu Marfanovho syndrómu, pár rokov potom, ako zaznamenala výskyt ochorenia v rodine. Asociácia združuje osoby s ochorením, príbuzných, lekárov i?alších odborníkov. Poskytuje odborné informácie, zlepšuje zdravotnú starostlivos? a pomáha predchádza? vážnym zdravotným komplikáciám alebo pred?asnej smrti. Bola jej prvou prezidentkou, teraz je ?estnou prezidentkou.

Rudolf Fiby, k?az a disident



Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu

Rudolf Fiby sa narodil 4. apríla 1946 v Nitre. Po skon?ení štúdia v odbore matematika na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave za?al pracova? v auguste 1969 ako asistent na Katedre geometrie Prírodovedeckej fakulty UK. Po normaliza?ných previerkach ho v decembri 1974 prepustili zo zamestnania.

Od januára 1975 do septembra 1992 pracoval ako výskumný pracovník v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Do podzemných kres?anských aktivít sa zapájal od roku 1971. V roku 1974 spolu s Vladimírom Juklom, Silvestrom Kr?mérym a Eugenom Valovi?om založili spolo?enstvo Fatima, ktoré zásadne ovplyvnilo spolo?ensko-náboženské dianie na Slovensku v období normalizácie. Tajne zabezpe?ovalo prepravu a distribúciu náboženských kníh, vydávalo viacero samizdatových ?asopisov.

Po ukon?ení tajných filozofických a teologických štúdií bol vo februári 1978 vysvätený v Po?sku za k?aza. V decembri 1987 sa stal neformálnym šéfredaktorom samizdatového ?asopisu Náboženstvo a sú?asnos?. Pracovné cesty do vtedajšieho Sovietskeho zväzu takisto využíval na tajnú prepravu náboženskej literatúry. Jeho aktivity zaznamenala aj sovietska tajná služba KGB. Pre jeho aktivity ho sledovala ŠtB a nieko?kokrát ho predvolala na výsluch.

V jeho byte sa zrodila myšlienka zorganizova? na Slovensku pokojnú demonštráciu za náboženské slobody. „Svie?ku a chu? mám,“ reagoval na nápad Rudolf Fiby. Myšlienka sa stala skuto?nos?ou 25. marca 1988, ke? sa konala Svie?ková manifestácia v centre Bratislavy. Proti jej ú?astníkom vtedajšia štátna moc tvrdo zasiahla.

Do odchodu do dôchodku pracoval Rudolf Fiby v po?íta?ovej firme. Zomrel 9. októbra 2014 v Košiciach.

Gizela Fleischmannová, ?lenka ilegálnej Pracovnej skupiny, obe? holokaustu



Rad ?udovíta Štúra I. triedy, ob?iansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu

Gizela Fleischmannová sa narodila 21. januára 1892 v Bratislave ako Gisela Genendel Fischerová. Absolvovala osem rokov základnej školskej dochádzky – a ke?že vzdelávanie mladých žien v tom ?ase nebolo obvyklé, získavala vedomosti sama.

Patrila k zástancom myšlienky samostatného židovského štátu. Stála pri vzniku Organizácie židovských žien a diev?at pre Slovensko a slovenskej sekcie Medzinárodnej ženskej sionistickej organizácie (WIZO), ktorú v rokoch 1938 až 1939 viedla.

Jej dvom dcéram sa podarilo v roku 1939 vys?ahova? do Palestíny. Už nikdy ich nevidela. Ostala na Slovensku. Ako sama napísala v liste: „Nikam nejdem, zostanem s vami, spolu sme bojovali a spolu budeme znáša? náš osud.“

Najskôr prišla o jedného z bratov, v roku 1942 ovdovela. Napriek všetkému venovala všetky svoje sily záchrane prenasledovanej židovskej komunity. Od roku 1940 pôsobila na ?ele slovenskej pobo?ky Amerického židovského spojeného distribu?ného výboru (JOINT), ktorá poskytovala pomoc východoeurópskym Židom, a tiež vo vedení Pomocného ústavu pre židovských príchodzích a vys?ahovalcov (HICEM). Vrchol jej práce je spätý s pôsobením v Ústredni židov, ktorá vznikla vroku 1940.

Bola vedúcou osobnos?ou ilegálnej Pracovnej skupiny, nazývanej tiež Nebenregierung (tie?ová vláda) v rámci Ústredne Židov. Pomáhala ute?encom, ktorí na Slovensko prichádzali z iných krajín. Zasadzovala sa o vytvorenie pracovných táborov na Slovensku, aby Židia neboli deportovaní do koncentra?ných táborov v iných krajinách.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania ju v jednom z posledných transportov odviezli do koncentra?ného tábora v Auschwitzi, kde sa jej životná pú? skon?ila pravdepodobne 19. októbra 1944.

Eva Gašparová, u?ite?ka

Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry

Eva Gašparová sa narodila 14. novembra 1954 v Kukovej ne?aleko Svidníka. V rokoch 1973 až 1977 vyštudovala Pedagogickú Fakultu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odbor u?ite?stvo pre školy I. cyklu s aprobáciou ruský a nemecký jazyk. ?alej si zvyšovala odbornú kvalifikáciu a zamerala sa predovšetkým na svoju materinskú re?, na róm?inu.

V roku 2005 získala v Štátnom pedagogickom ústave Bratislava Osved?enie o odbornej spôsobilosti vyu?ova? rómsky jazyk a literatúru. Štátnicu z rómskeho jazyka absolvovala v roku 2008 na Jazykovej škole v Prahe.

Eva Gašparová významne prispela k vzdelávaniu rómskych detí v ich rodnom rómskom jazyku. Pomáhala zavádza? róm?inu do škôl na Slovensku.

Je spoluautorkou prvých Pravidiel rómskeho pravopisu, U?ebnice rómskeho jazyka pre stredné školy a Metodickej príru?ky k U?ebnici rómskeho jazyka, takisto aj ?alších u?ebníc, a tiež projektov zameraných na výu?bu rómskeho jazyka, ale tiež na vzdelávanie u?ite?ov tohto predmetu.

Peter Gombita, k?az



Pribinov kríž III. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky

Peter Gombita sa narodil 9. decembra 1956 vo Vranove nad Top?ou. Po skon?ení štúdia teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave ho banskobystrický biskup Jozef Feranec vysvätil 19. júna 1988 v Rož?ave za k?aza.

Bol kaplánom vo farnosti Košice-Juh a v Snine. V rokoch 1990 až 2006 bol farárom vo Svidníku, od roku 2006 ako farár pôsobil v Nižnej Šebastovej.

Je riadite?om neziskovej organizácie Oáza – Nádej re nový život v Bernátoviach ne?aleko Košíc. V tomto zariadení nachádzajú prístrešie a opateru ?udia, ktorí stratili nielen svoj domov, ale ?asto aj akéko?vek sociálne zázemie a dokonca i vlastné zdravie.

Prostriedky na podporu a pomoc chudobným a chorým musí Peter Gombita neraz vybeha?. Nielen v prenesenom zmysle, ale i doslova, ke?že organizuje behy a maratóny s cie?om vyzbiera? peniaze na dobro?inné ciele. Pamätný je jeho viac než 1500-kilometrový beh z Košíc za Svätým Otcom do Vatikánu.

Zakaždým, ke? pomáhame inému ?loveku, má to dopad aj na náš vlastný život – hovorí katolícky k?az Peter Gombita, ktorý pomoci najbiednejším zasvätil svoj život.

Eva Husáriková, insitná maliarka



Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj kultúry a umenia zahrani?ných Slovákov

Eva Husáriková sa narodila 2. decembra 1942 v Kova?ici, kde vychodila základnú školu. Bola ženou v domácnosti, no v posledných rokoch sa profesionálne zaoberá maliarstvom. Olejovými farbami za?ala ma?ova? roku 1969 a vtedy po prvýkrát vystavovala v rámci podujatia Kova?ický október. V tom istom roku sa stala ?lenkou Galérie insitného umenia v Kova?ici.

Pre svoje obrazy Husáriková ?erpá spravidla veselé námety z každodenného života. Naj?astejšie ma?uje svadbu, rodinné slávnosti, krstiny a detské hry, ale aj chov husí, po?né práce. ?asto zobrazuje na svojich dielach bohato zdobené interiéry s množstvom vyšívaných vankúšov, pestrými poste?ami a stenami. Tiež ma?uje zátišia, najmä kvety. Vlastnú rozpoznate?nos? buduje na zvýraz?ovaní jednotlivých detailov, najmä silnou ?ervenou, ružovou alebo modrou farbou.

Ako konštatujú odborníci – napríklad Mária Šmihulová, kurátorka jej výstavy v roku 2007 na pôde Prezidentského paláca – maliarska tvorba Evy Husárikovej je plná radosti a oslavy dedinského života, no prináša aj inú vzácnu výpove?, etnografickú. Svoj zmysel pre detail okrem iného uplat?uje pri ma?be žien v krojoch, zdobených interiérov ?i výšiviek. Dokumentuje tak život Slovákov vo Vojvodine.

Doteraz mala vyše 30 samostatných výstav doma i v zahrani?í, zú?astnila sa tiež na viac než 300 kolektívnych výstavách. Získala viacero uznaní za svoju tvorbu. A ako sama hovorí, chce svojimi obrazmi šíri? pozitívnu energiu.

Gabriella Jarábik, riadite?ka Múzea kultúry Ma?arov na Slovensku



Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Gabriella Jarábik sa narodila 19. januára 1951 v Dubníku na juhu Slovenska. Študovala gymnázium v Leviciach, v roku 1995 získala vysokoškolský diplom na U?ite?skej škole Apáczai v Gy?ri.

Spo?iatku bola u?ite?kou tých najmenších – v rokoch 1970 až 1985 vychovávala deti v materských školách vo Vojke a v Dunajskej Strede. V rokoch 1985 až 1990 pracovala ako okresná inšpektorka ma?arských materských škôl.

V rokoch 1991 až 1998 pôsobila v samospráve a bola zástupky?ou prednostu Mestského úradu v Dunajskej Strede. V rokoch 1998 až 2002 pôsobila na Ministerstve kultúry SR ako generálna riadite?ka odboru kultúry menšín.

Od roku 2002 zastáva post riadite?ky Múzea kultúry Ma?arov na Slovensku, ktoré je sú?as?ou Slovenského národného múzea.

Venuje sa aj kultúrnym aktivitám. V roku 1970 založila a odvtedy vedie skupinu Fókusz Irodalmi Színpad (Zameranie na literárnu scénu) v Dunajskej Strede, ktorá sa neskôr premenovala na Fókusz Színpad.

U?ite?ka, folkloristka, inscenátorka a dlhoro?ná riadite?ka Múzea kultúry Ma?arov na Slovensku získala viacero ocenení. V roku 2007 Cenu Károlya Micsa za celoživotné dielo, v roku 2008 Cenu Ferenca Móra a napokon v roku 2017 štátne vyznamenanie Ma?arský zlatý kríž za zásluhy.

Peter Kerekes, režisér, dokumentarista



Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti filmu

Peter Kerekes sa narodil 3. apríla 1973 v Košiciach. V rokoch 1991 až 1998 vyštudoval filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Spolu s režisérom Dušanom Hanákom sa podie?al na založení Ateliéru hraného a dokumentárneho filmu a od roku 2003 tu pôsobí ako pedagóg.

Pôvodne sa chcel venova? réžii hraného filmu, no napokon prevážil záujem o dokument, ke? nakrútil svoj prvý dokumentárny film o slovenskom básnikovi Erikovi Grochovi.

Stal sa jednou z vedúcich osobností dokumentaristickej Generácie 90. Na konte má množstvo ocenených dokumentárnych filmov, je aj scenáristom, producentom a pedagógom.

Známym je jeho film 66 sezón z roku 2003, ktorý mapuje príbeh dejín Starej plavárne vKošiciach. Tiež dlhometrážny dokument Ako sa varia dejiny z roku 2008, za ktorý získal Zvláštnu cenu poroty na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Hot Docs Toronto a tiež na ?alších prehliadkach a festivaloch.

Legendárnemu hercovi venoval dokument Herec: Ivan Mistrík (2015), film Ba?a, první globalista (2018) zase približuje originálnym spôsobom osudy známej podnikate?skej rodiny.

Na rozhraní dokumentu a sociálnej drámy sa pohybuje jeho film 107 matiek (Cenzorka) z roku 2021, ktorý sa nakrúcal v ženskej väznici v ukrajinskej Odese. Na Medzinárodnom festivale v Benátkach v sekcii Horizonty získal cenu za najlepší scenár. Najnovšie získal tiež štyri národné ocenenia Slnko v sieti.

Koloman Kertész Bagala, vydavate?



Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia

Koloman Kertész Bagala sa narodil 18. apríla 1964 v Leviciach. Maturoval na chemickej priemyslovke v Banskej Štiavnici. Po maturite až do Nežnej revolúcie v roku 1989 vystriedal viaceré zamestnania. Pracoval ako skladník ?i pomocný robotník. Za?iatkom 90. rokov minulého storo?ia otvoril predaj?u hudobných nosi?ov.

V roku 1991 založil Literárnu a kultúrnu agentúru L.C.A., ktorá sa venovala organizácii kultúrnych podujatí a propagácii domácej literatúry, ale tiež vydavate?ským aktivitám.

Medzníkom v Bagalovom pôsobení bolo vyhlásenie prvého ro?níka anonymnej sú?aže Poviedka 1996, do ktorej sa mohli prihlási? etablovaní, ale takisto aj dovtedy neznámi autori. Mnohí práve v?aka úspechu v tejto sú?aži vstúpili do literárneho sveta. Bagala sa vyprofiloval ako vydavate? zameraný výhradne na pôvodnú slovenskú tvorbu a zasvätil svoj život jej podpore.

Pod vydavate?skou zna?kou KK Bagala knižne debutovali dnes už známi autori a autorky ako napríklad Balla, Pavol Rankov, Marek Vadas, Daniela Kapitá?ová, Václav Pankov?ín a mnohí ?alší. V edi?ných plánoch Bagalovho vydavate?stva sa pravidelne objavujú aj klasici ako Milan Lasica, Július Satinský, Ivan Kadle?ík, Mila Haugová, Ján Johanides, Ivan Štrpka, Dušan Mitana, Rudolf Sloboda, Milan Hamada alebo Kornel Földvári.

Doteraz vydal viac než 500 knižných titulov, z toho 300 nových, zvyšok tvoria reedície. Dohromady to predstavuje viac než pol milióna kníh. Knihy z jeho vydavate?stva boli ocenené viacerými literárnymi cenami ako napríklad Cenou Ivana Krasku alebo prestížnou cenou Anasoft Litera. Popri tom Koloman Kertész Bagala podporuje domácu literárnu tvorbu množstvom projektov. Pre študentov i dospelé publikum organizuje besedy s autormi na Slovensku i v zahrani?í.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

Július Koller, výtvarník



Pribinov kríž I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia

Július Koller sa narodil 28. mája 1939 v Pieš?anoch. V roku 1940 sa s rodi?mi pres?ahoval do Bratislavy. Po?as vojny sa jeho rodi?ia rozviedli a ostal ži? s matkou. V rokoch 1943 až 1948 vyrastal v rodine pestúnky v Nitrianskej Blatnici, kde aj za?al školskú dochádzku. Od roku 1948 žil natrvalo v Bratislave.

Od detstva sa zaujímal o kreslenie a ma?ovanie. Navštevoval súkromné kurzy kreslenia u akad. mal. Michala Tillnera. V roku 1954 absolvoval Školu umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Závere?nú prácu vytvoril na tému folkloristický plagát. Vyhral sú?až na plagát pre Majstrovstvá Európy v krasokor?u?ovaní, konajúce sa v roku 1958 v Bratislave. Aktívne sa už ako študent venoval športu.

Absolvoval Vysokú školuvýtvarných umení v Bratislave. Spo?iatku pracoval s ma?bou a obrazom, pri?om v jeho tvorbe tematicky dominovali realistické témy mesta a industrializácie. Rovnako vyh?adával aj vo vidieckej krajine konštruktívne prvky – elektrické stožiare, mosty, trate, mechanizmy.

Postupne sa jeho diela ?oraz viac vymykali konven?ným predstavám o výtvarnom umení. Hlavným symbolom jeho tvorby sa stal v roku 1969 otáznik, ktorý v prvom momente vyjadroval aj jeho postoj vo?i vtedajšej spolo?ensko-politickej situácii ?eskoslovenska, neskôr sa stal symbolom neustáleho spochyb?ovania – umenia, života, sveta.

Vystavoval v Bratislave, po Novembri ´89 aj v zahrani?í, v Kolíne, Mníchove ?i v Štokholme. Jeho diela možno nájs? v zbierkach svetových galérii vrátane Tate Modern v Londýne.

Zomrel 17. augusta 2007, jeho tvorba je však stále prítomná na domácich i zahrani?ných výstavách. Sú jej venované aj viaceré zahrani?né odborné publikácie. Bol významným reprezentantom silnej generácie slovenského konceptuálneho umenia a neoavantgardy.

Mariana Ková?ová, riadite?ka Centra Slnie?ko



Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky

Mariana Ková?ová sa narodila 28. augusta 1967 v D??íne. Problematike týraných a sexuálne zneužívaných detí sa venuje od roku 1990. Rovnako sa zameriava aj na odbornú pomoc ženám zažívajúcim násilie a obetiam domáceho násilia.

Na základoch pracoviska ob?ianskeho združenia SLONAD, ktoré v Nitre fungovalo od roku 1994, založila Marianna Ková?ová 14. januára 2000 neziskovú organizáciu Centrum Slnie?ko.

Jej pracovníci a dobrovo?níci tak mohli zúro?i? nieko?koro?né skúsenosti v tejto oblasti, pri?om pomoc de?om, matkám a rodinám sa postupne rozširovala – od roku 2007 zah??a aj Útulok Bezpe?ný dom, istý ?as tu fungovala Chránená diel?a a v roku 2015 pribudol Bezpe?ný ženský dom.

Centrum tak už dlhé roky pomáha týraným, sexuálne zneužívaným ?i zanedbávaným de?om, rovnako aj obetiam domáceho a rodovo podmieneného násilia, ?i rodinám a de?om v krízových životných situáciách.

Mariana Ková?ová je odbornou garantkou a autorkou projektov zameraných na systémové nastavenia ú?innej pomoci rodinám v kríze a obetiam domáceho násilia, no predovšetkým de?om so syndrómom CAN, teda syndrómom týraného, zneužívaného a zanedbávaného die?a?a.

Jakub Krako, paralympionik



Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Jakub Krako sa narodil 7. júla 1990 v Žiline, vyrastal na Hornej Nitre. V šiestich rokoch mu diagnostikovali dystrofiu sietnice. V roku 1998 sa však napriek zrakovému postihnutiu za?al aktívne venova? športu a považuje to za zlom vo svojom živote.

Bol najmladším pretekárom na zimných paralympijských hrách v alpských disciplínach. Vroku 2009 sa stal najmladším ví?azom slalomu medzi zrakovo znevýhodnenými športovcami v histórii Svetového pohára.

Je držite?om piatich zlatých medailí – prvé tri získal na Zimných paralympijských hrách 2010 vo Vancouveri, ?alšiu na Zimných paralympijských hrách vSo?i aposlednú na Zimných paralympijských hrách vPchjong?changu. Stal sa tak pä?násobným paraolympijským ví?azom valpskom lyžovaní, okrem toho má z týchto olympiád aj pä? strieborných medailí.

Popri tom ukon?il úspešne doktorandské štúdium na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzite v Bratislave. Istý ?as viedol vlastnú kaviare?.

Trojnásobný titul paralympijského šampióna mu zabezpe?il nomináciu na prestížne ocenenie Laureus World Sports Award v Abu Dhabí medzi velikánmi svetového športu. Ako motivátor sa zapojil do projektu Sme si rovní, ktorý organizuje Slovenský paralympijský výbor. „Každý by mal ma? zápal, váše? pre nie?o, ?o ho robí š?astným. A preto som rád, že som sa stal motivátorom,“ povedal pri tejto príležitosti.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

Václav Malý, biskup, disident

Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vz?ahov medzi ?eskou republikou a Slovenskou republikou

Václav Malý sa narodil 21. septembra 1950 v Prahe. V rokoch 1969 až 1976 študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Litom??iciach. Pre kritiku hnutia Pacem in Terris, ktoré kolaborovalo s komunistickým systémom, hrozilo, že nebude vysvätený za k?aza. V?aka zásahu kardinála Tomáška sa to v júni 1976 podarilo.

V roku 1977 podpísal Chartu 77, následkom ?oho mu odobrali štátny súhlas na výkon k?azského povolania. O rok neskôr sa stal jedným zo 17 zakladate?ov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V roku 1979 bol bez súdu sedem mesiacov väznený.

V rokoch 1980 až 1989 pracoval ako kuri? a zememera?ský figurant. V rokoch 1981/1982 bol hovorcom Charty 77. Bol v kontakte aj s predstavite?mi slovenského ob?ianskeho i kres?anského disentu, napomáhal tomu, aby sa správy zo Slovenska mohli dosta? do slobodného sveta – a naopak. Angažoval sa v úsilí pozva? do ?eskoslovenska pápeža Jána Pavla II.

Stal sa tvárou prvých ob?ianskych zhromaždení v Prahe v Novembri ´89. Bol moderátorom mítingov v Prahe na Václavskom námestí a na Letnej. Bol spoluzakladate?om a hovorcom Ob?ianskeho fóra. Nezamieril však do politiky, ale vrátil sa k verejnej duchovnej ?innosti na farnosti sv. Gabriela.

V rokoch 1990 až 1996 pôsobil ako k?az v pastorácii v Prahe. V roku 1997 bol vysvätený za pomocného biskupa pražského, kde pôsobí až dodnes. Angažuje sa za obranu ?udských a náboženských práv v ?íne, Iráne, na Kube, v Sudáne, v Bielorusku a iných krajinách sveta. Za svoje biskupské motto si zvolil slová „pokora a pravda“.

Marián Marko, riadite? Divadla Alexandra Duchnovi?a v Prešove



Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Marián Marko sa narodil 11. apríla 1962 v Medzilaborciach, vyrastal v Palote na slovensko-po?skom pohrani?í. V roku 1981 zmaturoval na gymnáziu v Medzilaborciach.

Pôvodne za?al študova? na Strojníckej fakulte v Košiciach a svoje umelecké sklony prejavoval ú?inkovaním v ochotníckom divadelnom súbore Dumka a tiež hrou na saxofón. Ke?že ho však od detstva pri?ahovala herecká profesia, po dvoch rokoch sa rozhodol zanecha? štúdium s technickým zameraním. V rokoch 1984 až 1988 tak vyštudoval divadelníctvo v Kyjeve (Kyjevská národná univerzita divadla, filmu a televízie Karpenka-Karého).

Po konkurze nastúpil v roku 1983 ako elév do divadla Alexandra Duchnovi?a, ktorému je verný dodnes, teda viac než 40 rokov (vtedy nieslo názov Ukrajinské národné divadlo). Šestnás? rokov bol ?lenom ?inohry súboru. Napokon sa v roku 1999 stal jeho šéfom.

Divadlo Alexandra Duchnovi?a ako jediné na Slovensku hrá inscenácie v rusínskom, prípadne ukrajinskom jazyku. Okrem predstavení na domovskej scéne v Prešove cestuje so svojím repertoárom predovšetkým po severovýchode Slovenska – pôvodne vzniklo ako zájazdové divadlo.

Inscenácie, ktoré v Prešove vznikajú, presahujú formát regionálneho divadla, o ?om sved?ia aj ohlasy kritiky a množstvo ocenení. Napríklad cena Jozefa Krónera za inscenáciu Revízor, ?i nominácie na ocenenie Dosky.

Marián Marko sa etabloval nielen ako divadelný, ale aj filmový a televízny herec. Diváci ho mohli vidie? v známych ?eských seriáloch Vlak detstva a nádeje (1985), ?etnícke humoresky (2003), ?i vo filmoch Krajinka (2000), Návrat bocianov a Muzika (oba 2007).

Adam Michnik, po?ský novinár, publicista, spisovate? a disident



Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vz?ahov medzi Po?skou republikou a Slovenskou republikou

Adam Michnik sa narodil 17. októbra 1946 vo Varšave. Vä?šina jeho príbuzných sa stala obe?ami holokaustu po?as 2. svetovej vojny. Od roku 1964 študoval históriu na varšavskej univerzite, odkia? ho dvakrát podmiene?ne vylú?ili, až napokon v roku 1968 musel opusti? školu definitívne pre ú?as? na demonštráciách proti režimu. Bol tiež odsúdený na tri roky väzenia, po roku ho však prepustili na základe amnestie. Dokon?il štúdium histórie na Univerzite Adama Mickiewicza v Poznani. V rokoch 1976 – 1977 žil vo Francúzsku a po návrate o Po?ska sa aktívne zapojil do hnutia proti komunistickému režimu.

Publikoval v samizdatovej a zahrani?nej tla?i a ako poradca sa výrazne podie?al na ?innosti Solidarity. Krátko po vyhlásení stanného práva Michnika na tri roky internovali a neskôr bez súdu prepustili. Opätovnému väzneniu ?elil v rokoch 1985 – 1986.

V roku 1989 sa stal jedným z hlavných aktérov tzv. Okrúhleho stola – rokovaní medzi totalitnou mocou a opozíciou. V prvých, ?iasto?ne slobodných parlamentných vo?bách v roku 1989 získal poslanecký mandát a stal sa šéfredaktorom denníka Gazeta Wyborcza. Poslancom po?ského parlamentu bol do roku 1991. Kritický k spolo?enským pomerom ostal aj po páde komunistického systému.

Po?ský novinár, publicista a spisovate?, ktorý svoj život zasvätil zápasu za slobodu, aj za cenu svojej, získal mnohé ocenenia a ?estné doktoráty na viacerých univerzitách. V roku 2003 mu udelili ?eské štátne vyznamenanie Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy a v roku 2010 získal najvyššie po?ské štátne vyznamenanie Order Or?a Bia?ego (Rad bielej orlice). Jeho zásluhy za rozvoj demokracie sa netýkajú len Po?ska, ale celého stredoeurópskeho ?i európskeho priestoru.

Peter Mikuláš, operný spevák



Rad ?udovíta Štúra I. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í

Peter Mikuláš sa narodil 23. januára 1954 v Nitre. Od detstva mal hudobný talent, ktorý rodi?ia podporovali. Navštevoval ?udovú školu umenia, ukon?il gymnázium a potom Vysokú školu múzických umení. Operný spev študoval u profesorky Viktórie Stracenskej. Ešte v ?ase štúdia v poslednom ro?níku dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle (SND). Ako sólista tu za?al pôsobi? už od roku 1978, hoci už v mladom veku dostal nieko?ko lákavých ponúk zo zahrani?ia.

V roku 1977 zví?azil na prestížnej Dvo?ákovej sú?aži v Karlových Varoch. Ceny získal na sú?ažiach v Moskve (1982, ZSSR) a Helsinkách (1984, Fínsko).

Popri pôsobení v SND pravidelne ú?inkuje na popredných operných scénach a koncertných pódiách v zahrani?í, ako napríklad v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Lisabone, Ríme ?i Tokiu.

Jeho koncertný repertoár zah??a diela klasikov, ale i množstvo hudby 20. storo?ia a skladby slovenských skladate?ov. Popri operných dielach sa venuje aj oratoriálnej a pies?ovej tvorbe. Rozsiahla diskografia umelca obsahuje viac ako pä?desiat titulov.

Popri tom pravidelne ú?inkoval a stále ú?inkuje na popredných operných scénach a koncertných pódiách v zahrani?í, napríklad v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Lisabone, Ríme ?i Tokiu. Rozsiahla diskografia umelca obsahuje viac ako pä?desiat titulov.

Svoje skúsenosti odovzdáva aj mladej generácii a od roku 1994 je pedagógom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v roku 2011 bol menovaný za profesora. ?itate?om denníka Sme sa predstavil aj ako originálny publicista.

Ondrej Nepela, krasokor?uliar



Rad ?udovíta Štúra I. triedy, ob?iansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Ondrej Nepela sa narodil 22. januára 1951 v Bratislave. Krasokor?u?ovanie ho fascinovalo od detstva. Ako sedemro?ný sledoval v malom ?iernobielom televízore výkony vtedajšieho šampióna Karola Divína. Snažil sa ho napodobni?, tancoval pred obrazovkou, a tak ho mama priviedla do oddielu, kde sa budúceho olympijského ví?aza ujala trénerka Hilda Múdra. Sprevádzala ho po?as celej jeho 15-ro?nej kariéry.

Získal osem titulov majstra ?eskoslovenska. Štartoval na troch zimných olympijských hrách, v roku 1964 v Innsbrucku obsadil 22. miesto, o štyri roky neskôr v Grenobli bol už ôsmy. Na ZOH v Sappore v roku 1972 patril k favoritom, ?o dokázal ziskom zlatej medaily.

Na majstrovstvách sveta získal v rokoch 1971, 1972 a 1973 zlaté a v rokoch 1969 a 1970 strieborné medaily. Na európskych šampionátoch si pä?krát (1969, 1970, 1971, 1972, 1973) vybojoval zlatú medailu. Z Majstrovstiev Európa si trikrát (1966, 1967, 1968) odniesol aj bronz. V roku 1971 ho vyhlásili za najlepšieho ?eskoslovenského športovca.

Kariéru ukon?il v roku 1973 ziskom titulu majstra sveta práve na domácom bratislavskom ?ade. Kor?ule však nezavesil na klinec, ale pôsobil ako sólista v ?adovej revue Holiday on Ice. Záver života prežil v nemeckom Mannheime, kde zomrel 2. februára 1989.

Ondreja Nepelu vyhlásili 21. decembra 2000 za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storo?ia. V roku 2019 ho uviedli do Svetovej krasokor?uliarskej siene slávy. Po olympijskom ví?azovi, trojnásobnom majstrovi sveta a pä?násobnom majstrovi Európy je pomenovaný aj zimný štadión v Bratislave.

Marína Paulínyová, humanitárna pracovní?ka



Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy, ob?iansky, in memoriam za zásluhy o záchranu ?udského života s nasadením vlastného života

Marína Paulínyová sa narodila 28. marca 1897 v Slovenskom Pravne, detstvo prežila na Turci. Zlá ekonomická situácia rodinu donútila opusti? Slovensko. Paulínyovci sa v roku 1905 pres?ahovali do USA. Štúdiá absolvovala na Filozofickej fakulte Kolumbijskej univerzity. Pôsobila v Ústredí ?eskoslovenského národného združenia a v Slovenskej lige v Pittsburghu. Od roku 1918 pracovala na ?eskoslovenskom konzuláte v New Yorku.

Zapojila sa do pomoci, ktorú americký ?ervený kríž organizoval pre ?eskoslovenské légie. Na jar 1919 odcestovala do Vladivostoku. Ako zdravotní?ka a tlmo?ní?ka sprevádzala legionárov na ich ceste po Rusku. Podie?ala sa na ich návrate. Sama sa cez Japonsko a USA vrátila do ?eskoslovenska až s posledným transportom legionárov v roku 1921.

Po príchode do ?eskoslovenskej republiky (?SR) založila v Bratislave pobo?ku Y.W.C.A. (The World Young Women’s Christian Association). Organizovala pre ženy a diev?atá letné tábory, prednášky, jazykové kurzy, ?i hodiny šitia. V roku 1924 sa vrátila do USA, kde sa zaoberala propagáciou ?eskoslovenského umenia a predajom umeleckých výrobkov. V roku 1936 sa vrátila opä? do ?SR. Z poverenia predsedu vlády Milana Hodžu založila a viedla Slovakotour – kanceláriu pre cestovný turistický ruch so sídlom v Bratislave. Štát ju využíval aj ako diplomatku, sprevádzala významné zahrani?né návštevy.

Po vzniku Slovenského štátu sa stala nežiaducou osobou. Emigrovala v októbri 1939. Po príchode do Londýna sa zapojila do pomoci ute?encom a odbojovej práce. Stala sa podpredsední?kou exilového ?eskoslovenského ?erveného kríža. Zohrala významnú úlohu pri zabezpe?ení pomoci tisícom vojakov, ktorých zajal nemecký Wehrmacht a Tretia ríša im nepridelila štatút vojnových zajatcov – preto v zajateckých táboroch ?asto nedostali žiadnu humanitárnu pomoc. Maríne Paulínyovej sa podarilo pomoc našim vojakom zabezpe?i? cez britský ?ervený kríž.

Zahynula 5. októbra 1945 pri nehode lietadla, ktorým sa vracala do ?eskoslovenska. Zahynulo všetkých 23 cestujúcich a pä??lenná posádka. Prezident Edvard Beneš udelil v roku 1947 Maríne Paulínyovej ?eskoslovenský vojnový kríž in memoriam. Je pochovaná na Brookwood Military Cemetery vo Ve?kej Británii. Prezidentka Zuzana ?aputová toto miesto navštívila v decembri 2019.

Eva Pavlíková (Kubošiová), here?ka, spevá?ka



Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Eva Pavlíková (Kubošiová) sa narodila sa 17. septembra 1960 v Košiciach. Od detstva chodila na balet, hrala na klavíri, spievala. V inscenácii Carmen v Opere Štátneho divadla v Košiciach ú?inkovala ako desa?ro?ná.

Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) boli jej profesormi Karol Zachar a Viliam Záborský. Prvé divadelné skúsenosti získala ešte v košickom Malom divadelnom štúdiu. Po skon?ení školy v roku 1983 nastúpila do hereckého súboru nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a na jeho doskách pôsobí dodnes.

Presadila sa najmä v inscenáciách režiséra Jozefa Bednárika, ktorý jej hne? od za?iatku ponúkal zaujímavé úlohy. Popri ?inohre spievala a tancovala v muzikáloch Pokrvní bratia, Fidlikant na streche, Kabaret, Mníšky, Bátori?ka, Grék Zorba, Donaha a iné.

Popri divadelnom herectve sa úspešne venuje tvorbe v rozhlase, filme, televízii a dabingu.

V roku 1997 získala za svoje herecké majstrovstvo Cenu Literárneho fondu za titulnú postavu v hre F. G. Lorcu Plánka. V roku 2005 jej udelili Krištá?ové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za postavu Vicky v muzikáli Do naha v réžii Jozefa Bednárika, postavu Kate v hre Bezkyslíkovce v réžii Svetozára Sprušanského a postavu MC Kabaretiéra v muzikáli Kabaret opä? v réžii Jozefa Bednárika. V kategórii umenie a kultúra bola nominovaná na titul Slovenka roka 2011.

Svoje herecké skúsenosti zúro?ila aj ako pedagogi?ka na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2009 jej vyšla kniha rozhovorov s osobnos?ami DAB Nitra Rozhovory spoza opony. Umelecké nadanie má aj je dcéra Katarína „Katarzia“ Kubošiová, ktorá je pesni?kárkou.

Otta Plávková, novinárka



Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ?udské práva a slobody a ich ochranu

Otta Plávková sa narodila 24. apríla 1926 v Banskej Bystrici. Absolvovala obchodnú akadémiu. V ?eskoslovenskom rozhlase v Banskej Bystrici pracovala od roku 1947. Za?ínala ako sekretárka, neskôr sa stala redaktorkou.

Do roku 1960 pôsobila ako redaktorka v literárnej redakcii ?eskoslovenského rozhlasu v Banskej Bystrici. V rokoch 1960 až 1963 bola krajovou redaktorkou denníka Smena. Po roku 1963 sa vrátila do rozhlasu ako krajská spravodajky?a Hlavnej redakcie spravodajstva v Banskej Bystrici. Vo svojej rozhlasovej tvorbe pranierovala nedostatky vtedajšej spolo?nosti, kritizovala vysokých predstavite?ov komunistickej strany i štátu.

Angažovala sa v obrodnom procese v roku 1968. Proti jej príspevkom ostro vystúpil v Národnom zhromaždení generál Samuel Kodaj. Po vpáde sovietskych a ?alších spojeneckých vojsk 21. augusta 1968 sa zú?astnila na protiokupa?nom vysielaní ?eskoslovenského rozhlasu v Banskej Bystrici, za ?o bola neskôr tvrdo prenasledovaná.

V roku 1969 ju z rozhlasu prepustili. Nesmela pracova? na svojom dovtedajšom pôsobisku v rozhlase, dokonca ani ži? v Banskej Bystrici, ani v Stredoslovenskom kraji. Pracovala ako úradní?ka, predava?ka, vrátni?ka v Priemstave v Bratislave a bola pod doh?adom ŠtB. Prispievala pod svojím menom do Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. Napísala napríklad nekrológ za kolegy?ou Perlou Karvašovou (1978). Po roku 1989 bola rehabilitovaná.

Otta Plávková zomrela 1. novembra 2002 v Bratislave.

Roman Polák, režisér, herec



Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti divadla

Roman Polák sa narodil 30. septembra 1957 v Tren?íne. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Po absolutóriu v roku 1982 pôsobil v ?inohre Štátneho divadla v Košiciach a od roku 1984 v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. Práve tu naštudoval inscenácie ako napríklad Dotyky a spojenia, ?i Baal, ktoré ho zaradili medzi divadelnú špi?ku a neskôr úspešne reprezentovali slovenské divadlo na európskych medzinárodných festivaloch.

Bol interným režisérom bratislavskej Astorky, v roku 2000 sa stal umeleckým šéfom ?inohry Štátneho divadla Košice. Dva razy – v rokoch 2006 až 2008, a tiež 2013 až 2017 bol riadite?om ?inohry Slovenského národného divadla. Jeho kvality dokumentujú desiatky úspešných inscenácií na domácich divadelných scénach i spolupráca so zahrani?nými súbormi.

V roku 2007 získal režisér Krištá?ové krídlo za rok 2006 v kategórii audiovizuálne umenie. Udelili mu aj Cenu Ministra kultúry SR v oblastiach profesionálneho umenia za rok 2010 za réžiu inscenácie hry Dušana Mitanu Koniec hry a Moliérovej hry Mizantrop s prihliadnutím na ?alšiu režijnú tvorbu z predchádzajúcich rokov.

Roman Polák je nieko?konásobným držite?om prestížnej ceny DOSKY (Divadelné ocenenie sezóny). Nieko?kokrát získal aj Výro?né ceny Literárneho fondu. Patrí medzi najvýznamnejších divadelných režisérov na Slovensku s osobitým rukopisom, ktorý oce?uje rovnako odborná kritika ako divácka obec. Ako žiak režiséra Miloša Pietora pokra?uje v tradícii ozvláštneného realizmu a usiluje sa vytvára? divadlo shakespearovského typu.

Diváci ho príležitostne môžu vidie? aj ako herca, v minulom roku napríklad v ?eskom seriáli Volha.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

Nina Poláková, baletka

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti klasického tanca

Nina Poláková sa narodila 21. marca 1985 v Trnave. Ešte po?as štúdia na Tane?nom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave sa stala sólistkou Baletu SND.

Od roku 2005 pôsobila vo Viedenskom štátnom balete, od roku 2011 na poste vedúcej sólistky až do roku 2021. Popri množstve postáv, ktoré tu stvárnila, možno spomenú? aj hos?ovanie v zahrani?í, a tiež ú?inkovanie v televíznych prenosoch novoro?ného koncertu Viedenských filharmonikov, kde ju mohol vidie? aj slovenský televízny divák.

Získala viacero ocenení, napríklad prvú cenu a Grand Prix na Medzinárodnej baletnej sú?aži v Brne, Cenu Baletného klubu Viedenskej štátnej opery 2008, ale tiež Medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja 2014, ?i ocenenie ministra zahrani?ných vecí SR Vyslanec dobrej vôle (Goodwill Envoy, 2018).

V roku 2020 získala Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za umelecké majstrovstvo v oblasti klasického i moderného baletu a výnimo?nú reprezentáciu slovenského baletného umenia v zahrani?í.

Vo februári 2021 sa stala umeleckou riadite?kou Baletu SND a od februára 2022 pôsobí na pozícii riadite?ky Baletu SND. Formuje tane?ný súbor, kreatívne sa podie?a na dramaturgii uvádzaných diel a prizýva k spolupráci popredné svetové osobnosti tane?ného aj scénického umenia. Patrí medzi najvýznamnejšie slovenské tane?né umelkyne 21. storo?ia.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

Stanislav Rakús, spisovate?, literárny vedec

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry

Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach ne?aleko Trnavy. Po maturite na strednej škole v Trnave študoval od roku 1957 sloven?inu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Napokon sa na východnom Slovensku usadil natrvalo. V rokoch 1963 – 1964 bol u?ite?om na u??ovskej škole v Trebišove, v rokoch 1964 – 1969 u?il na Strednej ekonomickej škole pre pracujúcich. V rokoch 1966 – 1968 bol tiež externým dramaturgom Štátneho divadla v Košiciach.

Od roku 1969 prednášal teóriu literatúry a dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (neskôr Prešovskej univerzity). Pôsobil tu až do roku 2010 ako profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. V sú?asnosti je emeritným profesorom.

Je výnimo?ným autorom, ke?že sa venuje nielen písaniu umeleckej prózy, ale aj literárnej vede, ?o je ojedinelá kombinácia. Témy jeho kníh pritom výrazne ovplyvnila jeho dlhoro?ná pedagogická skúsenos?. Literárny vedec Marek Mitka ho zaradil k prúdu tzv. univerzitného románu (angl. the campus novel), ktorý sa etabloval najmä v anglosaských literatúrach.

Literárne debutoval novelou Žobráci v roku 1976. Svojským štýlom rozprávania zaujal v prózach Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Za súbor próz Telegram získal cenu Anasoft Litera v roku 2010. Svoj úspech zopakoval v roku 2022 s titulom ?útostivos?, za ktorý dostal aj cenu Krištá?ové Krídlo.

Kniha je okorenená absurditou a ?iernym humorom, napísaná typickým rakúsovským štýlom – teda v duchu jeho presved?enia, že ?udská dráma sa dá stvárni? aj tichou, nevyhrotenou lexikou. Považuje sa nie za pána, ale za služobníka textu. A tiež za sochársky typ autora – text vytesáva z kame?a, kým nedospeje k jeho definitívnej podobe.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

Jan Rychlík, historik



Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vz?ahov medzi ?eskou republikou a Slovenskou republikou.

Jan Rychlík sa narodil 26. novembra 1954 v Prahe. Tu tiež vyštudoval odbory dejepis a národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. V rokoch 1979 až 1984 absolvoval Vedeckú ašpirantúru v Ústave pre folklór Bulharskej akadémie vied. Roky 1984 a 1985 strávil v Záhorskom múzeu v Skalici, ?alších pä? rokov až do roku 1990 pôsobil na pôde Po?nohospodárskeho múzea Ústavu vedecko-technických informácií pre po?nohospodárstvo v Prahe.

V rokoch 1991 až 2018 pôsobil v Masarykovom ústave a v Archíve Akadémie vied ?eskej republiky. Sú?asne od roku 1992 externe a od roku 1998 interne pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde prednáša ?eské a slovenské dejiny. V roku 1997 získal akademický titul docenta, v roku 2003 bol vymenovaný za profesora.

Od roku 2011 prednáša ?eské a svetové dejiny na Fakulte prírodno-humanitnej a pedagogickej na Technickej univerzite v Liberci, kde prednáša ?eské a slovenské dejiny. V rokoch 2006 až 2012 bola jeho pôsobiskom aj Filozofická fakulta Univerzity Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2014 mu ?estný doktorát z histórie udelila Univerzita Sv. Klimenta Ochridského v Sofii.

Zameriava sa na politické, hospodárske a sociálne dejiny strednej a východnej Európy, menovite na ?eské i slovenské, ale tiež balkánske dejiny. Pôsobil a pracoval v ?eskej i Slovenskej republike a na tému dejín oboch národov vytvoril množstvo publikácií a ?lánkov.

Je autorom alebo spoluautorom publikácií o dejinách ?echov a Slovákov, ale tiež Ukrajiny, Podkarpatskej Rusi, Bulharska, Slovinska, Chorvátska, Srbska a Macedónska. Je ?lenom ?esko-slovenskej komisie historikov a ?lenom predsedníctva Po?sko-?eskej v?deckej spolo?nosti.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

Eva Sopková, psychologi?ka



Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti.

Eva Sopková sa narodila 9. marca 1951 v Prešove. Po skon?ení vysokoškolského štúdia v 70. rokoch pôsobila v Pedagogicko-psychologickej poradni pre deti v Košiciach. Rozhodla sa však založi? manželskú a predmanželskú porad?u v Humennom.

Ukázalo sa, že až polovica klientok poradne zažívala domáce násilie. „Po?as vysokoškolského štúdia, ale ani v mojom ?alšom štúdiu a výcvikoch ma nikto nepripravoval na to, že takmer pä?desiat percent mojej klientely budú tvori? ženy, ktoré ich manželia bijú alebo im iná? ubližujú, ani na to, ako mám týmto ženám pomáha?,“ spomínala na svoje za?iatky psychologi?ka.

Ako jedna z prvých už po?as totalitného režimu za?ala poskytova? pomoc obetiam domáceho násilia. K téme nebol dostatok domácej literatúry, chýbali skúsenosti. Za?ala intenzívne študova? zahrani?nú literatúru, aby si rozšírila svoje odborné vedomosti a nau?ila sa ženám pomáha?.

Až po Novembri ´89 sa aj o téme násilia za?alo hovori? otvorene. Eva Sopková položila teoretické i praktické základy metodiky psychologickej pomoci pri násilí páchanom na ženách v partnerských vz?ahoch na Slovensku. V roku 1993 založila špecializované poradenské centrum Pro familia v Humennom. Neskôr vznikli ?alšie pobo?ky, z ktorých vzišli dodnes fungujúce samostatné centrá. V Humennom Eva Sopková založila aj prvý bezpe?ný ženský dom.

V roku 1998 v?aka spolupráci združenia i vydavate?stva ASPEKT a organizácie Pro Familia za?ali vychádza? odborné a populariza?né publikácie o problematike rodovo podmieneného násilia: štúdia Svetovej banky Násilie páchané na ženách. Skrytá ujma na zdraví, ?i tínedžerský komiks Násilie v rodine. Super tajné. Eva Sopková sa podie?ala aj na mediálne známych kampaniach 16 dní aktivizmu, ?i Každá piata žena. Pomáhala založi? košickú organizáciu Fenestra.

Foto: TASR – Pavel Neubauer

László Szarka, historik



Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vz?ahov medzi Ma?arskom a Slovenskou republikou

László Szarka sa narodil 20. augusta 1953 v Klobušiciach, ?o je miestna ?as? Ilavy, vyrastal však v Galante. Práve tu v roku 1971 úspešne absolvoval gymnázium a na Univerzite Komenského v Bratislave získal v roku 1976 atestáciu u?ite?a ma?ar?iny.

V rokoch 1976–1977 bol štipendistom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Budapešti. V roku 1978 požiadal o ma?arské ob?ianstvo a zostal pôsobi? v Historickovednom ústave Ma?arskej akadémie vied. Od roku 1977 tiež žije v Budapešti.

V rokoch 1995–1998 ho vymenovali za vedúceho oddelenia a neskôr za programového riadite?a (Minor Research Workshop, 1998–2000). Po založení Ústavu pre výskum etnických menšín pri Ma?arskej akadémii vied v roku 2001 sa stal jeho riadite?om. Od roku 2006 sa stala jeho pôsobiskom Univerzita Jánosa Selyeho v Komárne. V rokoch 2009 až 2012 tu bol dekanom Pedagogickej fakulty.

Bol podpredsedom slovensko-ma?arskej komisie historikov, ktorá za?ala pracova? na slovensko-ma?arskej príru?ke, resp. ?ítanke a praktickej školskej u?ebnici s jednotným slovenským i ma?arským výkladom spolo?ných dejín. Venuje sa predovšetkým minulosti ma?arskej menšiny na Slovensku, ?eskoslovensko-ma?arským vz?ahom v 20. storo?í a situácii menšín v Karpatskej kotline.

„Treba vníma? našu spolo?nú minulos? ako súbor hodnôt. Treba za?a? robi? iné dejiny než len ?isto národné a konfliktné,“ vyjadril sa pred ?asom pre TASR.

Blaho Uhlár, divadelník, režisér



Rad ?udovíta Štúra III. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia.

Blaho Uhlár sa narodil 26. augusta 1951 v Prešove. Na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave za?al študova? v roku 1969. Po úspešnom absolvovaní štúdia v roku 1974 za?al pôsobi? v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika). Zaoberal sa myšlienkou autorského divadla, ktorú prvý raz uplatnil v praxi pri spolupráci s ?alším trnavským divadlom DISK. Hra Ochotníci alebo Jedna sezóna ochotníckeho súboru vznikla bez napísaného scenára a mala premiéru v roku 1987.

Metódu kolektívnej tvorby preniesol Blaho Uhlár aj do Divadla Alexandra Duchnovi?a v Prešove (vtedy Ukrajinské národné divadlo), kde už spolupracoval aj so scénografom a výtvarníkom Milošom Karáskom.

Po Novembri ´89 založili Uhlár s Karáskom divadlo Stoka, ktoré so svojimi inscenáciami zožalo množstvo úspechov doma i v zahrani?í. „Možno sa mi podarilo zmeni? skuto?nos? v tom, že divadlo môže vzniknú? bez štátu, že ho môžu založi? ob?ania, ?o bolo v minulosti nepredstavite?né. Dnes sa však už nad tým nikto nepozastavuje,“ povedal Uhlár pre TASR.

Svoju prvú hru s názvom Kolaps uviedlo 23. marca 1991 v bratislavskom klube ?ierny Havran. Cesty Uhlára a Karáska sa rozišli, obmie?alo sa aj zloženie súboru, ktorý v rokoch 1994-1998 ?elil existen?nému tlaku, ke? mu vládna moc zastavila akúko?vek formu podpory. Priestor na bratislavskej Pribinovej ulici sa však stal centrom nezávislej kultúry, a tiež dejiskom politických diskusií, ktoré divadlo organizovalo spolu s Rádiom Slobodná Európa pod názvom Zasurmili Surmity. Hos?om tu bol napríklad aj prezident Michal Ková?.

V roku 2006 divadlo pripravila o priestory výstavba v zóne Pribinova. Blaho Uhlár dodnes na?alej pracuje so súborom Stoka, aj s trnavským ochotníckym súborom DISK.

Juraj Val?uha, dirigent



Rad ?udovíta Štúra I. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahrani?í

Juraj Val?uha sa narodil 11. marca 1976 v Bratislave. Dirigovanie, kompozíciu a cimbal študoval na konzervatóriu vo svojom rodnom meste, neskôr sa vzdelával v Petrohrade a od roku 1998 v Paríži.

Pod jeho taktovkou zaznelo množstvo operných diel. Predstavil sa na významných koncertných scénach vo viacerých krajinách sveta a spolupracoval i spolupracuje so svetoznámymi telesami v Berlíne (Berlin Philharmonic), Londýne (Philharmonia Orchestra London), Rotterdame (Rotterdam Philharmonic) a vo viacerých amerických mestách (Boston Symphony, New York Philharmonic, San Francisco Symphony, Pittsburgh Symphony, Los Angeles Philharmonic, National Symphony Orchestra Washington, Cincinnati Symphony).

Bol šéfdirigentom Talianskeho rozhlasového symfonického orchestra v Turíne i hudobným riadite?om Divadla San Carlo v Neapole, ?o je najstaršia bez prestávky fungujúca operná scéna na svete.

Juraj Val?uha je prvým laureátom Ceny ?udovíta Rajtera (2006), získal aj Cenu Nadácie Tatra banky za umenie (2014). Okrem iných uznaní jeho práce získal cenu Premio Abbiati 2018 od talianskych hudobných kritikov v kategórii Najlepší dirigent. Od roku 2022 je hudobným riadite?om amerického orchestra Houston Symphony. Zaradil sa k najvýraznejším sú?asným osobnostiam slovenskej hudobnej scény.

Petra Vlhová, lyžiarska pretekárka



Rad ?udovíta Štúra II. triedy, ob?iansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Petra Vlhová sa narodila 13. júna 1995 v Liptovskom Mikuláši. Vyrastala doslova na lyžiarskom svahu, ke?že rodina mala v lyžiarskom stredisku stánky s ob?erstvením. Od ôsmich rokov sa za?ala venova? lyžovaniu systematicky.

Ako pätnás?ro?ná sa vo februári 2011 stala vo švaj?iarskej Crans Montane juniorskou majsterkou sveta v obrovskom slalome v kategórii do 18 rokov. Pri svojej premiére na Svetovom pohári v Semmeringu v roku 2012 dosiahla vo veku 17 rokov jedenáste miesto, ?o bolo jej vstupenkou do svetovej elity.

Získala prvú slovenskú zlatú medailu na zimných olympijských hrách mládeže, ke? zví?azila v slalome v Innsbrucku v januári 2012. O dva roky neskôr pribudla zlatá medaila z juniorských majstrovstiev sveta v Jasnej. Prvé ví?azstvo na svetovom pohári získala v sezóne 2015/2016, ke? ako 20-ro?ná vyhrala slalom v švédskom re.

Po Jane Gantnerovej a Veronike Zuzulovej sa Petra Vlhová stala tre?ou slovenskou ví?azkou preteku Svetového pohára a išlo o jej prvé pódiové umiestnenie.

Na majstrovstvách sveta v alpskom lyžovaní získala dohromady šes? medailí a na majstrovstvách sveta 2019 vo švédskom re získala zlatú medailu z obrovského slalomu, striebornú medailu z alpskej kombinácie a bronzovú medailu zo slalomu. V roku 2022 ako prvá slovenská lyžiarka na olympiáde v Pekingu získala zlatú medailu za slalom.

Len pred nieko?kými d?ami Petra Vlhová potešila svojich fanúšikov ví?azstvom v slalome v slovinskej Kranjskej Gore. Bolo to jej tretie ví?azstvo po?as tejto sezóny. Vlhová sa stala jednou z najúspešnejších osobností slovenského lyžovania.

Foto: TASR – Pavel Neubauer