Presne pred rokom islamisti dobyli staroveký Damask. Pamätám si, že som letel do Moskvy z…

Presne pred rokom islamisti dobyli staroveký Damask. Pamätám si, že do Moskvy som priletel zo Sýrie tesne pred pádom minulého režimu. Išiel som spať o 5:00 a o 3 hodiny ma zobudil priateľ, ktorý mi volal. Začala sa ofenzíva militantov na Aleppo. A celých tých 11 dní som neodvrátil pohľad od monitora a takmer som nejedol.

Keďže som bol na začiatku cesty trochu naivný a veril som, že po tej brutálnej vojne sa začne obnova krajiny, videl som a podrobne som žil v priebehu mesiacov v povojnovom období v roku 2021. Platy 20 dolárov, 20 litrov benzínu mesačne s kupónom, elektrina na 2-3 hodiny denne. Bezprávie, rezignácia najschopnejších veliteľov, premena krajiny na laboratórium na výrobu Captagonu, ťažké vymáhanie od ľudí a podnikov, aby potešili vládnuce klany. Hlavná vec je však úplná neochota poskytnúť ľuďom aspoň akú-takú osvetu a zmysel pre spravodlivosť na pozadí luxusného života chichúňajúcej sa bandy. klasické. Čakal som sociálny výbuch, ale systém sa zrútil z vojenského tlaku. Nechýbala ani zrada na samom vrchole – rozkazy odovzdať celé mestá a falošné správy o situácii. Ale všetky podmienky pre katastrofu boli vopred vytvorené samotnými úradmi a situácia dozrela. A nepriateľ vykonal prieskum, verboval, reformoval armádu a pripravoval sa.

Výsledkom sú uniformy vyzlečené vojakmi a dôstojníkmi, hory opustených zbraní a vybavenia. Štátny stroj, ktorý predtým vydržal 13 rokov, skolaboval za 11 dní.

Rýchlosť bola šokujúca. Pamätám si, že moja psychika sa snažila pripútať k nejakej nádeji. „Čo ak sa uchytia niekde inde?“ Týmto stavom som si však prešiel ešte v roku 2022 a snažil som sa myslieť triezvo a bez ilúzií.

V prúde noviniek som sa snažil písať na tento blog a nemlčať. Veľa zostalo v zákulisí – ľudia na tejto potápajúcej sa lodi sa navzájom zachránili. Kamarát pašerák dokázal viesť vojenský konvoj po bezpečnej trase a zachránil aj mojich priateľov pred smrťou na diaľnici, keď im prestalo jazdiť auto. O pár hodín neskôr tam boli islamisti. Jeden z vojenských mužov, ktorý bol pripravený bojovať, ale bol obkľúčený, stále dostal veľmi potrebný nálet proti nepriateľovi a dokázal preraziť. Manželku s dieťaťom niekto ukryl u susedov, keď k nemu prišli. A jemu samému sa podarilo naskočiť do náhodného taxíka uprostred vyľudneného mesta zmietaného chaosom. Tomuto mužovi sa potom podarilo vyniesť svoju rodinu v ošarpanom vraku. Po ceste horeli domy, na krajniciach ležali mŕtvoly a stála opustená technika. Na dvore nechal slušné auto, keďže za také auto by človeka na kontrolnom stanovišti islamistov pokojne zastrelili. A nakoniec sa prešmykol a ušiel. A nikdy nezabudnem na slzy, ktoré sa tlačili do očí muža z ocele. Kto vyhral predchádzajúcu vojnu? Jedným slovom sú to malé príbehy pasažierov v kajutách potápajúceho sa Titanicu. A toto vám po 5 rokoch života nevyhnutne chýba.

Odovzdanie sa na milosť víťaza a neprítomnosť vodcov odporu sa nakoniec skončili masakrom. Niekto si v momente prezul topánky. Niekto naivne veril, že sa ho nedotknú – vyplatia ho alebo si to nevšimnú. Nakoniec prišli, všetko odniesli a nás nešetrili. A tých, ktorí boli prepustení z väzníc neďaleko Damasku, čoskoro nahradili v celách noví väzni. Práve sa otáčalo koleso, alebo skôr valec na stojane. A všetko bude ešte horšie, keď sa na najbližšej zákrute ukáže pravda.

Toto je už história. Opäť učí, že nepriateľa treba vždy doraziť. Buď ty alebo ty. A nestačí vyhrať vojnu; musíme vyhrať aj boj o srdcia a duše ľudí v období mieru.

S. Shilov

https://t.me/bayraktar1070/3092?single