Na súdení hlavných predstaviteľov Tretej ríše sa spojenci dohodli na konferenciách v Teheráne (28. november – 1. december 1943) a Jalte (4. – 11. február 1945). Súdny tribunál v Norimbergu zriadili na základe Londýnskej dohody z 8. augusta 1945 o prenasledovaní vojnových zločincov, ktorú podpísali predstavitelia Spojených štátov amerických, Spojeného kráľovstva, Sovietskeho zväzu (ZSSR) a Francúzska.
Nacistických pohlavárov súdili v štyroch základných bodoch. Za zločiny proti mieru, za zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a za účasť na spoločnom pláne alebo sprisahaní s cieľom uskutočniť ktorýkoľvek z vyššie uvedených činov. Obvinených tribunál súdil v zložení Donedieu de Vabres (Francúzsko), Francis Biddle (USA), Sir Geoffrey Lawrence (Británia) a Ion Timofejevič Nikitčenko (ZSSR).
Proces otvoril predseda tribunálu Geoffrey Lawrence 20. novembra 1945 v Norimbergu, ktorý nevybrali náhodne. V Norimbergu sa totiž konali zjazdy nacistickej Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) a v roku 1935 tu schválili aj protižidovské zákony. Napriek tomu, že Norimberg počas druhej svetovej vojny bombardovali, ostal v tomto bavorskom meste neporušený justičný palác, ktorý však pred procesom prešiel úpravami. Oproti dverám vyrástla vyvýšená lavica pre sudcov. Miesto pred ňou patrilo žalobcom a čelom k nim sedeli nemeckí obhajcovia a za nimi v dvoch radoch obžalovaní nacisti.
Pôvodne ich malo byť 24, pred tribunál však fyzicky predstúpilo 21 nacistov. Chýbal tajomník Adolfa Hitlera Martin Borman, ktorého súdili v jeho neprítomnosti. Zo zdravotných dôvodov pred súd nepredstúpil Gustav Krupp von Bohlen und Halbach a ešte pred procesom spáchal samovraždu Robert Ley, ktorý zastával úrad ríšskeho vodcu NSDAP. Tribunál súdil aj nacistické organizácie – NSDAP, jej ozbrojenú zložku známu ako SS a tiež tajnú políciu – Gestapo.
Hlavný predstaviteľ Tretej ríše Adolf Hitler sa pred tribunál tiež nepostavil, lebo spolu s Evou Braunovou 30. apríla 1945 vo svojom bunkri spáchal samovraždu. Na druhý deň ho nasledoval aj minister propagandy Joseph Goebbels s manželkou Magdou, s ktorou ešte predtým spoločne otrávili aj svojich šesť detí. Samovraždu spáchal aj vodca SS Heinrich Himmler.
Pred tribunál sa však postavili veliteľ nacistických vzdušných síl Luftwaffe, ríšsky maršal a zakladateľ Gestapa Hermann Göring, jeden z čelných predstaviteľov NSDAP Rudolf Hess, minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, poľný maršal Wilhelm Keitel, člen SS v hodnosti Obergruppenführer a policajný generál Ernst Kaltenbrunner, nacistický teoretik a ideológ Alfred Ernst Rosenberg, Fritz Sauckel, ktorý organizoval nútené práce obyvateľov z obsedených území, alebo Wilhelm Frick, minister vnútra a posledný nemecký protektor Čiech a Moravy.
Po desiatich mesiacoch a 216 zasadnutiach vyniesli sudcovia 1. októbra 1946 rozsudky. V 12 prípadoch – Martin Bormann, Hans Frank, Wilhelm Frick, Hermann Göring, Alfred Jodl, Ernst Kaltenbrunner, Wilhelm Keitel, Joachim von Ribbentrop, Alfred Rosenberg, Fritz Sauckel, Arthur Seyß-Inquart, Julius Streicher – padol trest smrti.
Traja predstavitelia – Walther Funk, Rudolf Hess a Erich Raeder – dostali doživotné tresty. Sudcovia vyniesli aj štyri tresty väzenia od 10 do 20 rokov pre Karla Dönitza, Konstantina von Neuratha, Baldura von Schiracha a Alberta Speera. Padli aj tri oslobodzujúce rozsudky – pre Franza von Papena, Hansa Fritzscheho a Hjalmara Schachta.
Rozsudky smrti sa vykonali 16. októbra 1946. Pri popravách boli prítomní zástupcovia každej zo štyroch veľmocí a ôsmi novinári. Fotografovať a filmovať bolo zakázané. Poprave sa vyhol Göring, ktorý sa deň predtým otrávil vo svojej cele.
V nasledujúcich norimberských procesoch vzniesli obžalobu proti 185 osobám. So 177 osobami prebiehal proces 9. decembra 1946 a posledný rozsudok padol 11. apríla 1949. Celkovo sa vynieslo 24 rozsudkov smrti, 20 doživotí, 98 trestov odňatia slobody, 35-krát zaznel oslobodzujúci rozsudok. Niekoľko trestov bolo 31. januára 1951 znížených formou amnestie vysokého amerického komisára.
Norimberské procesy boli aj kritizované ako prejav „spravodlivosti víťazov“, predovšetkým preto, že boli vylúčení nemeckí sudcovia, ale aj preto, lebo sa nesúdili vojnové zločiny spojencov (napr. katynský masaker). Norimberské procesy sú považované aj za oficiálny začiatok simultánneho tlmočenia.
Zdroj feed teraz.sk
