Karol Jokl sa narodil 29. augusta 1945 v Baťovanoch (pozn. – dnešné Partizánske). S futbalom začal v rodnom meste v drese miestnej Iskry. Vzorom mu bol jeho otec, ktorý hrával najvyššiu slovenskú i česko-slovenskú súťaž za klub ŠK Baťovany a vyznačoval sa technickou hrou. Mladý Karol veľmi rýchlo upozornil na svoj obrovský talent a už v sedemnástich rokoch patril k oporám seniorského mužstva Iskry Partizánske. „Netrvalo dlho a po Joklovi siahol Slovan Bratislava, ktorý vtedy trénoval Leopold „Jim“ Šťastný. Práve on vymyslel nováčikovi v belasom drese prezývku „Kopýtko“, keďže pochádzal z mesta obuvi, ako sa vtedy Partizánskemu hovorilo,“ uvádza sa na oficiálnom webe ŠK Slovan Bratislava v sekcii venovanej klubovým legendám.
Jokl sa takmer okamžite presadil v prvom mužstve Slovana, začal strieľať góly a preto netrvalo dlho, kým si ho všimol reprezentačný tréner Václav Jíra. Svoj prvý ligový zápas odohral Jokl 17. augusta 1963, o jedenásť dní strelil prvý gól v najvyššej česko-slovenskej súťaži a v novembri 1963 odohral premiérový zápas za A-mužstvo ČSSR proti Juhoslávii. Slovanu Bratislava zostal Karol Jokl verný nasledujúcich 12 rokov, počas ktorých zažil s mužstvom veľké víťazstvá, ale aj trpké prehry. Vypracoval sa na dirigenta hry celého mužstva, útočníkov zásoboval presnými prihrávkami a divákov bavil svojimi technickými kúskami. Súperových obrancov privádzal do zúfalstva a tí sa preto neraz uchyľovali k zákerným faulom. Počas celej kariéry tak trápili Jokla zranenia, zapríčinené zväčša brutálnymi zákrokmi súperov.
Nebyť toho, Karol Jokl mohol dosiahnuť ešte viac. Zoznam jeho úspechov nebol ale i tak malý. V prvom rade treba spomenúť zisk Pohára víťazov pohárov v roku 1969 so Slovanom Bratislava, na ktorom sa podieľal výraznou mierou. Ďalej tri majstrovské tituly, štyri víťazstvá v Česko-slovenskom pohári a v reprezentačnom drese účasť na majstrovstvách sveta 1970 v Mexiku. V A–mužstve ČSSR odohral niekoľko pamätných zápasov, medzi nimi duely proti Brazílii, Maďarsku alebo Švédsku. Celkovo nastúpil v reprezentácii v 27 zápasoch, v ktorých zaznamenal 11 gólov.
Jokl sa stal legendou už počas hráčskej kariéry a diváci sa chodili na jeho hru pozerať nielen na Tehelné pole, ale i na ihriská súperov. V belasom drese odohral 241 stretnutí a strelil 69 gólov. S milovaným klubom sa rozlúčil v záverečnom zápase sezóny 1974/1975, v ktorom sa rozhodovalo o majstrovskom titule medzi dvomi bratislavskými mužstvami, Interom a Slovanom. Práve tento Joklov posledný zápas v najvyššej súťaži sa stal jeho najpamätnejším. Výraznou mierou sa podieľal na víťazstve Slovana 4:2, pričom sám strelil gól po sóle cez polovicu ihriska. Zo Slovana tak odišiel na vrchole.
Jednu sezónu ešte odohral v drese Baníka Prievidza, následne sa vydal na trénerskú dráhu. Postupne pôsobil v kluboch Bradlan Brezová pod Bradlom, Energia Senec, Devínska Nová Ves, St. Pölten a nakoniec ako asistent Dušana Galisa v Slovane Bratislava. Spolupodieľal sa tak na zisku dvoch titulov majstra Slovenska. Viac mu však dopriate nebolo. Zomrel náhle, 28. októbra 1996 vo veku päťdesiatjeden rokov.
V roku 2016 ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu. Jeho pamiatku si uctili aj rodáci v Partizánskom. Od roku 2008 nesie Mestský futbalový štadión jeho meno. Pri príležitosti slávnostného otvorenia štadióna mu bola odhalená i pamätná tabuľa.
Zdroj feed teraz.sk
