Po rozsiahlej cievnej mozgovej príhode, ktorá ho postihla v roku 1993, ochrnul. Stále sa však snažil rozdávať úsmevy. V rámci možností. Všetkým bez rozdielu.
V sobotu 2. marca uplynie 80 rokov od narodenia charizmatického herca a vysokoškolského pedagóga Pavla Mikulíka.
Narodil sa 2. marca 1944 v Prešove. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvoval v roku 1965. Do roku 1968 bol členom Činohry Slovenského národného divadla, neskôr Divadla na korze a Činohry Novej scény v Bratislave. Na Novej scéne pôsobil v rokoch 1977 – 1980 vo funkcii umeleckého šéfa. V roku 1984 začal prednášať na VŠMU, od roku 1987 ako docent, v roku 1990 zastával funkciu prorektora VŠMU.
S herectvom začínal už ako sedemročný chlapec v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, kde vytvoril desiatky chlapčenských postáv. Popri divadle a dabingu sa venoval väčšinou televíznej tvorbe a už v 70. rokoch 20. storočia patril medzi najobsadzovanejších hercov. Účinkoval v známom televíznom filme Mário a kúzelník, ktorý na motívy poviedky Thomasa Manna nakrútil Miroslav Luther (1976). Film bol ocenený na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo.
V divadle, televízii i vo filme vytvoril mnoho nezabudnuteľných úloh, najmä pod režijným vedením Miloslava Luthera, Pavla Haspru, Dušana Trančíka, Juraja Jakubiska, Vladimíra Strniska, Miloša Pietora i pod režisérskou taktovkou vlastného brata Petra Mikulíka.
Veľa hereckej tvorivosti ukázal najmä na doskách divadla. Hral roly lyrické, ironické, groteskné a sugestívne, aj tragické postavy. Účinkoval napríklad v Troch sestrách, Richardovi III., Smrti obchodného cestujúceho a ďalších predstaveniach.
Pravidelne účinkoval v rozhlase, v televíznych inscenáciách, vo filme a v dabingu. V archíve Slovenskej televízie je približne 500 filmov a inscenácií, kde hral. K najznámejším filmom patria Tisícročná včela (1983) a Perinbaba (1985). Stvárnil postavy aj v ďalších tituloch, ako napríklad Zbojníci (1978), Úsmev diabla (1987), Južná pošta (1987), Správca skanzenu (1988) alebo Šípová Ruženka (1990).
Po rozsiahlej cievnej mozgovej príhode, ktorá ho postihla v roku 1993, ochrnul a prestal chodiť. Žil v bratislavskom penzióne Ľuba Romana – Leberfingeri. Snažil sa však zapájať do života. V roku 2003 mu vyšla knižka príbehov zo života hercov A just nie! a pripravil aj druhý diel knižky Recepty Paľa Mikulíka.
Pavol Mikulík sa stal symbolom nezlomnej ľudskej vôle vzdorujúcej ťažkému osudu. Jeho osobné krédo „vydržať“, s ktorým žil po mozgovej príhode a ďalších zdravotných problémoch na invalidnom vozíku, bolo aj replikou jeho poslednej divadelnej postavy – Jaspera v hre Simona Graya Na konci hry s podobným osudom.
V roku 2000 hru uviedli na Malej scéne v Bratislave, režíroval a Pavlovi ju „na telo“ ušil jeho brat Peter Mikulík. Za stvárnenie Jaspera dostal Pavol Mikulík v rovnakom roku ocenenie Krištáľové krídlo. „Vydržať, vydržať, vydržať a ďakujem“, týmito slovami a s dojatím preberal Pavol Mikulík vo februári 2006 sošku, s ktorou vstúpil do Siene slávy v ankete Osobnosť televíznej obrazovky (OTO).
Obľúbený herec Pavol Mikulík zomrel 27. novembra 2007 vo veku 63 rokov v Bratislave na zlyhanie srdca.
Zdroj feed teraz.sk
