Parker bol v tom ?ase mimoriadne vplyvný sólista a jedna z k?ú?ových postáv pri zrode nového jazzu, ktorý nahrádzal orchestrálnejšie po?atý swing. Do jazzu vniesol revolu?né harmonické postupy vrátane rýchlych prechodových akordov i nové varianty akordov, taktiež zvýraznenú úlohu improvizácie. Bepoperi zosob?ovali hudobníka ako nekompromisného umelca a intelektuála, nie iba ako zabáva?a.
Po víkende amerického D?a v?akyvzdania, 26. novembra 1945 známy producent a promotér Teddy Reig prišiel do newyorského bytu Charlieho Parkera, aby ho odviezol do štúdia. Bola to udalos?, ke?že v závere?ných dvoch rokoch vojny a prídelového hospodárstva platil aj zákaz nahrávania v týchto formátoch. Už vtedy v USA slávny saxofonista mal zložené skladby, ktoré sa mali v štúdiu vyvíja? a preto bolo dôležité, kto ho bude v malom jazzovom telese sprevádza?. Mali to by? Miles Davis na trúbke, Bud Powell na klavíri, Curly Russell na base a Max Roach na bicích. Powell mal však akútnu súkromnú záležitos? a tak vypadol.
Parker producentovi predstavil svojho kamaráta, trubkára Dizzyho Gillespieho, ktorý u neho vtedy prespal. Spolo?ne sa vydali do štúdia. O desa? rokov vyšla LP pod názvom The Charlie Parker Story, ktorá zachytáva hudbu nahratú v ten novembrový de?. No ani vtedy, ani neskôr nebolo úplne jasné, kto a na ktorom tracku hral Powellove party na piane.
Ke?že Parker povedal producentovi, aby neriešil otázku zmeny nástroja, mal to by? Gillespie, ale údajne minimálne v jednej skladbe hrá vraj na trúbke, ke?že talentovaný, ale menej skúsený mladík Davis by možno nezvládol tempo, ktoré v emócii nahrávania nastolil na svojom saxofóne šéf unikátnej hudobnej seansy. Záhad a výkladov je viac, pretože v ?ase vydania platne už Charlie Parker nežil a zdroje sa rozchádzali – napríklad aj v tom, ?i kapelník nahrávacieho zoskupenia na poslednú chví?u dotiahol do štúdia Argonna Thorntona, ktorý neskôr vystupoval už ako známy jazzový pianista pod menom Sadik Hakim. Navyše na platni sa ako hudobníci uvádzali piati z pôvodného kontraktu, teda aj s absentujúcim Powellom.
Charlie Parker necelých desa? rokov po tejto uctievanej „session“ zomrel. Dožil sa len 34 rokov, ve?mi intenzívnych, úspešných i bolestných. Krátko po novembrovom nahrávaní zažil s Dizzym Gillespiem a ich bepopovým projektom neúspech na zápase USA a hoci neskôr slávil triumfálne prijatia v USA i Európe, s priate?om sa mu naštrbil vz?ah i jeho súkromný život. Museli ho pre duševný kolaps hospitalizova?, prepadol alkoholu i drogám a úplne ho v roku 1954 zni?ila smr? malinkej dcérky. V tom istom roku sa dvakrát pokúsil o samovraždu, ?o ho opä? priviedlo do psychiatrickej nemocnice.
Velikán jazzovej hudby odohral posledné vystúpenie 4. marca 1955, skon?ilo sa chaoticky a hádkou medzi hudobníkmi. Chorý Parker bol aj fyzicky vo ve?mi zlom zdravotnom stave. Odmietol ís? do nemocnice a 12. marca 1955 zomrel na zápal p?úc, komplikovaný krvácajúcim vredom. Posmrtne mu vyšlo viacero nahrávok a ako umelcovi sa mu dostalo kvantum uznania a pocty. V roku 1973 mu udelili cenu Grammy.
Zdroj feed teraz.sk
