Vtedajšia SNR mala podľa Norberta Kmeťa, samostatného vedeckého pracovníka a zástupcu riaditeľa Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV) v. v. i., dvoch predsedov, Jozefa Lettricha z Demokratickej strany (DS) a Karola Šmidkeho z Komunistickej strany Slovenska (KSS). Poslanci SNR boli nominanti DS a KSS. Historické rokovanie SNR sa začalo 15. mája 1945.
Pred prijatím nariadenia o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a vytvorení ľudových súdov, schválili poslanci SNR Ohlas Slovenskej národnej rady českému národu. Prerokovali a prijali slávnostnú rezolúciu, v ktorej si uctili hrdinov Slovenského národného povstania (SNP). Až posledným bodom rokovania bolo nariadenie SNR, ktorého cieľom bola podľa Kmeťa snaha vyrovnať sa s minulosťou a pripomenutie si útrap a zločinov z rokov 1939 – 1945.
„Predseda SNR Jozef Lettrich sa v úvode zasadnutia zmienil o tom, že rokujú v tých istých priestoroch, kde zasadal Snem Slovenského štátu a jeho účinkovanie predstavuje ´temnú minulosť, ktorá sa nesmie vrátiť´. V Ohlase Slovenskej národnej rady českému národu sa opäť zdôraznilo, že slovenský národ nemá zodpovednosť za zradu zo 14. marca 1939 a nič spoločné ani s udalosťami zo 6. októbra 1938. Členovia SNR deklarovali túžbu žiť spolu s českým národom v Československej republike na princípe národnej rovnoprávnosti. Pripomenuli sa obete českého národa za slobodu a aj to, že spoločný štát bude udržiavať dobré spojenecké styky s veľkými západnými demokraciami, bezvýhradne sa bude opierať politicky, hospodársky, vojensky i kultúrne o víťaznú baštu Slovanstva: Sovietsky zväz a družne spolupracovať so slovanským a demokratickým Poľskom i Juhoslovanskou federáciou,“ uviedol pre TASR Kmeť.
V schválenej rezolúcii, ktorou si poslanci uctili hrdinov SNP sa uvádzalo, že pamiatka povstalcov bude večná, lebo vykúpili slovenský národ pred dejinami. Po hrdinoch SNP sa plánovali pomenovať mestá a dediny, vojenské útvary a inštitúcie. Na ich pamiatku sa mali stavať sochy a pamätníky. „Plánovali sa udeľovať aj vyznamenania, a to Rad Hrdinu národného povstania, Rad Za chrabrosť troch stupňov a Rad Bojovník za slobodu,“ doplnil zástupca riaditeľa Ústavu politických vied SAV.
Až posledným bodom rokovania bolo Nariadenie SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Prijatím tejto legislatívy sa malo demonštrovať, že na vojnové zločiny sa nezabudne a budú potrestané všetky zločiny proti ľudskosti.
„Na vykonávaní spravodlivosti sa mali aktívne zúčastňovať ľudia, a to tak, že sa stanú členmi ľudových súdov. Týmto spôsobom mali aktívne participovať na odsúdení osôb, ktoré sa zúčastňovali na zmieňovaných zločinoch proti ľudskosti. Argumentovalo sa okrem iného tým, že ľudia najlepšie vedia a pamätajú si, kto sa na akom zločine podieľal a kto si zaslúži aký trest. Tento zákon bol napokon aj predmetom politického zápasu a vzájomného obviňovanie sa medzi DS a KSS, kto z nich podporuje a ochraňuje fašistov a nepriateľov ľudu,“ vysvetlil pre TASR Kmeť.
Nariadenie SNR obsahovalo viacero ustanovení, ktoré dovtedajšie trestné právo nepoznalo. Pripúšťalo uplatnenie retroaktivity, neuznávalo odkladný účinok žiadosti o milosť, alebo nedávalo odsúdeným možnosť odvolať sa. Na Slovensku vznikol Národný súd v Bratislave, okresné ľudové súdy a miestne ľudové súdy. Tie boli v každej obci, v ktorej sídlil Miestny národný výbor. Do pôsobnosti Národného súdu patrilo rozhodovať o trestných činoch predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945).
Zdroj feed teraz.sk
