Po skončení druhej svetovej vojny si Sovietsky zväz upevňoval svoje pozície a svet sa začal postupne rozdeľovať na dva nezmieriteľné bloky. Kroky vedúce k nastoleniu totalitných režimov v krajinách východnej a strednej Európy vyvolávali vo vládnucich kruhoch v Spojených štátoch a v západnej Európe obavy o budúcnosť ďalších štátov starého kontinentu.
Ako prvý vystúpil s výzvou na obranu demokracie britský premiér Winston Churchill. V prejave v americkom Fultone 5. marca 1946 vyzval na odpor proti komunistickej ideológii a navrhol vytvoriť spojenie anglosaských národov vo forme britsko-amerického paktu. Výsledkom sa stala o rok neskôr Trumanova doktrína, ktorá v marci 1947 znamenala prakticky začiatok budovania systému obrany proti prenikaniu komunizmu do ďalších európskych štátov – riešila najmä otázku Grécka a Turecka.
V reakcii na rastúce napätie a bezpečnostné obavy podpísali predstavitelia piatich európskych krajín – Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska a Veľkej Británie 17. marca 1948 Bruselskú zmluvu. Na jej základe vznikla prvá povojnová vojensko-politická organizácia západoeurópskych štátov tzv. Západná únia, ktorá zabezpečovala kolektívnu obranu.
Keďže obavy spojencov naďalej rástli, snaha vytvoriť ešte silnejšiu politicko-vojenskú organizáciu silnela. Rovnako aj potreba zapojiť do spoločnej obrany Spojené štáty a Kanadu. Legislatívne práce na vytvorení zmluvných základov potrebných na vznik Severoatlantickej aliancie sa zintenzívnili.
Reálnu podobu nadobudli 4. apríla 1949, kedy ministri zahraničných vecí 12 štátov podpísali vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu. Dokument, na základe ktorého vzniklo NATO, vstúpil do platnosti 24. augusta 1949 po uložení ratifikačných listín všetkých signatárskych štátov.
Zmluva obsahuje celkove 14 článkov. Kľúčový je článok päť, podľa ktorého každá zo zmluvných strán považuje ozbrojený útok proti jednej alebo niekoľkým z členských krajín za útok proti všetkým a zaväzuje sa v takom prípade individuálne alebo v súlade s ostatnými zmluvnými stranami „podniknúť akciu, ktorú bude považovať za nevyhnutnú, vrátanie použitia ozbrojenej sily“.
Zakladajúcimi členmi Severoatlantickej aliancie boli v roku 1949 Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Luxembursko, Kanada, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké a Taliansko. V roku 1952 sa pridali Grécko a Turecko. V roku 1955 sa rozšírila o Nemecko, v roku 1982 o Španielsko. Česko, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO v roku 1999.
V rámci najväčšieho rozšírenia Severoatlantickej aliancie sa jej členmi v roku 2004 stali Slovensko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko. V roku 2009 prijalo NATO medzi seba Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 nasledovala Čierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko. V roku 2023 vstúpilo do NATO Fínsko a zatiaľ posledným, v poradí 32. členským štátom Severoatlantickej aliancie sa 7. marca 2024 stalo Švédsko.
Vo februári 1952 vytvorila Aliancia funkciu generálneho tajomníka. Prvým bol v rokoch 1952 – 1957 lord Hastings Lionel Ismay zo Spojeného kráľovstva, podľa ktorého Aliancia vznikla s cieľom „udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi“. Súčasným a v poradí 14. generálnym tajomníkom sa stal 1. októbra 2024 bývalý holandský premiér Mark Rutte.
V širšom ponímaní sa štruktúra NATO skladá z dvoch zložiek – z civilnej (administratívnej) a z vojenskej. Rozhodnutia sa prijímajú len so súhlasom všetkých členských krajín, ktoré majú pri NATO svojich civilných stálych predstaviteľov (veľvyslancov) a vojenských zástupcov.
Hlavným politickým rozhodovacím orgánom NATO je Severoatlantická rada (North Atlantic Council – NAC) so sídlom v Bruseli.
Zdroj feed teraz.sk
