Pod?a historika z Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrika Dubovského boli rehole najpevnejšou ?as?ou cirkevnej štruktúry, preto si komunisti v tzv. zápase o ?loveka a jeho duchovno vytý?ili nielen paralyzovanie reholí ako to urobili s k?azmi, alebo s laickým náboženským životom, ale zosnovali priamo vyradenie reho?ní?ok a reho?níkov zo spolo?nosti a likvidáciu kláštornej kultúry.
„Chceli reho?né osoby vyradi? z civilných povolaní v školstve, sociálnej oblasti, zdravotníctve a vo vede, aby nemohli ‚negatívne‘ vplýva? na ?udí na pracoviskách, na pacientov, alebo mládež, a to i za cenu, že nemali za reho?níkov a reho?ní?ky náhradu,“ uviedol pre TASR historik.
Kým Akcia K, známa aj ako Barbarská noc, sa pripravovala tajne a uskuto?nila sa v noci z 13. na 14. apríla, zásah proti ženským reholiam sa za?al v ranných hodinách 29. augusta 1950 a trval do 31. augusta.
Reho?ní?ok bolo pod?a Dubovského takmer pä?krát viac ako reho?níkov a povä?šine pracovali v sociálne náro?ných a prospešných povolaniach, a preto sa komunistické vedenie rozhodlo vylú?i? ich zo spolo?nosti na akože dobrovo?nom prístupe. Nechceli, aby sa opakovali vzbury a protesty, ako tomu bolo pri likvidácii mužských kláštorov. Ešte pred samotnou Akciou R vyhodili komunisti zo školstva desiatky reho?ných u?iteliek.
„K realizácii akcie zvolali aj predstavené jednotlivých reholí, aby ich presved?ili na súhlas s akciou. Predstavené to striktne odmietli, preto sa režim rozhodol ?o najmiernejším spôsobom a po?as d?a pozváža? reho?ní?ky do interna?ných kláštorov a pomáhal si aj s ‚vysvet?ovacou‘ kampa?ou ur?enou pre obyvate?stvo, ktoré v akcii videlo reprízu likvidácie mužských kláštorov. Napriek tomu sa na približne 15 miestach na Slovensku ?udia zhlukli, protestovali, ?i dokonca obsadili kláštor a nedovolili likvidátorom rádové sestry odviez? a internova?. Ak došlo k tvrdej konfrontácii, reho?ní?ky z takýchto miest internovali v noci za asistencie Štátnej bezpe?nosti, ?udových milícií i príslušníkov ZNB,“ dodal Dubovský.
V rámci celej Akcii R, ktorá pod?a historika pozostávala aj z ?alších šiestich následných presunov a likvidácií reho?ných domov (Akcia R – R7), komunisti internovali približne 2000 reho?ní?ok 23 reholí z najmenej 137 kláštorov, ?i reho?ných domov do 16 sústre?ovacích kláštorov. Najviac bola postihnutá vyše 1000-?lenná reho?a vincentiek, nasledovala 670-?lenná reho?a krížových sestier. Výrazne boli zasiahnuté aj sestry vykupite?ky, v školstve františkánky a uršulínky.
Postupne sa komunisti snažili vytesni? aj zdravotné reho?né sestry z nemocníc a sociálnych ústavov, kde ich nezištne pracovalo viac ako 1600. V nasledujúcich rokoch vyviezla komunistická moc bezmála 2000 reho?ní?ok na ?ažké práce, najmä v textilných továr?ach v ?eskom pohrani?í. Menšiu ?as? umiestnila v sociálnych ústavoch, kde zotrvali do roku 1968, respektíve až do roku 1989.
„Režim reho?ní?ky aj kriminalizoval, najmä za ich odpor vo?i obmedzovaniu ich reho?ného života a odsúdil 88 sestier 16-tich reholí na približne 312 rokov väzenia. Reho?ní?ky si však po?as celého obdobia perzekúcií udržali svoju rádovú spiritualitu, reho?ný život viedli najmä po práci, tajne prijímali novicky a študovali, takže v podstate síce so zmenšeným po?tom, ale so skúsenos?ou reálneho utrpenia za svoju vieru a vernos? reholi pretrvali až do pádu režimu,“ uviedol pre TASR Dubovský.
Reho?ný život sa ?iasto?ne obnovil po oznámení Generálnej prokuratúry ?eskoslovenskej socialistickej republiky (?SSR) z 29. novembra 1968. Jeho reálne oživenie však nastalo až po Nežnej revolúcii v roku 1989, ktorá priniesla demokratizáciu spolo?nosti a koniec totalitnej moci reprezentovanej Komunistickou stranou ?eskoslovenska (KS?).
Zdroj feed teraz.sk
