Vykonštruovaný proces so Žingorom, ktorý sa za?al 18. októbra 1950, viedol predseda súdu Karol Bedrna. Okrem trestov smrti pre Žingora, Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka vyniesol súd doživotný trest pre Jozefa Kubíka a Alexandra Pavlisa. Jozef Hrušák dostal 25 rokov, Ján Lichner 17 a jediná žena v procese Elena Bulubášová 12 rokov. Na „menšie“ tresty odsúdili celkovo viac ako 140 ?udí, povä?šine bývalých ú?astníkov protifašistického odboja. Najvä?ší ohlas však vyvolalo odsúdenie Žingora, nosite?a Radu SNP I. triedy a jedného z hlavných predstavite?ov Zväzu slovenských partizánov.
„Žingor bol hlavnou postavou procesu proti ‚velezradným fabrikantom, ve?kostatkárom a zapredancom‘. Oficiálne bol obvinený z vyzveda?stva a velezrady, ale aj z podpory ‚titoizmu‘, ?iže sympatií k režimu J. B. Tita v Juhoslávii, ktorý sa odmietol podriadi? sovietskemu vedeniu,“ uviedol pre TASR historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa (ÚPN).
Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystri?ke. V roku 1943 odmietol ako poru?ík v zálohe narukova? do armády vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Utiekol do hôr a na jar roku 1944 založil nad Bystri?kou v okolí Martinských hô? partizánsku skupinu. D?a 25. augusta 1944 sa jeho partizánska skupina spojila so skupinou P. Veli?ku v Sklabini a Žingor sa stal velite?om 2. slovenskej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika.
Po skon?ení druhej svetovej vojny vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS), stal sa v hodnosti majora zástupcom ná?elníka Zboru národnej bezpe?nosti (ZNB) pre stredné Slovensko a získal aj mandát poslanca Slovenskej národnej rady (SNR). Od augusta 1946 bol tiež úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov (ZSP). Postupne však pod?a Kluberta zis?oval, že praktiky komunistov sú v rozpore s jeho ideálmi. V júli 1947 preto vystúpil z KSS, ukon?il aj pracovný pomer v ZNB a vzdal sa ?lenstva v ZSP.
„Z h?adiska komunistov to bola zrada, ktorá sa neodpúš?a. Žingor takisto poukazoval na rôznych pseudopartizánov (?asto komunistov), ktorí v skuto?nosti cez vojnu nevyvíjali žiadnu odbojovú ?innos?. Ku komunistickému prevratu vo februári 1948 zaujal negatívny postoj. Z h?adiska komunistov sa Žingor ako verejne známa osobnos? s vojenskými skúsenos?ami mohol sta? jedným z vodcov politickej opozície a dokonca organizova? proti nastupujúcemu totalitnému režimu ozbrojený odpor. Z tohto dôvodu bol perzekvovaný nielen on, ale aj ?alší odbojári, ktorí nesúhlasili s komunistickou politikou,“ vysvetlil historik.
Pre perzekúcie sa nemohol zamestna? a existen?ná núdza ho prinútila uchýli? sa na chatu v Ra?kovej doline. To predstavitelia totalitnej moci a príslušníci Štátnej bezpe?nosti (ŠtB) využili na jeho obvinene z protištátnej ?innosti. Tvrdili, že v horách pripravuje skupinu ?udí, ktorá chce zvrhnú? ?udovodemokratické zriadenie. Štátna bezpe?nos? spustila akciu „Turiec“ a Žingora zatkla 27. novembra 1949, pri?om 8. decembra ho eskortovala do Prahy. V súvislosti s akciou zadržali celkovo 150 osôb.
Žingorovi spolo?ne s ostatnými obžalovanými kládli pod?a Kluberta za vinu, že založil ilegálnu protištátnu organizáciu, cie?om ktorej bolo vo vhodnom ?ase, najmä pri vypuknutí vojnového konfliktu medzi západnými imperialistickými štátmi na strane jednej a ZSSR a ?udovými demokraciami na strane druhej, vyvola? na Slovensku ozbrojené povstanie, násilím zhodi? ?udovodemokratické štátne zriadenie v ?eskoslovensku, nastoli? kapitalistický spolo?enský poriadok a za?leni? ?eskoslovensko do bloku západných kapitalistických štátov a do nimi pripravovanej tzv. Únie stredoeurópskych štátov.
Proces so Žingorom trval do 21. októbra 1950, s ktorým sa spájala aj silná propaganda. Na pracoviskách sa pod?a historika organizovali petície, ktoré žiadali ?o najprísnejšie potrestanie rozvratníkov. Medzi tých, ktorí propagande uverili, patril aj dnes už legendárny spisovate? a novinár Ladislav M?a?ko, ktorý neskôr patril k odporcom komunistického režimu.
„Nemôžeme však spo?ahlivo ur?i?, aké percento ?udí verilo, že obžalovaní sú skuto?ne vinní. Akéko?vek prejavy sympatií k Žingorovi a spol. by boli tvrdo postihované. M?a?ko bol v tom ?ase jedným z najprominentnejších komunistických novinárov. Vehementne propagoval oficiálnu politickú líniu tenden?nými reportážami z procesu. Zú?astnil sa aj na Žingorovej poprave. Svoju horlivos? potom zav?šil publikáciou ‚Proces proti velezradným fabrikantom, ve?kostatkárom a zapredancom‘. Neskôr to verejne o?utoval,“ uviedol pre TASR Klubert.
Žingora odsúdili na trest smrti a popravili obesením 18. decembra 1950. V roku 1968 ho právne rehabilitovali. Súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ale neskoršia normalizácia zabránila, aby sa o veci hovorilo a písalo. Plnej rehabilitácie sa do?kal až po roku 1989 a posmrtne ho povýšili na generála.
Zdroj feed teraz.sk
