Pred 70 rokmi vykonali USA najväčší pokus s termonukleárnou bombou

Marshallove ostrovy/Bratislava 29. februára (TASR) – Bola tisíckrát silnejšia ako jadrové bomby, ktoré vybuchli na konci druhej svetovej vojny v auguste 1945 v japonskej Hirošime a následne v Nagasaki. Obe mestá aj s okolím doslova zrovnali so zemou a krajinu vychádzajúceho Slnka primäli podpísať kapituláciu, čím sa najkrvavejší vojnový konflikt v dejinách ľudstva definitívne skončil.

Osem rokov a šesť mesiacov nato vykonali Spojené štáty americké doposiaľ najväčší pokus s termonukleárnou bombou, ktorý bol tisíckrát silnejší ako výbuchy v Japonsku na sklonku vojny. Stalo sa tak 1. marca 1954. V piatok 1. marca uplynie od tejto udalosti 70 rokov.

Vodíková bomba nazvaná Bravo, ktorú USA použili na test, mala silu 15 megaton trinitrotoluénu (TNT). V okolí pokusu dosiahla teplota 55.000 stupňov Celzia. Ohnivá guľa mala sedemkilometrovú šírku a ostal po nej 73 metrov hlboký kráter. Výbuch zničil faunu aj flóru.

Explózia bomby Castle Bravo otriasla ostrovmi vo vzdialenosti 200 kilometrov a jadrový mrak v tvare hríba sa zdvihol do sto kilometrovej výšky nad hladinu oceánu. Rádioaktívny spad zasiahol Austráliu, Indiu a Japonsko.

USA vykonali v rokoch 1946 – 1958 na atole 23 pokusov, v dôsledku radiácie tam celé desaťročia nemohli žiť miestni obyvatelia. Boli nútení sa presídliť. Do morskej hĺbky sa však život vrátil, čo potvrdili aj skúsenosti vedcov z Nemecka, Talianska, Austrálie, Havajských a Marshallových ostrovov.

V apríli 2008 o ich poznatkoch referovala Zoe Richardsová z Univerzity Jamesa Cooka v Austrálii. Táto členka tímu vedcov, ktorí navštívili atol v južnej časti Pacifiku uviedla, že v oceáne pri atole našli osemmetrové koraly hrubé 30 centimetrov. Výskumníkov prekvapila veľkosť koralov, dovtedy nikdy nevideli „koraly veľké ako stromy“, povedala Richardsová. Bádatelia sa ponorili do krátera po výbuchu, aby sa po vyše 50 rokoch pozreli, aký je stav života pod hladinou.

Lokality ležiace nad hladinou mora zostávajú naďalej kontaminované a nevhodné pre život. K regenerácii podmorského života v okolí atolu prispeli pravdepodobne silné miestne vetry a morské prúdy.

Vedci zaznamenali 42 chýbajúcich živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré sa v oblasti vyskytovali pred výbuchom, najmenej 28 z nich označili za lokálne vyhynuté. Išlo o prvý výskum postihnutej lokality od explózie v roku 1954.

V súčasnosti sú takmer všetky ostrovy okrem atolu Bikini už niekoľko rokov obývateľné. Otázne je však, koľko ľudí z pôvodných obyvateľov sa mohlo do svojich domovov vrátiť. Ak niekto, zrejme bol v tom čase len malé dieťa. Americká vláda presťahovala v roku 1946 z Marshallových ostrovov kvôli jadrovým testom 167 ľudí.

Jesť miestne potraviny sa však kvôli pretrvávajúcej radiácii neodporúča. Miestni aj turisti ich musia dovážať.