V procese, ktorý sa za?al 21. apríla 1954 (trval do 24. apríla), odsúdili Husáka na doživotie, Horvátha na 22 rokov väzenia, Okáliho na 18, Ladislava Holdoša na 13 a Ladislava Novomeského na 10 rokov väzenia. Štátna bezpe?nos? (ŠtB) za?ala už na jese? 1949 rozpracováva? Husáka, ktorý bol predsedom Zboru povereníkov, Okáliho povereníka vnútra a povereníka školstva Novomeského. Neskôr pribudli Holdoš a Horváth. Vo vyšetrovacej väzbe sa ocitli vo februári 1951.
Po?as nej boli okrem vystavovaniu krutému fyzickému a psychickému nátlaku nútení nau?i? sa svoje odpovede pod?a pokynov vyšetrovate?ov. Pred oficiálnym procesom sa konal dokonca simulovaný na overenie, ?i obžalovaní odpovedia na otázky sudcov vopred pripravenými a naspamä? nau?enými odpove?ami. Z obvinených najviac vzdoroval Husák. Napriek brutálnym metódam, na ktorých participovali aj príslušníci sovietskej bezpe?nosti (NKVD), sa ho vyšetrovate?om nepodarilo zlomi?.
Prvýkrát sa pojem – buržoázny nacionalizmus – výrazne objavil v súvislosti s roztržkou sovietskeho vodcu Josifa Stalina s juhoslovanským vodcom Josipom Brozom Titom v roku 1948. Sovietska moc tvrdila, že priaznivci Tisa resp. buržoázni nacionalisti, ktorým sa pripisovalo, že ešte aj na pôde socializmu bojovali za práva svojho národa, prenikli do orgánov komunistických strán.
„Buržoázny nacionalizmus nie vždy patril medzi ´ostro sledované´ ideologické úchylky. Dokonca v priebehu dejín sa vytvoril socialistický internacionalizmus medzi národmi budujúcimi socializmus a socialistické vlastenectvo v týchto jednotlivých národoch a národných štátoch. Táto úchylka sa stala ostro sledovanou po roztržke medzi Sovietskym zväzom a jeho satelitmi na jednej strane a Juhosláviou na druhej strane roku 1948. Vtedy prijalo Informa?né byro komunistických strán, v ktorom mal hlavné slovo Sovietsky zväz na ?ele so Stalinom, dve uznesenia, ktoré ostro odsúdili predovšetkým tézu o zvláštnostiach budovania socializmu v jednotlivých krajinách. A aby sa nikde nemohol objavi? nový Tito, za?ali sa vykonštruované procesy so všetkými, ?o i len potenciálnymi nosite?mi ´herézy´ tohto druhu,“ uviedol pre TASR Stanislav Sikora, bývalý vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Ideálnym nosite?om tejto „úchylky“ na Slovensku bol pod?a historika Husák, ktorému vy?ítali národno-emancipa?né úsilia už v medzivojnovom období, ako aj schopnos? formovania národných antifašistických hnutí pod vedením komunistov. Po skon?ení druhej svetovej vojny v roku 1945 a obnovení ?eskoslovenskej republiky ?eskoslovenskí komunisti pod?a Sikoru predpokladali, že ich prioritnou úlohou bude výlu?ne boj o moc, ktorý sa skon?í socialistickou revolúciou. Avšak tzv. povstalecké vedenie Komunistickej strany Slovenska (KSS), do ktorého okrem Husáka na rôznych úrovniach patrili aj Novomeský, Horváth, Okáli a Holdoš, sa aj v tom ?ase usilovalo o rozšírenie právomocí slovenských národných orgánov.
„Napokon sa ?eskí a slovenskí komunisti dohodli, že sa sústredia na boj o moc, a národnostná otázka sa vyrieši až po ví?aznej socialistickej revolúcii. Husák a spol. brali túto dohodu vážne a po februárovom prevrate v roku 1948 nadviazali na svoje predchádzajúce národno-emancipa?né úsilie. A to nemali robi?. Okamžite totiž narazili nielen na tradi?nú komunistickú centralizáciu štátnej moci uskuto??ovanú Gottwaldovým vedením Komunistickej strany ?eskoslovenska (KS?), ale aj na spomínanú situáciu, ktorá vznikla po roztržke medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou,“ vysvetlil Sikora.
Totalitná komunistická moc v ?eskoslovensku na ?ele s Gottwaldovým a neskôr Novotného vedením KS? rozhodne dosiahla týmto procesom svoj cie?. „Úplne podriadila Slovensko centrálnej stranícko-štátnej moci v Prahe. Tento proces, ktorý sa skon?il takmer totálnym odbúraním právomocí slovenských národných orgánov v Ústave ?SSR z júla 1960, bol ešte poistený aj tým, že v roku 1953 bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSS dosadený ?ech Karel Bacílek, politik mimoriadne neinven?ný, ale tvrdý a poslušný. V tejto situácii bol akýko?vek pokus aj o nepatrné posilnenie kompetencií slovenských národných orgánov považovaný za prejav buržoázneho nacionalizmu, pri?om obvinenie z tejto úchylky sa všeobecne zneužívalo na odstra?ovanie nepohodlných osôb z politiky,“ uviedol historik.
Neprimerané tresty pre tzv. buržoáznych nacionalistov ako aj ne?udské mu?enie za ú?elom priznania vykonštruovaných obvinení pod?a Sikoru zakladali potenciál sta? sa v príhodnej chvíli martýrmi i hrdinami, ?o sa týka najmä Husáka, ktorý skuto?ne hrdinsky odolával beštiálnym metódam mu?enia. Ke? sovietske vedenie na ?ele s Chruš?ovom za?alo v rámci tzv. destalinizácie už od roku 1956 požadova? rehabilitáciu postihnutých osôb sa situácia zmenila aj pre slovenských buržoáznych nacionalistov, ktorí boli v roku 1963 rehabilitovaní a nimbus prenasledovaných martýrov a hrdinov za?al pod?a historika pôsobi?.
Odsúdených prepustili podmiene?ne na slobodu vä?šinou v roku 1960 na základe amnestie prezidenta. ?iasto?nej rehabilitácie sa do?kali o tri roky neskôr. Gustáv Husák sa neskôr stal prezidentom socialistického ?eskoslovenska.
„Všetky monsterprocesy v 50. rokoch minulého storo?ia boli tak dokonale zinscenované a vehementne komentované v masmédiách, že vä?šina ob?anov im uverila. Ako príklad uvediem výrok spisovate?a Dominika Tatarku oh?adne výpovede Vladimíra Clementisa v procese s Rudolfom Slánskym a spol: Ako som mohol neveri?, ke? som jeho priznanie po?ul v rádiu na vlastné uši?,“ zdôraznil pre TASR Stanislav Sikora.
Zdroj feed teraz.sk
