V noci z 20. na 21. augusta 1968 prekro?ili armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Ma?arska, Nemeckej demokratickej republiky a Po?ska) hranice a za?ali okupáciu ?eskoslovenskej socialistickej republiky (?SSR). Išlo o najvä?šiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukon?ili reformný a demokratiza?ný proces v ?eskoslovensku.
V lete roku 1968 odišiel Jan Palach, študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, ako predák na študentskú brigádu do Sovietskeho zväzu. Ten istý rok sa dostal aj na brigádu do Francúzska, ktoré zachvátila vlna masívnych študentských nepokojov, majúcich na Palacha ve?ký vplyv.
Po vstupe inváznych vojsk do ?eskoslovenska sa Jan Palach zú?astnil na mnohých protestných akciách namierených proti okupácii. Ke?že ale žiadny posun nevidel, uvažoval o ove?a radikálnejšom kroku, ktorým chcel v spolo?nosti rozhýba? vlnu odporu.
Svoj ?in uskuto?nil 16. januára 1969. Ešte pred tým, napísal v to ráno na internáte štyri takmer identické listy nazvané Pochode? ?. 1, v ktorých vysvet?oval motívy svojho skutku a avizoval, že jeho príklad budú nasledova? ?alší.
„Vzh?adom na to, že naše národy sa ocitli na pokraji beznádeje a odovzdanosti, rozhodli sme sa vyjadri? svoj protest a prebudi? svedomie národa,“ tieto slová napísal Jan Palach len nieko?ko minút pred tým, ako sa vybral na Václavské námestie. Popoludní o 14.30 h sa v jeho hornej ?asti pod Národným múzeom polial benzínom a zapálil.
S popáleninami tretieho a štvrtého stup?a, ktoré mal na 85% tela, previezli Jana Palacha do nemocnice. Pod?a spomienok ošetrovate?ky Liany Hanusovej bol po celý ?as pri jasnom vedomí a napriek obrovskej bolesti sa neustále zaujímal o reakcie na svoj skutok. Po troch d?och však v nemocnici 19. januára 1969 o 15.30 h zomrel.
Verejnos? bola obe?ou Jana Palacha šokovaná. Jeho pohreb, na ktorom sa zú?astnili desa?tisíce ?udí, sa stal 25. januára 1969 masovým protestom proti pokra?ujúcej sovietskej okupácii.
„Zomrel, pretože chcel vykríknu? ?o najhlasnejšie. Chcel, aby sme si uvedomili, ?o sa to s nami deje, aby sme videli, ?o to skuto?ne robíme a po?uli, ?o to skuto?ne hovoríme,“ píše sa v dokumente Charty 77 z roku 1989 pri príležitosti 20. výro?ia upálenia Jana Palacha.
Nebol prvým, ktorý sa v bývalom východnom bloku rozhodol pre takýto radikálny protest proti augustovej okupácii ?eskoslovenska. Už 8. septembra 1968 sa na štadióne vo Varšave zapálil 59-ro?ný Poliak Ryszard Siwiec, kri?iac: „Toto je krik umierajúceho slobodného ?loveka!“
Obe? Jana Palacha nezostala jediná. Už 20. januára 1969 sa v Plzni upálil mladý robotník Josef Hlavatý a vlna protestných samovrážd pokra?ovala až do konca apríla 1969. Z politických dôvodov si na základe výskumov siahlo na život 29 ?eskoslovenských ob?anov, z ktorých sedem zomrelo.
Komunistická moc sa pokúšala uml?a? všetky spomienky na Jana Palacha. V roku 1973 boli jeho telesné pozostatky bez súhlasu rodiny spopolnené a tajne prevezené na cintorín do jeho rodiska v meste?ku Všetaty. Verejnos? však na obe? mladého študenta nezabudla – stal sa symbolom útlaku a iskrou v temnotách. Protestné zhromaždenia, tzv. Palachov týžde?, ktoré sa uskuto?nili v Prahe v d?och od 15. do 21. januára 1989 pri príležitosti 20. výro?ia jeho úmrtia, boli predzves?ou pádu komunistického režimu. Od 25. októbra 1990 je urna s popolom Jana Palacha uložená v pôvodnom hrobe na pražských Olšanských cintorínoch.
Dramatické udalosti nasledujúce po okupácii ?eskoslovenska sa dostali aj na plátna kín. V roku 2013 nato?ila po?ská režisérka Agnieszka Hollandová trojdielny film Horiaci ker a v roku 2018 režisér Robert Sedlá?ek životopisnú drámu Jan Palach.
Zdroj: https://www.upn.gov.sk/sk/16-januara-1969-upalenie-jana-palacha, https://www.janpalach.cz
Zdroj feed teraz.sk
