Vo štvrtok 29. mája uplynie 50 rokov od zvolenia Husáka za prezidenta, ktorý na poste hlavy štátu vystriedal Ludvíka Svobodu.
Zvoleniu Husáka za prezidenta predchádzala zmena článku 64 ústavného zákona o federácii, týkajúceho sa prezidenta republiky. Zmena obsahovala ustanovenie, že ak prezident nemôže vykonávať funkciu jeden rok, môže Federálne zhromaždenie zvoliť novú hlavu štátu. Takáto situácia nastala v dôsledku dlhotrvajúcej choroby Svobodu, ktorého 29. mája 1975 na poste prezidenta nahradil Husák.
V čase nástupu Husáka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ v apríli 1969 bola podľa historika Stanislav Sikoru, bývalého vedeckého pracovníka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, vo vedení KSČ úplne iná situácia ako koncom mája 1975, keď nastupoval do funkcie prezidenta. V apríli 1969 stáli vo vedení KSČ proti sebe dve pomerne vyhranené skupiny.
Do jednej z nich, tzv. realistov na čele s Husákom, patrili v minulosti proreformne orientovaní politici Colotka, Hůla, Kempný, Ondřich, Svoboda, či Štrougal, ktorí postupne prijali sovietske stanoviská. Druhou, skupinou bolo tzv. zdravé jadro, konzervatívno-bigotní stúpenci Vasila Biľaka, medzi ktorých patrili Fojtík, Hoffmann, Indra, Jakeš, alebo Kapek. Tento stav podľa Sikoru netrval dlho a v záujme jednoty strany tieto skupiny do značnej miery splynuli a vytvoril sa akýsi jednotný normalizačný front vedúcich funkcionárov KSČ.
Aj na pozadí týchto sporov v strane sa odohrala voľba Husáka za prezidenta, ktorý sa tiež snažil upevniť vlastné mocenské postavenie. „Koncom mája 1975 vedúci predstaviteľ KSČ Husák prijal aj prezidentský úrad hlavne kvôli upevneniu svojej vlastnej politickej pozície, prípadne, aby nedopustil mocenský vzostup niekoho iného. V pozadí však stála aj tendencia maximálne upevniť normalizačný komunistický režim symbolickým splynutím strany a štátu na najvyššej úrovni, čo sa potom úspešne realizovalo aj na nižších úrovniach politického systému,“ uviedol pre TASR Sikora.
Prezident ČSSR bol podľa neho podobne ako dnes, ústavne koncipovaný ako tzv. slabý prezident, teda jeho právomoci mali predovšetkým reprezentatívny charakter, ktoré boli zakotvené v Ústave ČSSR z 11. júla 1960. Prezident zastupoval ČSSR smerom navonok, uzatváral medzinárodné zmluvy, na návrh vlády mohol vyhlásiť vojnový stav, prijímal vyslancov iných štátov, mal právo zvolávať a zakončovať schôdze FZ ČSSR, alebo menoval aj odvolával vládu ČSSR.
„Pravda, všetky tieto akty boli už predtým pripravené v najvyšších straníckych orgánoch a prezident ich len vykonával. Dá sa povedať, že prezident ČSSR bol len formálnou ozdobou funkcie prvého (po roku 1974 generálneho) tajomníka ÚV KSČ Husáka, ale dohromady tvorili neobyčajne pôsobivý tandem. Táto skutočnosť bola tiež v príkrom rozpore s reformnou líniou KSČ z roku 1968, kedy sa takéto spájanie funkcií zásadne odmietalo ako nedemokratické. Napokon, na jar 1968 bol za prezidenta ČSSR zvolený Svoboda, pričom Dubček bol prvým tajomníkom ÚV KSČ,“ zdôraznil Sikora.
Po nástupe Husákovho vedenia KSČ, ale hlavne po jej riadnom XIV. zjazde v roku 1971 sa podľa historika v ČSSR začalo pomerne dlhé obdobie akejsi „byzantínskej nehybnosti“, počas ktorého naplno fungoval krajne nedemokratický normalizačný režim. Najlepšie to podľa neho dokumentuje vývoj v tzv. kádrovej oblasti, keď v rokoch 1971 – 1985 dochádzalo ku kádrovým zmenám takmer výlučne na základe úmrtia. Sám Husák to komentoval slávnym výrokom: „Kone, ktoré dobre ťahajú, sa neprepriahajú“.
K zmenám v tejto oblasti došlo až po nástupe Michaila Gorbačova do čela KSSZ v roku 1985. Vedenie KSČ muselo zaujať zásadné stanovisko k jeho ´perestrojke´, ktorá sa navyše nápadne podobala na Dubčekovu reformu socializmu v ČSSR v roku 1968. Problém bol podľa Sikoru hlavne v tom, že legitimita Husákovho vedenia KSČ po roku 1969 vychádzala z porážky Dubčekovho pravicového oportunizmu, revizionizmu a antisovietizmu.
„Preto došlo vo vedení KSČ k čiastočnému obnoveniu situácie z roku 1969. Skupina vo vedení KSČ pod vedením Husáka a Štrougala požadovala opatrné akceptovanie Gorbačovovej prestavby a skupina pod vedením Biľaka zdôrazňovala československé špecifiká, pre ktoré je Gorbačovov projekt pre ČSSR nevhodný. Spor skončil doslova šalamúnsky. Aj Husák, aj Štrougal a aj Biľak museli po roku 1987 odísť do politického dôchodku a moci sa ujalo krídlo tvrdých dogmatikov pod vedením Miloša Jakeša,“ vysvetlil Sikora.
Napriek týmto sporom, o ktorých málokto z obyvateľov vtedajšej ČSSR niečo vedel, sa Husákovi podľa historika pripisujú zásluhy za zriadenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, po ktorej túžili mnohé generácie slovenských katolíkov. Stalo sa tak na základe dvoch búl pápeža Pavla VI. z roku 1977.
„Zriadenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie je spolu so vznikom samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 azda najvýznamnejším štátoprávnym aktom v dejinách slovenského národa. Avšak ani tu sa nemôžeme vyhnúť historickému paradoxu: Bol to predsa Husák, ktorý stál na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia na čele Slovenského úradu pre veci cirkevné, ktorý sa významne podieľal na prenasledovaní slovenských kresťanských cirkví v tom čase,“ dodal pre TASR Sikora.
Po udalostiach z novembra 1989 vymenoval Husák 10. decembra toho istého roku vládu národného porozumenia pod vedením Mariána Čalfu a vzápätí abdikoval na funkciu prezidenta republiky. FZ ČSSR zvolilo 29. decembra 1989 za nového prezidenta Václava Havla.
Zdroj feed teraz.sk
