Schengenský systém vznikol v roku 1985 ako medzivládny projekt medzi piatimi krajinami Európskej únie – Belgickom, Francúzskom, Holandskom, Luxemburskom a Nemeckom. Postupne sa rozšíril tak, že sa stal najväčšou oblasťou na svete, ktorá umožňuje voľný pohyb osôb, tovaru a služieb. Jeho počiatky sú spojené s podpisom Schengenskej dohody, ku ktorému došlo 14. júna 1985. Pomenovaná je podľa miesta podpisu dokumentu, mestečka Schengen ležiaceho v juhovýchodnom Luxembursku neďaleko hraníc s Nemeckom a Francúzskom.
Už pri podpise Schengenskej dohody bolo zrejmé, že integračný proces v oblasti spolupráce členských štátov pri ochrane vonkajších hraníc bude ďalej pokračovať, a preto bude potrebné posilniť najmä spoločný boj proti nelegálnej migrácii a organizovanému zločinu. Výsledkom tohto úsilia sa stal Schengenský dohovor, ktorý signatárske krajiny Schengenskej dohody podpísali 19. júna 1990. Dokument detailne stanovil nevyhnutné opatrenia smerujúce k odstráneniu kontrol na vnútorných hraniciach a podrobné pravidlá fungovania celého systému ako takého.
Predpokladom zrušenia kontrol na vnútorných hraniciach bolo uplatňovanie jednotlivých ustanovení Schengenského dohovoru v praxi. Schengenský dohovor stanovil dátum uplatňovania jednotlivých ustanovení v praxi s predpokladom ich realizácie počas roku 1993. Avšak tento termín, a to najmä pre technické problémy, ako aj nevyhnutnosť harmonizácie legislatívy jednotlivých štátov dodržaný nebol. K samotnej realizácii sa teda pristúpilo až 26. marca 1995, keď napokon došlo k faktickému zrušeniu kontrol na vnútorných hraniciach v tom čase už siedmymi štátmi (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko a Španielsko), ktoré ako prvé vytvorili spoločný schengenský priestor.
Schengenská dohoda a Schengenský dohovor sú spolu s rozhodnutiami a deklaráciami schengenského výkonného výboru súčasťou tzv. Schengenského acquis. Ide o pomenovanie súboru právnych predpisov tvoriacich základ schengenskej spolupráce, ktorý sa premietol do systému európskeho práva.
Počas 40 rokov sa schengenský priestor rozšíril deväťkrát, pričom Bulharsko a Rumunsko boli zatiaľ poslednými krajinami, ktoré sa k nemu plne pripojili 1. januára 2025, čím sa počet členských krajín rozšíril na 29. Z členských krajín EÚ nie sú členom schengenu Cyprus (do schengenského priestoru by mal vystúpiť do roku 2026) a Írsko (uplatňuje si výnimku).
Každý deň prekročí vnútorné hranice schengenu približne 3,5 milióna ľudí smerujúcich za prácou či štúdiom alebo s cieľom navštíviť príbuzných i priateľov a takmer 1,7 milióna ľudí býva v jednej krajine schengenského priestoru a pracuje v inej. Odhaduje sa, že Európania každoročne uskutočňujú 1,25 miliardy ciest v rámci schengenského priestoru, čo veľmi pomáha aj rozvoju cestovnému ruchu.
Avšak po nástupe kancelára Friedricha Merza v poslednom období najmä Nemecko výrazne sprísnilo postup proti imigrácii, čo viedlo k značnému posilneniu a zintenzívneniu kontrol na vnútorných nemeckých hraniciach. Koncom minulého mesiaca aj český minister vnútra Vít Rakušan vyhlásil, že ak by sa migračná situácia v Európe zhoršila, Česko je pripravené urobiť na hraniciach so Slovenskom patričné opatrenia, a najnovšie tento týždeň nevylúčil zavedenie dočasných hraničných kontrol so susedmi ani poľský premiér Donald Tusk.
Zdroj feed teraz.sk
