Tento husársky kúsok, ktorý vošiel do dejín svetového horolezectva sa im podaril 15. októbra 1984. Triumf sa však Koši?anovi Psotkovi stal osudným. Pri zostupe z najvyššieho bodu Zeme 16. októbra 1984 zahynul. Na horu vyliezol spolu s vtedy 29-ro?ným Bratislav?anom Demjánom a šerpom Ange Ritom. K nim bola matka hôr milosrdnejšia.
„Na jednej strane to bola ve?ká eufória z toho, ako sme úspešne zav?šili snaženie celej výpravy, na druhej to bol obrovský smútok zo straty kamaráta. Negatívna emócia tak prevážila to pozitívne, takže celkovo na to všetko nemám dobré spomienky,“ povedal TASR Zoltán Demján pri príležitosti 40. výro?ia výstupu na najvyššiu horu sveta.
„Je to nádherný pocit, ke? sa ?lovek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne mali?kosti, ktoré považuje za ve?ké, ke? je dole. Zhora sa zdá všetko krajšie a ?istejšie,“ hovorieval Jozef Psotka.
Vedúcim expedície do Himalájí bol František Kele. Základný tábor vybudovali po štrnás?dennom pochode 6. októbra 1984 vo výške 5400 metrov. Stan pre vrcholové družstvo postavili vo výške 8300 metrov.
Ako prvý sa mal z ?eskoslovenskej výpravy o vrchol pokúsi? Ján Porvazník. Mal však problémy s o?ami, a tak sa namiesto neho do 8848 metrovej výšky vydali Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Avšak taktiež neúspešne, naspä? ich zahnala víchrica.
?alšími v poradí boli Jozef Psotka a Zoltán Demján. Zo základného tábora vyšli 11. októbra, o dva dni neskôr dosiahli tretí tábor, kde dorazil aj slávny šerpa Ang Rita, ktorý bol rekordmanom v po?te výstupov. Do výšky 8300 metrov sa dostali 14. októbra, našli stan, potraviny a kyslíkové f?aše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom. Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na „strechu sveta“. Závere?ný výstup im trval osem hodín.
Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíka. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakova? extrémne náro?nú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup po?skou cestou s vlastným variantom, ktorý bol nato?ko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup.
Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo však bola zafúkaná. Za?alo sa stmieva? a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal by? stan vhodný na prenocovanie. Mali totiž len jedno ?elné svetlo. „Mali sme tri ?elovky, v dvoch sa vybila baterka dôsledkom zimy,“ objasnil pre TASR Demján.
Rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zni?ila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliez? nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam ?akal na Psotku a šerpu Anga Ritu, ke?že však neprichádzali, Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Na Psotku do?ahla kríza, a tak sa rozhodol bivakova?.
Na druhý de? ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Snahu o jeho záchranu komplikovalo po?asie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel ho, ?o sa mu aj podarilo, ale už bol m?tvy. Vykopal v snehu a v ?ade hrob a Jozefa Psotku pochoval. Dlhý ?as sa viedli diskusie o tom, že skupina sa nemala rozdeli?. Keby vraj zostala spolu, tak by sa to nestalo.
Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horolezcov. Kolegovia horolezci na?ho spomínali ako na ve?mi silnú osobnos?, ktorá stme?ovala kolektív. V roku 2008 o ?om nato?il jeho študent Pavol Barabáš dokument nazvaný Everest – Juzek Psotka.
Za športové aktivity ho ocenili verejným uznaním Za zásluhy o rozvoj ?eskoslovenskej telesnej výchovy I. stup?a. Bol držite?om Zlatého odznaku IAMES-u, štátneho vyznamenania Za stato?nos? a Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za ?iny v duchu humanizmu (in memoriam).
Zdroj feed teraz.sk
