Jozef Ignác Bajza sa narodil 5. marca 1755 v Predmieri. Pochádzal zo zámožnejšej gazdovskej rodiny. Od roku 1777 študoval za katolíckeho kňaza v Pázmáneu vo Viedni, kde sa dostal pod vplyv tzv. viedenskej školy náboženských a cirkevných reformátorov. Po vysviacke v roku 1780 sa stal kaplánom v Ostrihome, o tri roky dostal faru v Dolnom Dubovom, kde pôsobil viac ako dvadsať rokov. Tam napísal a vydal takmer všetky svoje literárne diela.
Dolnodubovská fara bola svedkom aj Bajzových častých zápasov so svetskou i cirkevnou vrchnosťou. Bol známy prchkou a výbušnou povahou, pre ktorú sa dostal do sporov o slovenčinu s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym. Z Dolného Dubového odišiel v roku 1805 do Prietrže pri Senici, kde pôsobil do leta 1815, kedy sa stal farárom v Zbehoch pri Nitre. V roku 1828 ho kardinál Alexander Rudnay vymenoval za bratislavského kanonika.
Do literatúry vstupoval v období, keď prichádzali myšlienky osvietenského absolutizmu, súvisiace s reformami Márie Terézie a najmä Jozefa II. V mladosti bol horlivým stúpencom jozefínskych reforiem a aj ako spisovateľ ich propagoval.
Jozef Ignác Bajza venoval vo svojej tvorbe veľký priestor úvahám o osude slovenského jazyka. Podľa vlastných slov bol prvým, kto „ke knihám slováckým led lámal“. Svoju predstavu slovenčiny však prezentoval len v literárnych textoch bez toho, aby ju teoreticky odôvodnil. Bernolákovci ju odmietali akceptovať a ich dlhodobé vzájomné spory sú známe ako tzv. bernolákovské polemiky.
Bol priekopníkom slovenskej klasicistickej poézie, čo naznačuje už rukopis jeho prvého, ale tlačou nevydaného diela Rozľičních veršuv knižka prvňá (1782), pretože ho bratislavský cenzor odmietol dať vytlačiť. Cirkevné kruhy totiž pohoršili epigramy, v ktorých spisovateľ ostro kritizoval nemorálnosť šľachty, jej byrokratizmus, príživníctvo i neporiadky v cirkvi. Rukopis tejto nevydanej knihy použil neskôr – v roku 1794 – ako základ literárneho diela Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné v dvoch zväzkoch.
Prvé Bajzovo tlačou vydané dielo René Mláďenca Príhodi a Skúsenosťi (René mládenca príhody a skúsenosti), ktorého prvý diel vyšiel v roku 1784, je zároveň aj prvým slovenským románom. Dôležitá je v ňom Predmlúva, kde autor odôvodňuje nevyhnutnosť pestovať a zušľachťovať slovenský jazyk prostredníctvom kníh. Druhý diel mal veľmi podobný osud ako Bajzova prvá básnická zbierka Rozličné verše. Cirkevná cenzúra, ktorá ho označila za „na mnohých miestach pohoršujúce dielo“ zastavila jeho tlačenie. Zachovali sa z neho len dva nedotlačené exempláre.
V tomto prvom slovenskom románe sa Jozef Ignác Bajza pokúsil o uplatnenie spisovnej slovenčiny v umeleckej literatúre. Jeho jazyk však nevychádzal z vtedajších gramatických zásad a vyvolal kritiku bernolákovcov. Napriek tomu zohralo dôležitú úlohu pri formovaní spisovného jazyka.
Posledným publikovaným dielom Jozefa Ignáca Bajzu sú v roku 1813 publikované Prikladi ze svatého Písma starího a novího Zákona. V druhom rozšírenom dvojzväzkovom vydaní uverejnil v roku 1820 aj veršovaný chválospev na Alexandra Rudnaya pri príležitosti jeho uvedenia do funkcie ostrihomského arcibiskupa.
Ešte ako vyše osemdesiatročný sa zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a finančne ho podporil. To potvrdzuje, že nikdy neprestal mať záujem o národnobuditeľské hnutie, ako aj o slovenský jazyk a literatúru.
Jozef Ignác Bajza zomrel 1. decembra 1836 v Bratislave vo veku 81 rokov. Jeho telesné pozostatky uložili do krypty Dómu sv. Martina.
Zdroj feed teraz.sk
