Jozef Ignác Bajza sa narodil 5. marca 1755 v Predmieri. Pochádzal zo zámožnejšej gazdovskej rodiny. Od roku 1777 študoval za katolíckeho k?aza v Pázmáneu vo Viedni, kde sa dostal pod vplyv tzv. viedenskej školy náboženských a cirkevných reformátorov. Po vysviacke v roku 1780 sa stal kaplánom v Ostrihome, o tri roky dostal faru v Dolnom Dubovom, kde pôsobil viac ako dvadsa? rokov. Tam napísal a vydal takmer všetky svoje literárne diela.
Dolnodubovská fara bola svedkom aj Bajzových ?astých zápasov so svetskou i cirkevnou vrchnos?ou. Bol známy prchkou a výbušnou povahou, pre ktorú sa dostal do sporov o sloven?inu s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym. Z Dolného Dubového odišiel v roku 1805 do Prietrže pri Senici, kde pôsobil do leta 1815, kedy sa stal farárom v Zbehoch pri Nitre. V roku 1828 ho kardinál Alexander Rudnay vymenoval za bratislavského kanonika.
Do literatúry vstupoval v období, ke? prichádzali myšlienky osvietenského absolutizmu, súvisiace s reformami Márie Terézie a najmä Jozefa II. V mladosti bol horlivým stúpencom jozefínskych reforiem a aj ako spisovate? ich propagoval.
Jozef Ignác Bajza venoval vo svojej tvorbe ve?ký priestor úvahám o osude slovenského jazyka. Pod?a vlastných slov bol prvým, kto „ke knihám slováckým led lámal“. Svoju predstavu sloven?iny však prezentoval len v literárnych textoch bez toho, aby ju teoreticky odôvodnil. Bernolákovci ju odmietali akceptova? a ich dlhodobé vzájomné spory sú známe ako tzv. bernolákovské polemiky.
Bol priekopníkom slovenskej klasicistickej poézie, ?o nazna?uje už rukopis jeho prvého, ale tla?ou nevydaného diela Roz?i?ních veršuv knižka prv?á (1782), pretože ho bratislavský cenzor odmietol da? vytla?i?. Cirkevné kruhy totiž pohoršili epigramy, v ktorých spisovate? ostro kritizoval nemorálnos? š?achty, jej byrokratizmus, príživníctvo i neporiadky v cirkvi. Rukopis tejto nevydanej knihy použil neskôr – v roku 1794 – ako základ literárneho diela Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné v dvoch zväzkoch.
Prvé Bajzovo tla?ou vydané dielo René Mlá?enca Príhodi a Skúsenos?i (René mládenca príhody a skúsenosti), ktorého prvý diel vyšiel v roku 1784, je zárove? aj prvým slovenským románom. Dôležitá je v ?om Predmlúva, kde autor odôvod?uje nevyhnutnos? pestova? a zuš?ach?ova? slovenský jazyk prostredníctvom kníh. Druhý diel mal ve?mi podobný osud ako Bajzova prvá básnická zbierka Rozli?né verše. Cirkevná cenzúra, ktorá ho ozna?ila za „na mnohých miestach pohoršujúce dielo“ zastavila jeho tla?enie. Zachovali sa z neho len dva nedotla?ené exempláre.
V tomto prvom slovenskom románe sa Jozef Ignác Bajza pokúsil o uplatnenie spisovnej sloven?iny v umeleckej literatúre. Jeho jazyk však nevychádzal z vtedajších gramatických zásad a vyvolal kritiku bernolákovcov. Napriek tomu zohralo dôležitú úlohu pri formovaní spisovného jazyka.
Posledným publikovaným dielom Jozefa Ignáca Bajzu sú v roku 1813 publikované Prikladi ze svatého Písma starího a novího Zákona. V druhom rozšírenom dvojzväzkovom vydaní uverejnil v roku 1820 aj veršovaný chválospev na Alexandra Rudnaya pri príležitosti jeho uvedenia do funkcie ostrihomského arcibiskupa.
Ešte ako vyše osemdesiatro?ný sa zaujímal o ?innos? Spolku milovníkov re?i a literatúry slovenskej a finan?ne ho podporil. To potvrdzuje, že nikdy neprestal ma? záujem o národnobudite?ské hnutie, ako aj o slovenský jazyk a literatúru.
Jozef Ignác Bajza zomrel 1. decembra 1836 v Bratislave vo veku 81 rokov. Jeho telesné pozostatky uložili do krypty Dómu sv. Martina.
Zdroj feed teraz.sk
