Rozšírenie ozna?ované ako „Big Bang“ sa uskuto?nilo 1. mája 2004. Sú?as?ou EÚ sa vtedy okrem Slovenska stali ?eská republika, Ma?arsko, Po?sko, Slovinsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Cyprus a Malta.
Rokovania o reforme prebiehali v rámci medzivládnej konferencie (MVK), formálneho procesu slúžiaceho na úpravu zakladajúcich zmlúv EÚ. Zvolala ju Európska rada (ER) a zú?astnili sa na nej zástupcovia ?lenských štátov, Európskej komisie (EK) a ?iasto?ne aj Európskeho parlamentu (EP). Cie?om MVK bolo vyrieši? tzv. „amsterdamské zvyšky“ – otázky, ktoré ostali neuzavreté po prijatí Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 a ktoré by mohli komplikova? fungovanie EÚ po plánovanom rozšírení.
Summit v Nice od 7. do 11. decembra 2000 sa napokon stal dovtedy najdlhším zasadnutím ER. Diskusie boli náro?né najmä pre rozdielne predstavy vtedajších 15 ?lenských štátov o rozložení moci v rozšírenej EÚ. Dohodu sa podarilo dosiahnu? 11. decembra približne o 4.30 h ráno a mala podobu série úprav zakladajúcich zmlúv.
Jednou z najdôležitejších zmien bolo prepracovanie sily hlasov v Rade EÚ a definovanie nových podmienok na získanie kvalifikovanej vä?šiny. Zmluva zaviedla tzv. demografickú poistku, ktorá umož?ovala ?lenskému štátu požiada? o overenie, ?i koalícia predstavujúca kvalifikovanú vä?šinu zah??a aspo? 62 percent populácie Únie. Zmena mala zabezpe?i? rovnováhu medzi ve?kými a malými ?lenskými štátmi a zvýši? efektívnos? rozhodovania.
Reforma zárove? rozšírila po?et oblastí, v ktorých sa prestala vyžadova? jednomyse?nos?. Týkalo sa to napríklad menovania EK a niektorých oblastí justi?nej spolupráce, kde po novom sta?ila kvalifikovaná vä?šina. Umožnilo to zrýchlenie legislatívneho procesu v rozšírenej EÚ. Zmluva tiež stanovila maximálny po?et ?lenov EK na 27 a každá krajina môže ma? po rozšírení iba jedného komisára.
Zmluvu podpísali ministri zahrani?ných vecí ?lenských štátov 26. februára 2001 a do platnosti vstúpila 1. februára 2003. Oneskorenie spôsobila ratifikácia v Írsku, jedinej krajine, ktorá o dohode rozhodovala referendom. V júni 2001 Íri zmluvu odmietli z dôvodu obáv najmä o zachovanie neutrality a možného posilnenia spolupráce v oblasti spolo?nej zahrani?nej a bezpe?nostnej politiky. Referendum ovplyvnila aj slabá informa?ná kampa? a vnútropolitické tlaky.
Po prvom odmietnutí sa EÚ ocitla v situácii, ktorá ohrozovala plánované rozšírenie. ?lenské štáty preto poskytli Írsku právne uistenia (Seville Declaration a „Nice Declaration“) o zachovaní neutrality. V októbri 2002 sa uskuto?nilo druhé referendum, v ktorom Íri zmluvu schválili 63 percentami hlasov nielen v?aka uisteniam zo strany EÚ, ale aj ove?a intenzívnejšej informa?nej kampani vlády.
Hoci bola Zmluva z Nice vnímaná ako technická a nevyhnutná úprava, ktorá neriešila všetky otázky do h?bky, otvorila cestu ?alším reformám Únie. V Nice prijatá deklarácia o budúcnosti EÚ viedla ku Konventu a následne k Lisabonskej zmluve, ktorá položila rámec fungovania rozšírenej Európskej únie.
Zdroj feed teraz.sk
