Merkelová patrila medzi najvýraznejšie postavy nielen nemeckej, ale aj európskej politiky. Do dejín vstúpil okrem iného jej výrok: „Wir schaffen das.“ Veta o zvládnutí migračnej krízy počas jej vrcholenia bola predmetom obdivu aj kritiky, najmä rozhodnutie prijať v Nemecku viac než milión utečencov a žiadateľov o azyl.
„Ossi Biene“, čiže „včielka z východu“, ako ju prezývali nemecké médiá, zažila vo funkcii skutočne dramatické udalosti, ako boli prílev utečencov do jej krajiny a do veľkej časti Európy, svetová finančná kríza a tiež ruská anexia Krymu a začiatok vojny na Donbase.
Angela Merkelová však nepochádzala z východu, ale zo severu Nemecka. Ako Angela Dorothea Kasnerová sa narodila 17. júla 1954 v Hamburgu v rodine učiteľky a protestantského kňaza. Jej otca preložili do vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky. Rodina sa tak odsťahovala do mestečka Templin v Brandenbursku, asi 80 kilometrov od Berlína.
Vysokoškolské štúdium fyziky skončila v roku 1978 na Univerzite v Lipsku. V Berlíne začala profesijnú kariéru na ústave fyzikálnej chémie Akadémie vied NDR, neskôr sa stala členkou výskumného tímu skúmajúceho problematiku kvantovej chémie. Titul doktorky prírodných vied obhájila v roku 1986.
V rokoch 1977 až 1982 bola vydatá za svojho spolužiaka, vedeckého pracovníka Ulricha Merkela. V roku 1984 vstúpil do jej života chemik Joachim Sauer. Manželstvo spolu uzavreli v roku 1998. Do verejného života vstúpila hneď po znovuzjednotení Nemecka. Už koncom roku 1989 pôsobila ako hovorkyňa nemeckej občianskej iniciatívy zmien, neskôr aj vlády.
Po prvých celonemeckých parlamentných voľbách po opätovnom zjednotení Nemecka 2. decembra 1990 zasadla prvýkrát v Spolkovom sneme. Poslankyňou Bundestagu bola viac než 30 rokov. Oslovila ju politika Kresťanskodemokratickej únie (CDU) ako silnej ľudovej strany stredu. Angažovala sa v rozvoji sociálneho trhového hospodárstva, v otázke slobody a zodpovednosti jednotlivca, v európskom integračnom procese a transatlantickom spojenectve. V januári 1991 sa stala ministerkou pre ženy a mládež v kabinete Helmuta Kohla. Od novembra 1994 do októbra 1998 bola v Kohlovej vláde ministerkou ochrany životného prostredia, prírody a jadrovej bezpečnosti.
V CDU sa Merkelová stala generálnou tajomníčkou strany, neskôr zastupujúcou predsedníčkou únie a paralelne predsedníčkou krajinskej organizácie v Meklenbursku-Predpomoransku. Prelom v jej politickej dráhe nastal na konci roku 1999, keď prepukla aféra v spojitosti s financovaním CDU. Merkelová uverejnila 22. decembra 1999 v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung článok, v ktorom Kohla tvrdo kritizovala a vyzvala CDU, aby sa od neho dištancovala. Kohl odstúpil z funkcie čestného predsedu strany.
Merkelovej jej gesto prinieslo popularitu. Ako prvú ženu v histórii si ju nemeckí kresťanskí demokrati zvolili 10. apríla 2000 v Essene za šéfku strany. Predsedníčkou CDU bola až do 7. decembra 2018. Dostala mandát viesť stranu do parlamentných volieb 2002, na kancelára však ašpiroval bavorský premiér Edmund Stoiber.
Merkelová sa svojho triumfu dočkala v predčasných voľbách 18. septembra 2005, v ktorých priviedla CDU k tesnému víťazstvu nad vládnucou SPD. Funkcie prvej nemeckej kancelárky sa ujala 22. novembra 2005. Po štyroch rokoch vlády širokej koalície CSU/CDU a SPD v roku 2009 opäť zvíťazili kresťanskí demokrati a zostavili kabinet so slobodnými demokratmi (FDP). Po voľbách v rokoch 2013 a 2017 vládla CDU opäť so sociálnymi demokratmi. V roku 2018 prenechala Merkelová funkciu straníckej líderky svojej nástupkyni, ktorou sa stala Annegret Krampová-Karrenbauerová. Funkciu kancelárky vykonávala do 8. decembra 2021. Ak by na svojom poste zotrvala o 11 dní dlhšie, prekonala by Helmuta Kohla.
Počas 20-ročnej éry úspešnej kancelárky nemecká ekonomika zaznamenala rast HDP na osobu o 43 percent a miera nezamestnanosti sa znížila z 11,7 percenta v roku 2005 na 5,1 percenta. Merkelovú mnohí analytici označovali za faktickú líderku Európskej únie. Časopis Forbes ju viackrát vyhlásil za najmocnejšiu ženu sveta a v roku 2015 získala ocenenie osobnosť roka časopisu Time ako „vytrvalá morálna vodkyňa“.
Dlhoročná šéfka spolkovej vlády však okrem migračných rozporov čelila – od vojny na Ukrajine ešte posilnenej – kritike najmä za svoju politiku voči ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Vyčítali jej tiež to, že Nemecko zostalo dlhodobo závislé od ruskej energie, no tiež rozhodnutie z roku 2011 ukončiť využívanie jadrovej energie.
Angela Merkelová dostala 7. februára 2019 slovenské štátne vyznamenanie, Rad bieleho dvojkríža I. triedy. V apríli 2023 si prevzala z rúk prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera Veľký kríž Radu za zásluhy Nemeckej spolkovej republiky v špeciálnom vyhotovení. Toto vyznamenanie predtým udelili iba dvom štátnikom – bývalým kancelárom Konradovi Adenauerovi a Helmutovi Kohlovi.
Zdroj feed teraz.sk
