„Nietzsche sám seba prezentoval ako zvestovate?a radikálnych svetodejinných zmien, ktoré pod?a neho nastanú preto, lebo tradi?né spôsoby myslenia, ?i už v metafyzike alebo aj etike, stratili koncom 19. storo?ia svoju silu a presved?ivos?. Najznámejší výrok, ktorý sa spája s Nietzschem ´Boh je m?tvy´ je zvolaním jednej z postáv Nietzscheho diela, ktorá ho vyslovuje so zdesením nad tým, ?o sa stane s ?udstvom po tom, ?o stratilo metafyzickú a náboženskú dôveru v transcendentný zmysel a poriadok sveta,“ vysvetlil Maco.
Pod?a Maca Nietzsche nezostal len pri polemike s predchádzajúcimi filozofmi a ohlasovaním blížiacich sa spolo?ensko-politických kataklyziem. Ponúkol aj vlastnú verziu prehodnotenia všetkých hodnôt, ktoré je založené na rozvíjaní a podporovaní vôle k životu a vôle k moci. V kontraste vo?i pesimizmu, asketizmu ?i naivnému utiekaniu sa k iluzórnemu transcendentnu, Nietzsche odporu?il vo všetkých oblastiach nášho života bezpodmiene?né pritakanie tomuto pozemskému životu so všetkými jeho kladnými i zápornými stránkami. Túto myšlienku vyjadril ako výzvu k príchodu „nad?loveka“, bytosti, ktorá sa oslobodí od tradi?ných hodnôt, odvážne si bude tvori? vlastné hodnoty a bude ma? radostne afirmatívny postoj k životu.
Friedrich Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v Röckene v rodine luteránskeho k?aza. Odmali?ka nasával atmosféru prísnej protestantskej morálky, vedel pôsobivo prednáša? biblické texty ?i spieva? duchovné piesne, za ?o mu prischla prezývka „malý pastor“.
Od piatich rokov, po smrti otca, vyrastal v obklopený ženami. O jeho výchovu sa starali stará matka, matka, dve tety a staršia sestra. Viacerí životopisci pripisujú Nietzscheho ostych vo?i ženám práve tejto výlu?ne ženskej starostlivosti.
Jeho ?úbostné vz?ahy stroskotali vä?šinou skôr ako za?ali. Najvä?šou životnou láskou budúceho „filozofa s kladivom“ bola Lou Andreas-Salomé, ktorú požiadal aj o ruku. Tá však jeho ponuku odmietla podobne ako neskôr aj ponuku od slávneho básnika Rainera Maria Rilkeho.
Po ukon?ení internátnej školy Schulpfort sa napriek o?akávaniam rodiny nestal teológom, ale venoval sa klasickej filológii, ktorú študoval na univerzitách v Bonne a Lipsku. Ako 24-ro?ného ho vymenovali za profesora klasickej filológie na univerzite v Bazileji. Nietzscheho pôsobenie na bazilejskej univerzite prerušila nakrátko vojna z roku 1870, ktorej sa klasický filológ zú?astnil ako ošetrovate?.
K filozofii priviedli Nietzscheho nielen znalosti starovekého Grécka, ale aj dielo nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera Svet ako vô?a a predstava (Die Welt als Wille und Vorstellung, 1818) a hudba Richarda Wagnera.
Na základe týchto inšpira?ných zdrojov napísal prvé vä?šie filologicko-filozofické dielo Zrodenie tragédie z ducha hudby (Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik, 1872), ktoré sa však stretlo s nepochopením odbornej aj laickej verejnosti. Sklamaný z neúspechu sa rozišiel aj s Wagnerom a po desiatich rokoch opustil aj bazilejskú univerzitu.
Rozpaky, nepochopenie ?i odmietnutie vyvolali aj jeho nasledujúce diela Ne?asové úvahy (Unzeitgemässe Betrachtungen, 1876), ?udské, príliš ?udské (Menschliches, Allzumenschliches, 1880), Ranné zore (Morgenröthe, 1881), Radostná veda (Die fröhliche Wissenschaft, 1882). Dôvodom odmietnutia bol aj štýl akým knihy napísal. Boli plné básnických obrazov, aforizmov, ironických poznámok.
Aj napriek neúspechu sa nevzdal svojho štýlu písania, ktorým sa ešte výraznejšie prezentoval v spisoch Tak vravel Zarathustra (Also sprach Zarathustra, 1885), Mimo dobra a zla (Jenseits von Gut und Böse, 1886), Genealógia morálky, (Zur Genealogie der Moral, 1887), Súmrak modiel (DammerungGötzen-Dämmerung, 1889) ?i Antikrist (Der Antichrist, 1895).
Po odchode z univerzity žil Nietzsche osamelým životom striedavo v Nemecku, Taliansku a Švaj?iarsku. Sužovaný boles?ami hlavy, postupným strácaním zraku, nespavos?ou sa v januári 1889 v Turíne nervovo zrútil, z ?oho sa už do konca života nezotavil. Previezli ho do Weimaru, kde sa o neho starala jeho sestra Elizabeth Fösterová-Nietzscheová.
Tá sa starala aj o pozostalos? bratovho diela, ktoré opätovne vydávala, ale v silne skreslených výberoch. Po smrti Nietzscheho vydala napríklad výber jeho poznámok pod názvom Vô?a k moci (Wille zur Macht, 1901). Dielo zneužili nemeckí nacisti pre šírenie ideológie výnimo?nosti árijskej rasy ?i antisemitizmu. Weimarský archív Nietzscheho spisov, ktorý vytvorila jeho sestra, osobne navštívil v roku 1933 aj Adolf Hitler.
Friedrich Nietzsche zomrel 25. augusta 1900 vo Weimare.
„V?aka originalite a radikálnosti jeho myšlienok a tiež v?aka umelecky pôsobivej forme ich vyjadrenia zostáva Nietzsche aj v sú?asnosti jedným z najštudovanejších a najcitovanejších myslite?ov západnej filozofie. Významným spôsobom ovplyvnil viaceré filozofické smery 20. storo?ia existencializmus, Frankfurtskú školu, postmodernú filozofiu a mnohých slávnych filozofov od Jeana-Paula Sartra, Karla Jaspersa, Martina Heideggera cez francúzskych filozofov druhej polovice 20. storo?ia Michela Foucaulta, Gillesa Deleuza, Jacquesa Derridu až po feministické filozofky Luce Irigarayovú ?i Judith Butlerovú,“ vysvetlil Maco.
Pod?a neho zohral Nietzsche aj v slovenskom filozofickom prostredí 20. storo?ia významnú úlohu napríklad v myslení Svätopluka Štúra (1901 – 1981), ktorý sa po po?iato?nom okúzlení Nietzscheho „filozofiou života“ neskôr stal ostrým kritikom nietzscheovského „prehodnotenia hodnôt“, ktoré vnímal ako vedúce k dehumanizácii.
„Jaromír ?ervenka (1903 – 1983), filozof ?eského pôvodu pôsobiaci na Slovensku, skúmal zasa Nietzscheho ´imoralizmus´ a jeho súvislos? s antickými etickými koncepciami. S Nietzschem sa dlhodobo vyrovnával vo svojom myslení aj Teodor Münz (1926 – 2022), ktorý zárove? prispel aj prekladmi Nietzscheho do sloven?iny,“ uviedol pre TASR Robert Maco.
Zdroj feed teraz.sk
