Ferdinand Juriga sa narodil 12. októbra 1874 v Gbeloch v rodine ro?níka Michala Jurigu a Márie, rodenej Hurbanovej. Rodi?ia ho pre nedostatok pe?azí odviedli ku strýkovi, ostrihomskému opátovi a kanonikovi Jánovi Jurigovi. V Ostrihome strávil šes? rokov a vyštudoval dva roky lýcea. Tretiu a štvrtú triedu gymnázia však vychodil v Skalici a piaty ro?ník gymnázia už opä? absolvoval v Ostrihome. Kardinál Ján Šimor ho vzal za klerika a od šiestej triedy bol v seminári.
Maturitu zložil s výborným prospechom, a preto Ferdinanda Jurigu poslali do viedenského Pazmánea. Štúdium teológie absolvoval v roku 1898 a po jeho skon?ení bol v tom istom roku vysvätený za k?aza. Ako kaplána ho poslali za pomocníka farára do Ve?kej Mane a v roku 1902 ho preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako kaplán v Blumentálskom kostole.
Redaktorom ?udových novín bol v roku 1905. O rok neskôr ho zvolili za poslanca uhorského snemu, krátko po zvolení bol však odsúdený za ?lánky v ?udových novinách na dva roky väzenia. Trest si odpykal v rokoch 1907 – 1909 vo Vacove.
Znovuzvolený za poslanca uhorského snemu bol opä? v roku 1910. Po vzniku Slovenskej ?udovej strany (1913) na ?ele s Andrejom Hlinkom sa stal jej tajomníkom. Po?as 1. svetovej vojny bol jediným slovenským poslancom uhorského snemu. Pôvodne sa stotož?oval s uhorským vlastenectvom, v uhorskom sneme i v ?lánkoch v Slovenských ?udových novinách však požadoval zavedenie sloven?iny ako vyu?ovacieho jazyka na základných a stredných školách na Slovensku, volebné právo pre ženy, pre vojakov na frontoch a podporu ich rodín, ako aj zdanenie bohatých v prospech postihnutých vojnou. V roku 1918 sa stal ?lenom Slovenskej národnej rady (SNR) a jej výkonného výboru.
V mene SNR žiadal v uhorskom sneme 19. októbra 1918 pre slovenský národ právo na sebaur?enie a odmietol právo uhorského snemu hovori? a kona? v mene slovenského ?udu s tým, že toto právo prislúcha jedine SNR ako politickému reprezentantovi slovenského národa. Stal sa spoluautorom Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.
V roku 1923 bol Ferdinand Juriga jedným z podpredsedov Slovenskej ?udovej strany. V tomto období sa podie?al aj na založení Rodobrany, spolu s Vojtechom Tukom a Floriánom Tománkom. V roku 1925 sa opä? konali vo?by, v ktorých získala na Slovensku vä?šinu S?S, už premenovaná na Hlinkovú slovenskú ?udovú stranu (HS?S). Prvýkrát vznikla možnos? vytvori? vládnu koalíciu s jej ú?as?ou.
Priamoúmerne s úspechmi HS?S v roku 1925 však kulminoval aj vnútrostranícky boj. Postupne sa Jurigova opozi?ná skupina v rámci HS?S dostávala do ?oraz vä?ších sporov najmä s Andrejom Hlinkom, proti ktorého autoritárskemu riadeniu strany mal Juriga od za?iatku výhrady. Ale neskrýval ani svoj odpor vo?i Vojtechovi Tukovi, ktorého napriek predchádzajúcej spolupráci považoval za ma?arského agenta. Nesúhlasil s tým, že sa Tuku, po jeho obvinení zo špionáže a kvôli ?lánku Vacuum iuris, zastalo vedenie Hlinkovej slovenskej ?udovej strany. Napokon bol Juriga z dôvodu porušenia disciplíny a urážky Andreja Hlinku 14. februára 1929 z HS?S, spolu s Tománkom, vylú?ený. Ostal mu však poslanecký mandát. Ešte v tomto roku sa pokúsil vo vo?bách kandidova? s vlastnou stranou s názvom Jurigova slovenská strana ?udová, no tá nezískala žiaden mandát a Juriga sa do politiky už nevrátil.
Po strate politického vplyvu ho suspendovali aj z cirkevného h?adiska a vylú?ili z výboru Spolku sv. Vojtecha. Bolo zastavené aj vydávanie Slovenských ?udových novín. Ferdinand Juriga sa pres?ahoval do Karlovej Vsi ako penzionovaný rímskokatolícky farár. V týchto rokoch sa ešte angažoval v Slovenskej lige na Slovensku, ktorá vznikla v roku 1920 ako sesterský spolok Slovenskej ligy v Amerike. Bol jej zakladajúcim ?lenom a v roku 1922 sa stal jej podpredsedom.
Ferdinand Juriga je autor viacerých publikácií: Blahozvestovanie (1905), Lú?enie (1907), Písmo, ktoré po?as krvavej sveta potopy napísal Ferdiš Juriga (1916 – 1919), Kriminálne písma (1922), Blahozves? kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny (1934).
Ferdinand Juriga zomrel 23. novembra 1950 po ?ažkej chorobe v Bratislave, pochovali ho na karloveskom cintoríne. Jeho pozostatky s náhrobným kame?om previezli po zmene spolo?ensko–politických pomerov v novembri 1998 na cintorín do Martina.
zdroj: Encyklopaedia Beliana (SAV, 1999), www.matica.sk
Zdroj feed teraz.sk
