Pred 150 rokmi sa narodil Ján Lajčiak, autor diela Slovensko a kultúra

Pribylina/Bratislava 25. júla (TASR) – Patril medzi najvzdelanejších evanjelických farárov, bol spolutvorcom modernej slovenskej orientalistiky a priekopník teórie kultúry a sociológie na Slovensku. Ján Lajčiak ovládal maďarčinu, nemčinu, angličtinu, francúzštinu, či taliančinu a študoval sýrsky, asýrsky, rómsky jazyk a tiež sanskrit. Prekladal do slovenčiny biblické texty z gréčtiny a hebrejčiny. V piatok 25. júla uplynie 150 rokov od narodenia evanjelického farára, filológa, teoretika kultúry.

Napriek špičkovému vzdelaniu pôsobil od roku 1905 na fare v malej liptovskej dedine Vyšná Boca. Posmrtne mu v roku 1920 vyšlo jeho dnes už oceňované dielo Slovensko a kultúra, ktorého zaradilo medzi významné osobnosti slovenskej kultúrnej histórie.

Ján Lajčiak sa narodil 25. júla 1875 v Pribyline. Vyrastal v roľníckej rodine ako mladší z dvoch bratov. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a v Liptovskom Hrádku. Na gymnáziu v Banskej Bystrici ho postihla tragédia, keď mu ako študentovi tretieho ročníka v priebehu deviatich dní zomreli obidvaja rodičia. Pokračovať v štúdiu mohol len vďaka staršiemu bratovi Michalovi, ktorý ho finančne podporoval.

Z Banskej Bystrice odišiel do Prešova, kde v roku 1895 zmaturoval a začal študovať teológiu na prešovskom evanjelickom kolégiu. V poslednom ročníku kolégia odišiel študovať na nemeckú univerzitu v Erlangene, kde sa okrem teológie venoval aj štúdiu filozofie a jazykov.

V rokoch 1900 – 1902 študoval v Lipsku, kde dosiahol titul doktora filozofie za prácu: O duálových a plurálových koncovkách v semitských podstatných menách. Na prestížnej parížskej Sorbone študoval v rokoch 1902 – 1905. Tu obhájil aj ďalšiu dizertačnú prácu, tentoraz z teológie pod názvom: Ezechiel, jeho osobnosť a učenie, koncipovanú na pozadí širších dobových spoločenských a kultúrnych analýz starého Izraela.

Hoci bol o neho záujem vo vedeckých kruhoch na viacerých zahraničných univerzitách, rozhodol sa vrátiť na Slovensko. Po návrate však zažil sklamanie, lebo aj napriek dvom titulom s prestížnych univerzít, nenašiel v Uhorsku, resp. na Slovensku adekvátne uplatnenie.

Nepodarilo sa mu obsadiť lepšie farárske miesta na Gemeri, či v Štrbe a nevyšlo mu ani pôsobenie na univerzite Jurjeve. Nedostal ani miesto na bratislavskej teologickej akadémii. Napokon ako kňaz pôsobil od roku 1905 až do svojej smrti v zapadnutej liptovskej dedine Baňská Boca, v dnešnej Vyšnej Boci. Napriek prekážkam, ktorým v chudobnom kraji Horného Liptova čelil, založil a spravoval v dedine potravinový spolok. Za jeho pôsobenia sa postavili aj dve školy, v ktorých sám učil. Od roku 1906 vykonával tiež funkciu inšpektora cirkevných škôl.

Ján Lajčiak zomrel v deň vyhlásenia vzniku Československa 28. októbra 1918 vo Vyšnej Boci vo veku 43 rokov. Traduje sa, že posledné slová, ktoré počul, boli od zborového kurátora: „Pán farár, sme slobodní!“

Najznámejšou Lajčiakovou teoretickou prácou je kultúrno-filozofické dielo s názvom Slovensko a kultúra, ktoré vyšlo až po jeho smrti v roku 1920. V diele, ktoré zostavil z písomnej pozostalosti Samuel Štefan Osuský, Lajčiak kriticky analyzoval situáciu Slovenska na začiatku 20. storočia. Popri umení a vede zaradil medzi kultúrne fenomény aj dobové ideové smery, spoločenské a hospodárske pomery, prostredie, politiku, náboženstvo. Zároveň dôkladne pomenoval príčiny neradostného stavu vtedajšej prevažne konzervatívnej slovenskej spoločnosti. Východisko z tohto stavu videl jednoznačne v preferovaní vedy vo všetkých sférach ľudskej činnosti. Kniha Slovensko a kultúra patrí dodnes k cenným prameňom pre historikov, sociológov, či kulturológov.