Rilke, „básnik plodných neistôt,“ zanechal aj iné významné umelecké počiny, označované ako Dingdichtung a reprezentované zbierkou Nové básne. Ide o tvorbu inklinujúcu k skutočnosti, k jej vecnému, presnému a objektívnemu zobrazeniu. Ako poét sa presadil už v mladosti a celkovo jeho dielo ďaleko prekračuje rámce významu nemecky písanej literatúry.
„Rilkeho ľudský a básnický osud, podmienený rozpornosťou doby, ale aj bolestnými protirečeniami tvorby, vyvoláva protirečivosť úsudkov o básnikovi a jeho diele – siahajú od nadšeného súhlasu a stotožnenia po striktné odmietanie,“ uvádza sa v slovenskom vydaní výberu z jeho tvorby. Záporné prijatia boli často motivované osobne, Bertoldovi Brechtovi prekážalo zase nízke ľudové povedomie a prílišná formálna dokonalosť, no Vincent Šabík pripomína, že Rilkeho tvorivé výboje sledovali s obrovskými sympatiami až obdivom napríklad Robert Musil a Hermann Hesse.
René Karl Wilhelm Johann Jozef Maria Rilke sa narodil 4. decembra 1875 v Prahe, v rodine úradníka Jozefa Rilkeho. Už detstvo, aj keď v mnohom šťastné, mal rozporuplné. Jeho matka ho do piatich rokov obliekala často do dievčenských šiat a oslovovala ho „Sophie“, podľa mena staršej dcéry, o ktorú prišla. Zároveň ho priviedla k Schillerovej poézii a neodradila ho od nej ani nútením učiť sa básne naspamäť.
Po rozvode rodičov ako deväťročný išiel vojenskú kadetskú školu v Sankt Pöltene a potom aj na vyššiu vojenskú reálnu školu na Morave. Univerzitne študoval literatúru, dejiny umenia a filozofiu v Prahe a v Mníchove. V tom čase si začal na niekoľko rokov milostný vzťah (a na ďalšie roky priateľstvo) s o 15 rokov staršou Lou Andreasovou-Saloméovou, literárne vzdelanou ex-priateľkou slávneho filozofa Friedricha Nietzscheho. Primäla Rilkeho na zmenu mena z René na Rainer.
Prvá básnická zbierka mu vyšla v roku 1894, teda ešte pred nástupom na pražskú Karlovu univerzitu a počas štúdia mu publikovali ďalšie tri. Naďalej tvoril a na svojich častých cestách po Európe sa zoznámil so sochárkou Clarou Westhoffovou. Oženil sa s ňou a hoci sa im čoskoro narodila dcéra, po roku rodinu opustil. Znovu odišiel do Paríža, čo v jeho vnútri zanechalo aj negatívne stopy, neskôr dôsledne umelecky rozobrané v jeho jedinom románe. Kultúrne etablované mesto mu však poskytlo možnosť stretnúť sa významnými umeleckými osobnosťami a slávny sochár Auguste Rodin ho dokonca zamestnával ako sekretára.
V roku 1906 Rilke vydal jedno zo svojich najvýznamnejších diel, poému v próze Pieseň o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho. Táto tvorba predznamenala u neho symbiózu epiky a lyriky i autobiografické faktory v jeho ďalších vydarených knihách, najmä v románe a v dielach „vecného básnictva“. V tejto poéme sa však výrazom približuje skôr k impresionistickému štýlu a získal stále ešte v mladom veku svetový úspech.
V rokoch 1902 – 1906 sa mu podarilo napísať básnickú zbierku Kniha obrazov a rozsiahlu zbierka básnických meditácií Kniha hodiniek. V roku 1908 nasledovalo Requiem a tiež Nové básne, rozsiahla básnická zbierka v dvoch častiach.
O dva roky neskôr mu vyšli Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho, román, ktorý niesol vsuvky s expresionistickou lyrikou. Aj takto znie slovenský preklad Perly Bžochovej: „Veď kto ťa teraz vyvedie z nerestných uší? Kto vyženie z hudobných siení tých predajných ľudí s neplodným sluchom, ktorý smilní a nikdy nepočne? … Keby však, pane, pri tvojich zvukoch ležal ktosi panenský s nepoškvrneným uchom, umrel by od blaženosti, alebo by donosil nekonečno a oplodnený mozog by mu praskol od ustavičného rodenia.“
Rilke vyjadruje v zápiskoch najvyššiu formu pesimizmu človeka osamelého v novom prostredí veľkomesta. Hlavná postava románu, mladý básnik dánskeho pôvodu si zapisuje ponuré dojmy z pozorovania života v Paríži. Antipatia voči mestu je vyjadrenie celkového kultúrnokritického aspektu v podobe odsúdenia ľudskej spoločnosti. Bezprostredné pocity sa prelínajú s ťažko definovateľnými spomienkami z detstva a nad tým všetkým sa fragmentálne vznáša opar Rilkeho expresionistickej lyriky. V tej epoche nezvyčajná literárna koláž potiera tradičné postupy „chronologického“ románu.
V rokoch 1912 – 1922 Rilke písal Duinské elégie, zbierku desiatich elegických básní. To už mal nadviazané ďalšie mimoriadne priateľstvá s osobnostne silnými ženami, ktoré zostali do smrti jeho veľkými obdivovateľkami, napríklad s českou barónkou a známou mecenáškou umelcov, Sidoniou Nádhernou. Na jeho vrcholné dielo v závere života však mala vplyv predovšetkým kňažná z rodu Hohenlohe, Mária Alžbeta z Thurnu a Taxisu. Mohol využívať jej paláce v Benátkach, Čechách i zámok Duino neďaleko Terstu, s nádhernou útesovou scenériou Jadranského pobrežia. Prostredie Rilkeho inšpirovalo k napísaniu prvých dvoch elégií a ďalších častí elegických básní.
S dokončením majestátneho literárneho projektu mal jeho autor problémy, lebo trpel ťažkými depresiami, umocnenými vojnou a povinnou vojenskou službou. Zbierku dokončil až po rokoch počas pobytu vo Švajčiarsku, ale po ich vydaní si okamžite užil úspech kritiky i spisovateľskej obce.
Duinské elégie sa snažia hľadať zmysel v utrpení človeka. Ich náboženská mystika spája existenciálne trápenie s krásnom, na čo Rilke využíva bohatú symboliku anjelov a spásy. Avšak nie v súlade s tradičnými kresťanskými výkladmi, dokonca konštatuje, že „každý anjel je strašný“. Veršami sa pretkávajú aj povznášajúce nálady a literárna veda prijala toto dielo ako jedno z moderných myšlienkových východísk storočia, ako vášnivý monológ o vyrovnávaní sa s ľudskou existenciou, rozštiepeného ľudského vedomia, osamelosti, smrti, lásky a milencov, no tiež o úlohe básnika.
Na Duinské elégie Rilke zakrátko nadviazal básnickou zbierkou Sonety Orfeovi. Radí sa tiež medzi výnimočné literárne počiny s výraznou metaforikou, množstvom mytologických postáv, biblických tém, zvieracích motívov a otázkami o čase a o smrti. Rainer Maria Rilke zomrel 29. decembra 1926 vo Švajčiarsku, kde je aj pochovaný.
Zdroj feed teraz.sk
