Rilke, „básnik plodných neistôt,“ zanechal aj iné významné umelecké po?iny, ozna?ované ako Dingdichtung a reprezentované zbierkou Nové básne. Ide o tvorbu inklinujúcu k skuto?nosti, k jej vecnému, presnému a objektívnemu zobrazeniu. Ako poét sa presadil už v mladosti a celkovo jeho dielo ?aleko prekra?uje rámce významu nemecky písanej literatúry.
„Rilkeho ?udský a básnický osud, podmienený rozpornos?ou doby, ale aj bolestnými protire?eniami tvorby, vyvoláva protire?ivos? úsudkov o básnikovi a jeho diele – siahajú od nadšeného súhlasu a stotožnenia po striktné odmietanie,“ uvádza sa v slovenskom vydaní výberu z jeho tvorby. Záporné prijatia boli ?asto motivované osobne, Bertoldovi Brechtovi prekážalo zase nízke ?udové povedomie a prílišná formálna dokonalos?, no Vincent Šabík pripomína, že Rilkeho tvorivé výboje sledovali s obrovskými sympatiami až obdivom napríklad Robert Musil a Hermann Hesse.
René Karl Wilhelm Johann Jozef Maria Rilke sa narodil 4. decembra 1875 v Prahe, v rodine úradníka Jozefa Rilkeho. Už detstvo, aj ke? v mnohom š?astné, mal rozporuplné. Jeho matka ho do piatich rokov obliekala ?asto do diev?enských šiat a oslovovala ho „Sophie“, pod?a mena staršej dcéry, o ktorú prišla. Zárove? ho priviedla k Schillerovej poézii a neodradila ho od nej ani nútením u?i? sa básne naspamä?.
Po rozvode rodi?ov ako devä?ro?ný išiel vojenskú kadetskú školu v Sankt Pöltene a potom aj na vyššiu vojenskú reálnu školu na Morave. Univerzitne študoval literatúru, dejiny umenia a filozofiu v Prahe a v Mníchove. V tom ?ase si za?al na nieko?ko rokov milostný vz?ah (a na ?alšie roky priate?stvo) s o 15 rokov staršou Lou Andreasovou-Saloméovou, literárne vzdelanou ex-priate?kou slávneho filozofa Friedricha Nietzscheho. Primäla Rilkeho na zmenu mena z René na Rainer.
Prvá básnická zbierka mu vyšla v roku 1894, teda ešte pred nástupom na pražskú Karlovu univerzitu a po?as štúdia mu publikovali ?alšie tri. Na?alej tvoril a na svojich ?astých cestách po Európe sa zoznámil so sochárkou Clarou Westhoffovou. Oženil sa s ?ou a hoci sa im ?oskoro narodila dcéra, po roku rodinu opustil. Znovu odišiel do Paríža, ?o v jeho vnútri zanechalo aj negatívne stopy, neskôr dôsledne umelecky rozobrané v jeho jedinom románe. Kultúrne etablované mesto mu však poskytlo možnos? stretnú? sa významnými umeleckými osobnos?ami a slávny sochár Auguste Rodin ho dokonca zamestnával ako sekretára.
V roku 1906 Rilke vydal jedno zo svojich najvýznamnejších diel, poému v próze Piese? o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho. Táto tvorba predznamenala u neho symbiózu epiky a lyriky i autobiografické faktory v jeho ?alších vydarených knihách, najmä v románe a v dielach „vecného básnictva“. V tejto poéme sa však výrazom približuje skôr k impresionistickému štýlu a získal stále ešte v mladom veku svetový úspech.
V rokoch 1902 – 1906 sa mu podarilo napísa? básnickú zbierku Kniha obrazov a rozsiahlu zbierka básnických meditácií Kniha hodiniek. V roku 1908 nasledovalo Requiem a tiež Nové básne, rozsiahla básnická zbierka v dvoch ?astiach.
O dva roky neskôr mu vyšli Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho, román, ktorý niesol vsuvky s expresionistickou lyrikou. Aj takto znie slovenský preklad Perly Bžochovej: „Ve? kto ?a teraz vyvedie z nerestných uší? Kto vyženie z hudobných siení tých predajných ?udí s neplodným sluchom, ktorý smilní a nikdy nepo?ne? … Keby však, pane, pri tvojich zvukoch ležal ktosi panenský s nepoškvrneným uchom, umrel by od blaženosti, alebo by donosil nekone?no a oplodnený mozog by mu praskol od ustavi?ného rodenia.“
Rilke vyjadruje v zápiskoch najvyššiu formu pesimizmu ?loveka osamelého v novom prostredí ve?komesta. Hlavná postava románu, mladý básnik dánskeho pôvodu si zapisuje ponuré dojmy z pozorovania života v Paríži. Antipatia vo?i mestu je vyjadrenie celkového kultúrnokritického aspektu v podobe odsúdenia ?udskej spolo?nosti. Bezprostredné pocity sa prelínajú s ?ažko definovate?nými spomienkami z detstva a nad tým všetkým sa fragmentálne vznáša opar Rilkeho expresionistickej lyriky. V tej epoche nezvy?ajná literárna koláž potiera tradi?né postupy „chronologického“ románu.
V rokoch 1912 – 1922 Rilke písal Duinské elégie, zbierku desiatich elegických básní. To už mal nadviazané ?alšie mimoriadne priate?stvá s osobnostne silnými ženami, ktoré zostali do smrti jeho ve?kými obdivovate?kami, napríklad s ?eskou barónkou a známou mecenáškou umelcov, Sidoniou Nádhernou. Na jeho vrcholné dielo v závere života však mala vplyv predovšetkým k?ažná z rodu Hohenlohe, Mária Alžbeta z Thurnu a Taxisu. Mohol využíva? jej paláce v Benátkach, ?echách i zámok Duino ne?aleko Terstu, s nádhernou útesovou scenériou Jadranského pobrežia. Prostredie Rilkeho inšpirovalo k napísaniu prvých dvoch elégií a ?alších ?astí elegických básní.
S dokon?ením majestátneho literárneho projektu mal jeho autor problémy, lebo trpel ?ažkými depresiami, umocnenými vojnou a povinnou vojenskou službou. Zbierku dokon?il až po rokoch po?as pobytu vo Švaj?iarsku, ale po ich vydaní si okamžite užil úspech kritiky i spisovate?skej obce.
Duinské elégie sa snažia h?ada? zmysel v utrpení ?loveka. Ich náboženská mystika spája existenciálne trápenie s krásnom, na ?o Rilke využíva bohatú symboliku anjelov a spásy. Avšak nie v súlade s tradi?nými kres?anskými výkladmi, dokonca konštatuje, že „každý anjel je strašný“. Veršami sa pretkávajú aj povznášajúce nálady a literárna veda prijala toto dielo ako jedno z moderných myšlienkových východísk storo?ia, ako vášnivý monológ o vyrovnávaní sa s ?udskou existenciou, rozštiepeného ?udského vedomia, osamelosti, smrti, lásky a milencov, no tiež o úlohe básnika.
Na Duinské elégie Rilke zakrátko nadviazal básnickou zbierkou Sonety Orfeovi. Radí sa tiež medzi výnimo?né literárne po?iny s výraznou metaforikou, množstvom mytologických postáv, biblických tém, zvieracích motívov a otázkami o ?ase a o smrti. Rainer Maria Rilke zomrel 29. decembra 1926 vo Švaj?iarsku, kde je aj pochovaný.
Zdroj feed teraz.sk
