Karol Pekník sa narodil 20. apríla 1900 v Pezinku. Po ukon?ení nižšieho gymnázia v roku 1915 najskôr navštevoval Vojenskú vyššiu reálku s nemeckým vyu?ovacím jazykom v Bratislave. Vojenské vzdelanie si v priebehu rokov 1917 až 1918 prehlboval v Delostreleckej akadémii vo Viedni a vo Vojenskej akadémii Ludovica v Budapešti. V septembri 1918 maturoval v Štátnej reálke s vyu?ovacou re?ou ma?arskou v Šoproni.
Bohatá vojenská dráha Karola Pekníka v ?eskoslovenskej armáde, od frekventanta po vysoké štábne funkcie na ministerstve obrany, sa za?ala písa? 16. augusta 1920. „Na základe úspešných prijímacích skúšok sa stal od októbra 1920 frekventantom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú skon?il 13. augusta 1922. V septembri 1922 bol povýšený na poru?íka pechoty a zaradený do pešieho pluku 39 Výzvedný v Bratislave,“ priblížil pre TASR riadite? Vojenského historického ústavu (VHÚ) Miloslav ?aplovi?.
V januári 1928 Pekníka povýšili na nadporu?íka pechoty s poradím od decembra 1926 a v októbri 1930 na kapitána pechoty. „Na jar 1935 úspešne zložil prijímacie skúšky na Vysokej škole vále?nej (VŠV) v Prahe. V októbri 1936 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Od 19. apríla 1938 bol pridelený na velite?stvo 6. divízie do Brna, kde zotrval do 31. januára 1939. Tam pôsobil vo funkcii prednostu 4. etapného oddelenia štábu divízie. V ?ase všeobecnej mobilizácie ?eskoslovenskej brannej moci bol pridelený do opera?nej skupiny 3. opera?ného oddelenia štábu II. armády (krycie meno Jirásek) v Olomouci. Od februára 1939 až do rozbitia ?SR v polovici marca 1939, bol Pekník ako dôstojník 3. opera?ného oddelenia pridelený na štáb velite?stva VII. zboru do Banskej Bystrice,“ vysvetlil ?alej ?aplovi?.
Po vzniku Slovenského štátu pokra?oval v ?innej službe ako prednosta 4. oddelenia Krajinského vojenského velite?stva (od 1. mája 1939 Hlavného vojenského velite?stva) v Bratislave. Koncom marca 1939 sa v Bratislave zú?astnil na schôdzke s generálnym inšpektorom slovenskej armády divíznym generálom Rudolfom Viestom, velite?om VI. zboru Augustínom Malárom a ?alšími slovenskými dôstojníkmi.
„Za?iatkom novembra 1940 ho ustanovili do funkcie ná?elníka štábu bratislavskej Vojenskej správy. Popri vysokej štábnej funkcii pôsobil aj ako profesor na Vysokej vojennej škole v Bratislave,“ povedal pre TASR.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 sa zú?astnil na ?ažení slovenskej armády na východnom fronte. Za?iatkom marca 1942 bol ustanovený za velite?a pešieho pluku 1 v Bratislave a od mája za II. ná?elníka štábu ministra národnej obrany. V auguste 1942 prevzal opätovne velite?ský post ná?elníka štábu Vojenskej správy v Bratislave, s do?asným vykonávaním funkcie šéfa Vojenskej správy.
V lete 1943 ho na základe rozkazu ministra národnej obrany Ferdinanda ?atloša odvelili na východný front, kde pôsobil od augusta do októbra 1943. Ke? sa vrátil na Slovensko, nadviazal kontakt s Jánom Golianom a ?alšími predstavite?mi ilegálneho Vojenského ústredia. Spolu s nimi sa zapojil do príprav ozbrojeného povstania. Bezprostredne po vypuknutí SNP prišiel do Banskej Bystrice a 4. septembra 1944 prevzal od Júliusa Noska funkciu prednostu 3. opera?ného oddelenia 1. ?eskoslovenskej armády na Slovensku.
„Pod jeho vedením príslušníci oddelenia mali výrazný podiel na príprave a samotnej realizácii reorganizácie 1. ?SA. Boli zrušené dve obranné oblasti, ktoré sa po dôkladnej analýze dovtedajšej bojovej ?innosti s nemeckým protivníkom ukázali ako nevhodné a nepružné a na pomery obrany povstaleckého územia ?ažkopádne,“ objasnil.
Vzniklo šes? taktických skupín, jedna letecká skupina a v priamej podriadenosti velite?stva 1. ?SA ?alšie menšie podporné jednotky. Vo ve?mi zložitých podmienkach sa Pekník významnou mierou podie?al na riadení bojových operácií povstaleckej armády, zladení sú?innosti jednotlivých druhov vojsk, zabezpe?ení síl a prostriedkov pri samotnej realizácii operácie.
„?innos? 3. opera?ného oddelenia 1. ?SA sa zameriavala najmä na prípravu a realizáciu protiútokov, ktoré mali zabezpe?i? taktickým skupinám a celej povstaleckej armáde ?o najvýhodnejšie postavenie na ú?innú obranu. Sú?asne aj na kontrolnú ?innos? v jednotlivých obranných úsekoch a podúsekoch povstaleckého frontu,“ vysvetlil ?aplovi?.
Po potla?ení povstania a ústupe do hôr sa Pekník spolu s ?alšími predstavite?mi velite?stva 1. ?SA presunul na Donovaly, odkia? sa pokúsil prerazi? nemeckým obk?ú?ením. D?a 1. novembra 1944 ho však ne?aleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes sú?as? obce Pohronský Bukovec, okres Banská Bystrica) zajali príslušníci Einsatzkommanda 14 a ešte v ten istý de? pri pokuse o útek ranou do tyla zastrelili. Po oslobodení jeho telesné pozostatky exhumovali a pochovali v rodnom Pezinku.
Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný ?eskoslovenskou medailou Za chrabros? pred nepriate?om, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stup?a. V roku 1946 získal in memoriam ?eskoslovenský vojnový kríž 1939 a zárove? bol povýšený do hodnosti brigádneho generála.
„Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini v januári Pekníka vyznamenal pri príležitosti 32. výro?ia vzniku republiky štátnym vyznamenaním, Radom ?udovíta Štúra I. triedy, vojenský druh, in memoriam za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpe?nos? Slovenskej republiky,“ dodal riadite? VHÚ.
V bratislavskej mestskej ?asti Dúbravka a v Pezinku je po Pekníkovi pomenovaná ulica. Pamätné tabule s jeho menom sa nachádzajú na budove vojenského velite?stva štábu 1. ?eskoslovenskej armády v Banskej Bystrici, v Pezinku na mieste jeho rodného domu na Moyzesovej ulici a v Pohronskom Bukovci na pamätníku obetiam druhej svetovej vojny.
Zdroj feed teraz.sk
