Udalosti z februára 1948 ho prinútili odísť do exilu v Spojených štátoch amerických (USA). V utorok 17. júna uplynie od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských demokratických politikov 120 rokov.
„V situácii, keď slovenskú politiku cez vojnu ovládala ľudácka, a po februári 1948 komunistická totalita, bol Jozef Lettrich v rokoch 1945 – 1948 najvýznamnejším predstaviteľom demokratizmu v slovenskej politike a jedným z najvýraznejších a najúspešnejších demokratických politikov nielen v československom, ale aj celom stredoeurópskom priestore. Jeho Demokratická strana na Slovensku, na rozdiel od českých nekomunistických strán, dokázala vo voľbách 1946 zdrvujúco poraziť komunistov,“ uviedol pre TASR historik Marek Syrný, z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Jozef Lettrich sa narodil 17. júna 1905 v obci Diviaky, ktorá je dnes súčasťou Turčianskych Teplíc. Stredoškolské vzdelanie nadobudol na gymnáziu v Martine. V rokoch 1925 – 1929 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Po skončení štúdia pôsobil ako súdny úradník v Bratislave, advokátsky koncipient vo Zvolene, právny referent Slovenskej všeobecnej úverovej banky. Neskôr mal vlastnú advokátsku kanceláriu v Bratislave.
O slovenský, resp. československý politický život sa začal aktívne zaujímať v 30. rokoch minulého storočia. Angažoval sa v Agrárnej strane vedenej Milanom Hodžom.
„Lettricha po Mníchove 1938 a odchode Milana Hodžu do exilu vnímali mladší agrárnici v odboji ako jeho nástupcu. Odmietal ako pražský centralizmus, tak aj slovenský autonomizmus a hlavne separatizmus, a popri dôraze na československú demokraciu akcentoval potrebu federalizácie slovensko-českých vzťahov, vyjadrenú heslom: rovný s rovným,“ vysvetlil Syrný.
Po roku 1939 bol ako odporca ľudáckeho režimu vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) dvakrát väznený. Neskôr pre prenasledovanie vtedajšími mocenskými orgánmi odišiel do ilegality a spolupracoval s odbojovými skupinami Demec, Flóra a skupinou Jána Lichnera. V čase SNP mal výrazný podiel na založení DS.
„Popri Jánovi Ursínym bol najvýznamnejším politikom demokratického odboja v rokoch II. svetovej vojny. Patril k signatárom Vianočnej dohody z roku 1943 spájajúcej demokratický a komunistický odboj na báze neskoršej povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR). V Slovenskom národnom povstaní pôsobil ako podpredseda SNR a povereník školstva a osvety. Po vojne sa stal po Ursínym predsedom Demokratickej strany, i SNR ako najvyššie postaveného národno-politického orgánu na Slovensku,“ dodal historik.
Po vojne bol v júni 1945 členom delegácie, ktorá sa stretla s prezidentom Československej republiky (ČSR) Edvardom Benešom a riešila postavenie Slovenska v obnovenej republike. Na zjazde DS v Martine v júli 1945 ho zvolili za predsedu strany. V parlamentných voľbách v roku 1946 získala DS pod jeho vedením na Slovensku 62 percent hlasov. V českom prostredí však zvíťazila Komunistická strana Československa (KSČ) a spolu s Komunistickou stranou Slovenska (KSS) vyvíjali čoraz väčší tlak na demokratov.
Udalosti, ktoré nastali po 25. februári 1948, keď moc v Československu prevzali komunisti, výrazne ovplyvnili nielen jeho politický, ale aj osobný život. Napriek tomu, že patril k nominálne najvplyvnejším slovenským politikom v pozícii predsedu SNR, bol Lettrich podľa Syrného od komunistického prevratu policajne strážený a očakával poprevratové zatknutie a represie. S pomocou rodiny a priateľov tajne utiekol z Bratislavy do Spojencami okupovaného Rakúska a odtiaľ s pomocou amerických orgánov do USA.
Lettrich sa podľa Syrného stal prvým významným poprevratovým politikom z Československa, ktorý začal v USA verejne pôsobiť. Spolu s jemu blízkymi exilovými a krajanskými slovenskými aktivistami, najmä so Štefanom Osuským, stál za organizovaním zastrešujúcej organizácie protikomunistického československého exilu – Rady slobodného Československa.
„V exile dôsledne presadzoval politickú rovnoprávnosť Slovákov s Čechmi na báze spoločného demokratického štátu. Dôrazne brojil proti sovietizácii a na sklonku svojho života stál na čele organizácie združujúcej všetky protikomunistické exily zo stredovýchodnej Európy. Okrem sporov s českými exilovými politikmi kvôli ich centralistickým predstavám, sa Lettrich dostával do kontroverzií aj s protagonistami ľudáckeho separatizmu v krajanskom a exilovom hnutí, a prirodzene najviac čelil propagandistickým atakom československého komunistického režimu. Bol najvýznamnejším slovenským demokratickým politikom druhej polovice 20. storočia.“ zdôraznil pre TASR Syrný.
Jozef Lettrich zomrel 29. novembra 1969 v New Yorku. Jeho telesné pozostatky previezli v septembri 1990 na Národný cintorín v Martine. V roku 1991 mu in memoriam udelili Rad Tomáša Garrigua Masaryka. O jeho živote nakrútila v roku 1996 Slovenská televízia dokumentárny film nazvaný Historická panoráma – Jozef Lettrich. Od roku 2006 je po ňom pomenované osemročné gymnázium v Martine. Jeho odkaz šíri aj Nadácia Dr. Jozefa Lettricha, ktorá podporuje študentov Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine. V Turčianskych Tepliciach je po ňom pomenovaná ulica a má tam aj pamätnú tabuľu.
Zdroj feed teraz.sk
