Pred 100 rokmi sa narodil režisér Jozef Pálka

Šahy/Bratislava 17. februára (TASR) – Patril k dlhoročným režisérom bratislavskej Novej scény, ale význame sa zapísal aj do histórie slovenskej televíznej a rozhlasovej tvorby. Od narodenia divadelného, televízneho a rozhlasového režiséra Jozefa Pálku uplynie v sobotu 17. februára 100 rokov.

Narodil sa 17. februára 1924 v Šahách. V rokoch 1945 – 1950 študoval vedu o umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dramatický odbor absolvoval v rokoch 1944 – 1946 na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Divadlu sa ako ochotnícky herec a režisér začal venovať v bratislavskom divadelnom krúžku Štefánik. Prvé profesionálne divadelné kroky absolvoval pod dohľadom skúsených divadelníkov Drahoša Želenského a Márie Bancíkovej vo vtedajšom bratislavskom Štúdiu Novej scény.

V rokoch 1949 – 1950 pôsobil ako režisér, dramaturg a umelecký šéf v Divadle pracujúcich v Považskej Bystrici. Počas vojenskej prezenčnej bol v rokoch 1950 – 1952 režisérom Armádneho rozhlasu v Bratislave a v Prahe. Po vojenčine sa vrátil na dosky Divadla pracujúcich, ktoré už sídlilo v Žiline, kde pôsobil do roku 1957. Jeho umelecké úsilie v tomto divadle vyvrcholilo inscenáciou Schillerovej Márie Stuartovej (1957).

Žilinu v roku 1958 vymenil za Košice, kde do roku 1963 bol režisérom a aj umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla. Od roku 1964 do roku 1965 sa ako režisér podieľal na viacerých predstaveniach v ostravskom Štátnom divadle.

Od roku 1965 pôsobil v Bratislave, kde svoje divadelné skúsenosti spojil s Divadlom poézie (1966-1968), ale predovšetkým s Divadlom Nová scéna, v ktorom pôsobil ako režisér do roku 1974. Na Novej scéne naštudoval napríklad divadelné hry Skrotenie čertice (William Shakespeare, 1966), Meteor (Friedrich Dürrenmatt, 1967), alebo Luigiho srdce (Ivan Bukovčan, 1973).

Medzi Pálkove významné počiny v bratislavskom divadelnom kontexte patria naštudovania mnohých divadelných hier na doskách Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. V SND režíroval Bukovčanove hry Kým kohút nezaspieva (1969), Zažeň vlka (1970) či Slučka pre dvoch (1971). Medzi vrcholy sa radí aj jeho naštudovanie hry Diabol a Pánboh (1965) od francúzskeho dramatika, prozaika a filozofa Jeana-Paula Sartra a drámy Iba nedorozumenie (1967) od ďalšieho francúzskeho existencialistu Alberta Camusa.

Od konca 60. rokov minulého storočia sa intenzívne venoval aj televíznej a rozhlasovej tvorbe. Z jeho početných televíznych inscenácií vynikli Kocúrkovo (1969), To je chlap (1969), Mŕtve duše (1971), Hájnikova žena (1971), Gábor Vlkolinský (1978), Ežo Vlkolinský (1978), Kraj sveta Istanbul (1979) či Vojvodkyňa z Amalfi (1980).

V rozhlase režíroval pôvodné rozhlasové hry slovenských aj zahraničných autorov. Experimentoval so zvukom, hudbou a dôraz kládol na optimálne typové obsadenie, na farbu hlasu hercovho hlasu a jeho schopnosť vytvoriť zvukovú atmosféru diela.

Jozef Pálka, ktorý výrazne ovplyvnil takmer všetky slovenské profesionálne divadlá, ale aj televíznu a rozhlasovú tvorbu, zomrel 3. februára 1982.

Zdroje: /www.theatre.sk; Encyklopédia dramatických umení Slovenska M-Ž, 1989