V 20. rokoch minulého storo?ia sa za?alo posil?ova? ve?mocenské postavenie Nemecka. Tento fakt s obavami vnímali najmä jeho bezprostrední susedia – malé krajiny strednej Európy. V Spolo?nosti národov (SN) sa vtedajší ?eskoslovenský minister zahrani?ných vecí Edvard Beneš aktívne angažoval za uzavretie paktu, známeho ako Ženevský protokol. Text protokolu zostavili Beneš a grécky politik Nicholas Politis. Jeho cie?om bolo vytvori? všeobecné bezpe?nostné záruky pre každý ?lenský štát SN, stanovi? povinnos? riešenia medzištátnych sporov medzinárodnou arbitrážou a tým uvo?ni? cestu odzbrojovaniu.
Protokol schválili 2. októbra 1924 zástupcovia 42 štátov na piatom Valnom zhromaždení Spolo?nosti národov v Ženeve. Signatári sa zaviazali nesiahnu? v prípade sporov k vojne a prija? arbitráž medzinárodného súdu v Haagu alebo rozhodnutie Spolo?nosti národov. Štát, ktorý by sa arbitrážnemu procesu a jeho výsledkom nepodriadil, mal by? automaticky pokladaný za agresora.
Protokol ešte v ten istý de? podpísal jeho najvä?ší zástanca – Francúzsko. Súhlas s ním vyslovil aj britský labouristický premiér James Ramsay MacDonald. Už po štyroch týžd?och však MacDonaldova vláda padla, vystriedala ju konzervatívna vláda Stanleyho Baldwina (29. októbra 1924), ktorá Ženevský protokol odmietla. Hlavnou staros?ou vtedajšej britskej vlády bolo udržanie ve?mocenských pozícií Ve?kej Británie a zabezpe?enie záujmov Londýna vo svetovej ekonomike. Predstava, že by mala by? celosvetová politika riadená zo Ženevy diplomatmi z rôznych krajín, bola pre Britov neprijate?ná. Ženevský protokol bol tak zmarený a otvorila sa cesta k politike appeseamentu (uzmierovania protivníka ústupkami).
Edvard Beneš ako predstavite? malej krajiny vyvinul zna?né úsilie získa? Londýn pre podporu Ženevského protokolu. Ve?ká Británia bola od za?iatku skeptická k vzniku nových štátov strednej a východnej Európy a Ženevský protokol, ako aj Benešovu snahu o uzavretie politickej zmluvy s ?eskoslovenskom odmietla.
Paríž sa snažil dosiahnu? dohodu s Berlínom v záujme garancie hraníc Nemecka s Francúzskom a Belgickom. To viedlo k zvolaniu medzinárodnej konferencie vo švaj?iarskom Locarne (5.–16. októbra 1925). Locarnské dohody signovali zástupcovia ?eskoslovenskej, nemeckej, britskej, belgickej, francúzskej, talianskej a po?skej vlády. Dohody mali bezpe?nostný charakter medzinárodných záruk západných hraníc Nemecka a všetky spory medzi Francúzskom, Belgickom a Nemeckom mali by? v budúcnosti riešené za rokovacím stolom. Nemecko sa navyše zaviazalo k vstupu do Spolo?nosti národov za predpokladu, že získa kreslo stáleho ?lena Rady.
Arbitrážne dohody boli podpísané aj medzi Nemeckom a ?eskoslovenskom a Nemeckom a Po?skom. Rovnaké bezpe?nostné riešenie západných a východných hraníc Nemecka sa však pre nezáujem Londýna nepodarilo presadi?. Francúzsko uzavrelo ešte v októbri 1925 nové spojenecké zmluvy s obidvomi stredoeurópskymi štátmi s prís?ubom vojenskej pomoci v prípade napadnutia Nemeckom. Na základe konferencie v Locarne vstúpilo Nemecko v septembri 1926 do Spolo?nosti národov a zaviazalo sa plni? jej zásady.
zdroje: Kronika 20. storo?ia, Bratislava, Fortuna Print 2000, www.historiarevue.sk, www.masarykovaspolecnost.info, www.senat.cz
Zdroj feed teraz.sk
