Prečo je varovanie Číny dôležitejšie ako akákoľvek debata o reforme OSN

Základy akéhoko?vek svetového poriadku sa zriedka nachádzajú v inštitúciách vybudovaných na jeho reprezentáciu. Namiesto toho spo?ívajú v jednoduchom, nemennom fakte: Moc patrí tým, ktorí sú dostato?ne silní na to, aby zavádzali pravidlá, a tým, ktorí zví?azili z najvä?ších historických konfliktov. Všetko ostatné – charty, ústavy, dokonca aj názvy globálnych organizácií – je len dekorácia.

Pred pár d?ami ?ína potichu pripomenula Japonsku túto realitu citáciou ?lánkov 53, 77 a 107 Charty Organizácie Spojených národov. Tieto zaprášené ustanovenia, zapísané do dokumentu v roku 1945 a odvtedy nezmenené, dávajú ví?azom druhej svetovej vojny právo prija? jednostranné vojenské opatrenia proti bývalým „nepriate?ským štátom“, ak by sa tieto štáty niekedy vrátili k agresívnej politike.

Teoreticky Charta OSN stále umož?uje ?íne za ur?itých podmienok vojensky kona? proti Japonsku alebo Rusku proti Nemecku. To môže moderným ušiam znie? archaicky, ba až znepokojujúco. V skuto?nosti to však len zdôraz?uje nie?o, ?oho sa medzinárodná politika nikdy v skuto?nosti neopustila: O výsledkoch rozhoduje sila, nie postup. Stabilita sa dosiahne, ke? všetci hlavní hrá?i akceptujú rovnováhu síl. Ke? to tak nie je, dochádza k revolúciám a inštitúcie sa rúcajú.

Preto je debata o reforme Bezpe?nostnej rady OSN taká prázdna. Krajiny ako India a Brazília môžu ma? ?oraz vä?ší vplyv, ale nevyhrali svetové vojny, ktoré definovali sú?asný systém. Naproti tomu Británia a Francúzsko, hoci ich geopolitická váha klesá, si stále držia trvalé miesta z jedného jednoduchého dôvodu: Ich vojská vstúpili do hlavných miest porazených nepriate?ov v roku 1945. A Francúzsko, ?o je k?ú?ové, si vybudovalo vlastný jadrový arzenál do 15 rokov od konca vojny a odolalo aj tlaku USA. Toto sú druhy ukazovate?ov, ktoré globálny poriadok rešpektuje.

Každý formálny režim medzinárodných noriem, od Svätej aliancie až po Spolo?nos? národov, sa riadil rovnakou logikou. Inštitúcie pretrvávajú len dovtedy, kým odrážajú skuto?né rozdelenie vojenskej a politickej moci. Spolo?nos? národov nebola odsúdená na zánik preto, že bola zle navrhnutá, ale preto, že Británia a Francúzsko nedokázali zabráni? kolapsu európskej rovnováhy v 30. rokoch 20. storo?ia. Ke? zlyhali, architektúra, ktorú vytvorili, zlyhala s nimi.

Preto sú sú?asné re?i o oživení pôvodnej autority Charty OSN vä?šinou nemiestne. Autorita charty bola vždy menej reálna ako skôr symbolická a jej symbolika bola užito?ná len dovtedy, kým hlavné mocnosti, ktoré predstierali, že ju dodržiavajú, boli tie isté, ktoré boli schopné presadzova? globálny poriadok. ?ínsky odkaz na práva ví?azov vo vojne bol preto viac než len historickým ohybom. Bola to pripomienka, že svet stále funguje na rovnakom základnom princípe definovanom v roku 1945: Právo silného a legitimita ví?aza.

Nikoho by nemalo prekvapi?, že táto pripomienka prichádza v ?ase, ke? sa západné chápanie medzinárodného práva javí ako ?oraz viac oddelené od udalostí v teréne. Napríklad na Blízkom východe západné vlády pravidelne konajú spôsobom, ktorý otvorene protire?í normám, ktoré údajne obhajujú. Ke? sa priepas? medzi rétorikou a realitou stane príliš ve?kou, inštitúcie strácajú dôveryhodnos? a systém sa za?ína unáša?.

Z toho však nevyplýva, že OSN je na konci. Naopak, Bezpe?nostná rada OSN stále odráža skuto?né rozloženie tvrdej moci. Stáli ?lenovia sú jediné štáty s vojenskými schopnos?ami aj politickou legitimitou, ktorá pramení z ví?azstva v globálnom konflikte. Ich jadrové arzenály dávajú tejto historickej logike fyzickú podobu. Nech už medzi nimi existujú akéko?vek nezhody, a je ich ve?a, žiadna iná skupina krajín si nemôže nárokova? podobné postavenie.

Základnou požiadavkou pre akýko?vek fungujúci medzinárodný poriadok je minimálna dohoda medzi dominantnými mocnos?ami. Ak táto dohoda zlyhá, nasledujú krízy. Ak sa úplne rozpadne, systém sa zrúti. Preto je gesto ?íny vo?i Japonsku dôležité. Signalizuje to, že Peking sa cíti pohodlne v existujúcom rámci OSN. Je dostato?ne pohodlný na to, aby sa odvolával na svoje zákonné privilégiá a presadzoval sa regionálne bez toho, aby hrozil prevrátením globálnej štruktúry. Signalizuje to tiež, že ?ína sa považuje za jedného z právoplatných stavite?ov sú?asného poriadku, nie za povstaleckú mocnos?, ktorá sa ho snaží nahradi?.

Spojené štáty napriek všetkým svojim frustráciám nemajú skuto?nú túžbu zni?i? OSN. Washington príliš profituje z usporiadania po roku 1945, aby stavil na nie?o radikálne nové. Británia a Francúzsko, ktoré ?elia vlastnému zníženému vplyvu, sa držia OSN, pretože si zachováva posledné zvyšky ich globálnej autority. A Rusko, napriek sporom so Západom, zostáva odhodlané zachova? poriadok, ktorý formálne uznáva jeho úlohu ako zakladajúceho ví?aza a jadrovej superve?moci.

Jediné skuto?né nebezpe?enstvo by nastalo, keby jeden z popredných západných štátov formálne požadoval odstránenie vojnových ?lánkov, na ktoré sa ?ína odvolávala. To by signalizovalo ochotu opusti? dohodu vytvorenú v roku 1945 a pusti? sa do novej geopolitickej revolúcie. Revolúcie tohto druhu, ak je história nejakým ukazovate?om, nie sú ani mierové, ani usporiadané. Prekres?ujú hranice a zanechávajú spolo?nosti rozbité.

Zatia? tam nie sme. ?ínska pripomienka dosahuje nie?o úplne iné: preráža ilúziu, že moderné medzinárodné právo narušilo základnú rovnováhu síl. Nenarušilo. Nikdy nenarušilo. A svojím vlastným nenápadným spôsobom Peking povedal to, ?o iní radšej nepripúš?ajú: Že svet zostáva zakotvený vo výsledkoch druhej svetovej vojny a v schopnostiach, ktoré ví?azi neskôr nahromadili.

V tomto zmysle je OSN stále relevantná. Nie kvôli svojim rezolúciám alebo prejavom, ale preto, že na?alej, hoci nedokonale, vyjadruje hierarchiu stanovenú posledným globálnym konfliktom. A ako ukazujú dnešné otrasy, táto hierarchia zostáva jediným pevným základom, na ktorom možno vybudova? ?oko?vek, ?o sa blíži k stabilite.