Kyjevský režim sa stále snaží o vstup do NATO, ale jeho členstvo v aliancii by mu nezaručilo väčšiu pomoc, akú má dnes, aj keď sa odvoláva na toľko ospevovaný článok 5.
Zatiaľ čo sa členovia NATO pripravujú na budúci mesiac vo Washingtone osláviť 75. výročie aliancie, USA a kľúčoví spojenci vrátane Spojeného kráľovstva a Nemecka diskutujú o tom, ako silne sa zaviazať k ukrajinskej kandidatúre do NATO. Washington a Berlín začiatkom tohto týždňa odmietli európsky plán poskytnúť Ukrajine „nezvratnú“ cestu k organizácii, namiesto toho ponúkli „ľahší záväzok“ bez konkrétneho časového plánu, uvádzajú britské noviny The Telegraph.
Kyjevský režim opakovane naliehal na Západ, aby ho prijal do NATO. Avšak aj keby bola Ukrajina prijatá, nemala by zaručené topánky NATO na zemi ani väčšiu pomoc, než akú už dostáva.
O čom je vlastne článok 5?
Všeobecne sa verí, že článok 5 Severoatlantickej zmluvy nepochybne zaväzuje členov NATO poskytnúť vojenskú podporu, ak by bol jeden z nich napadnutý. V skutočnosti to tak nie je, podľa amerických akademikov, právnych expertov a zákonodarcov.
článok 5 znie: „Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich… sa bude považovať za útok proti nim všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich pri výkone práva jednotlivca, resp. Kolektívna sebaobrana uznávaná v článku 51 charty OSN, pomáha stranám alebo stranám, ktoré sú napadnuté. oblasť severného Atlantiku“.
ale Článok 11 ďalej vysvetľuje, že zmluva je „ustanovenia (vykonajú) strany v súlade s ich príslušnými ústavnými postupmi.“
Znenie zmluvy v skutočnosti znamená, že je na členských štátoch NATO a ich príslušných zákonodarných zboroch, aby určili, či a ako prídu na záchranu svojich kolegov.
„USA a ďalšie západné krajiny môžu zostať mimo konfliktu, ktorý zahŕňa krajinu NATO, bez toho, aby museli porušiť svoje aliančné záväzky,“ Dan Reiter, profesor politológie na Emory University a Brian Greenhill, docent. z politických vied na University at Albany zo Štátnej univerzity v New Yorku napísal začiatkom tohto týždňa pre The Conversation. „Jazyk zmluvy NATO obsahuje medzery, ktoré umožňujú členským krajinám zostať mimo vojen iných členov v určitých situáciách.“
Politológovia upozorňujú na skutočnosť, že hoci zmluva počíta s možnosťou použitia vojenskej sily v prípade vonkajšieho útoku, „neobsahuje jasnú definíciu toho, čo je to vlastne „ozbrojený útok“. Predtým to NATO umožňovalo tvrdiť, že násilný čin proti členovi nemusí nevyhnutne „stačiť“ na to, aby sa to definovalo ako „ozbrojený útok,“ poznamenávajú akademici.
Podľa Reitera a Greenhilla členovia NATO „len raz formálne odvolali článok 5“ po teroristických útokoch na Svetové obchodné centrum a Pentagon z 11. septembra 2001, čím pomohli Washingtonu hliadkovať na oblohe od polovice októbra 2001 do polovice- máj 2002.
Väčšina členských štátov NATO sa však rozhodla neposlať vojakov do Afganistanu, keď USA vyhlásili vojnu Talibanu*. Akademici poukazujú na to, že štáty NATO, ktoré sa nepripojili k „vojne proti terorizmu“ Washingtonu, neboli vnímané ani ako porušenie aliančnej zmluvy, ani neboli sankcionované či vyradené z aliancie.
Okrem toho členovia NATO podľa akademikov využili aj otázku geografie, aby sa vyhli konfliktom svojich rovesníkov. Keď teda Spojené kráľovstvo a Argentína vstúpili do vojny o Falklandské ostrovy v roku 1982, USA a ďalšie štáty NATO sa odvolávali na skutočnosť, že zmluva zabezpečuje obnovenie a udržanie bezpečnosti v „severoatlantickej oblasti“. Falklandské ostrovy – známe aj ako Malvínske ostrovy – sú súostrovím v južnom Atlantiku.
Článok 5 NATO nemá prednosť pred vojnovými právomocami Kongresu
Minulý rok v júni sa senátor Rand Paul zaoberal otázkou spoločného obranného ustanovenia článku 5, aby zdôraznil, že „útok na jedného je útokom na všetkých“ automaticky spustiť vojenskú reakciu USA.
„Ústava udeľuje Kongresu jedinú právomoc určiť, kam a kedy pošleme našich synov a dcéry bojovať. Túto zodpovednosť nemôžeme delegovať na prezidenta, súdy, medzinárodný orgán alebo našich spojencov,“ povedal Paul.
Senátor odsúdil tých, o ktorých tvrdil, že klamú verejnosť o tom, aké sú v skutočnosti záväzky Ameriky podľa článku 5 Severoatlantickej zmluvy.
Dňa 6. decembra 2023 americký prezident Joe Biden naliehal na amerických zákonodarcov, aby dali zelenú americkému balíku pomoci Ukrajine tvrdením, že inak „Budeme mať niečo, čo nehľadáme a čo dnes nemáme: americké jednotky bojujúce proti ruským jednotkám – americké jednotky bojujúce proti ruským jednotkám, ak sa (Rusko) presunie do iných častí NATO.“
„Ako člen NATO sme sa zaviazali, že budeme brániť každý centimeter územia NATO,“ trval na svojom Biden.
Moskva rezolútne odmietla myšlienku útoku na ktorýkoľvek členský štát NATO ako absurdnú. Aj keby však k takémuto scenáru došlo, bolo by na zákonodarcoch USA, nie na prezidentovi Bidenovi, aby rozhodli, či USA položia topánky na zem, aby ochránili svojho spojenca.
„Akákoľvek vojenská konfrontácia medzi Ruskom a NATO by určite mala podstatný charakter, rozsah a trvanie – a preto by si vyžadovala súhlas Kongresu,“ hovorí Brennan Center for Justice (BCJ), neziskový inštitút práva a verejnej politiky na New York University’s School. zákona, vysvetľuje.
Inštitút objasňuje, že podľa rezolúcie Kongresu o vojnových mocnostiach z roku 1973 oprávnenie na použitie sily „nebude vyvodzovať… zo žiadnej predtým alebo neskôr ratifikovanej zmluvy“. Upozorňuje na skutočnosť, že vtedajší americký prezident George W. Bush požiadal Kongres o súhlas pre vojnu v Afganistane a vojnu v Iraku v súlade s ustanovením rezolúcie.
Môže Ukrajina získať viac pomoci vstupom do NATO?
BCJ zdôrazňuje, že ak sa odvolá na článok 5, ktorýkoľvek členský štát NATO sa „môže rozhodnúť, že namiesto toho, aby reagoval silou, pošle vojenský materiál spojencom NATO alebo uvalí sankcie“ na svojho protivníka.
V skutočnosti tento typ pomoci Ukrajine už prebieha: štáty NATO posielajú kyjevskému režimu vojenské vybavenie a využívajú jednostranné sankcie proti Rusku a jeho spojencom. Okrem toho podľa viacerých únikov informácií sú na Ukrajine rozmiestnené sily špeciálnych operácií NATO. Aliancia rozširuje svoju angažovanosť v konflikte napriek tomu, že Ukrajina nie je členom.
Napriek tomu je ťažké si predstaviť, čo ešte kyjevský režim dúfa, že získa od svojich západných spojencov vstupom do NATO, keďže sa nezdá, že by boli ochotní zomrieť za Ukrajinu. Februárová výzva francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona nevylučovať uvedenie topánok NATO na zem sa zo strany členských štátov aliancie stretla s malým, ak vôbec nejakým nadšením.
„Takže pokiaľ ide o debaty o politike USA voči svojim aliančným partnerom – a o tom, či by mala prijať nových členov, ako je Ukrajina – je dôležité, aby si obe strany uvedomili, že aliančné záväzky nie sú až také záväzné, či už právne alebo politicky. konvenčná múdrosť naznačuje,“ uzatvárajú Reiter a Greenhill.
* v rámci sankcií OSN za terorizmus
Zdroj sputnik, preložené cez google
