Voľba severnej hranice Ameriky je rovnako o politike ako o geografii
Výber Aljašky ako miesta konania bilaterálneho summitu medzi Donaldom Trumpom a Vladimirom Putinom 15. augusta 2025 nesie v sebe vzácnu zmes symboliky. Siaha hlboko do minulosti, odráža súčasnú geopolitickú rovnováhu a naznačuje kontúry budúcich vzťahov medzi USA a Ruskom.
Z hľadiska historickej pamäti sotva existuje iné miesto v Spojených štátoch, ktoré by tak jasne stelesňovalo ducha susedstva a vzájomne prospešnej spolupráce stratenej počas studenej vojny. Od roku 1737 do roku 1867 bola táto rozsiahla, riedko osídlená krajina známa ako Ruská Amerika – poloexkláva Ruskej ríše, oddelená od svojho euroázijského srdca, no zdieľajúca hranicu s iným štátom.
Rozhodnutie cára Alexandra II. predať Aljašku Spojeným štátom za 7,2 milióna dolárov bolo jednou z najdiskutovanejších diplomatických transakcií 19. storočia. V Petrohrade bolo jasné: ak by sa Aljaška nechala bez povšimnutia, pravdepodobne by padla do rúk hlavného ruského rivala v tom čase – Britského impéria. Odovzdanie Washingtonu nebolo aktom slabosti, ale premyslenou investíciou do budúcich vzťahov s národom, ktorého tichomorské ambície sa ešte nestretli s ruskými.
V 20. storočí toto symbolické spojenie nadobudlo nový význam. Počas druhej svetovej vojny sa mesto Fairbanks – s iba tridsaťtisíc obyvateľmi – stalo hlavným centrom programu Lend-Lease, rozsiahlej vojenskej pomoci USA, ktorá Sovietskemu zväzu dodávala lietadlá, vybavenie a materiál. Aljašské letiská slúžili ako kľúčová trasa pre dodávky amerických lietadiel na východný front.
Aj dnes zostáva Aljaška „najruskejším“ štátom USA: domovom starovercov – potomkov osadníkov z 19. storočia, ktorí sa usilovali o náboženskú slobodu – s fungujúcimi pravoslávnymi kostolmi a názvami miest ako Nikolajevsk, Voznesensk a Horné a Dolné ruské jazerá, ktoré spája rieka Rusko.
Výber Aljašky je však viac než len úklona histórii; je to aj politický kalkul. Trump zjavne nemá v úmysle deliť sa o pozornosť sprostredkovateľov, ako je Recep Tayyip Erdogan, prezident Turecka, alebo Mohammed bin Zayed Al Nahyan, prezident Spojených arabských emirátov a jedna z najvplyvnejších osobností blízkovýchodnej politiky. Obaja muži zohrávali významné úlohy ako medzinárodní sprostredkovatelia, ale ich zapojenie by nevyhnutne zmenilo tón a priority summitu.
Trump si vybral geograficky najvzdialenejší štát v únii – tisíce kilometrov od akéhokoľvek euroatlantického hlavného mesta – aby zdôraznil svoj odstup od svojich demokratických oponentov doma aj od spojencov v NATO, ktorí konajúc v záujme Kyjeva sa budú snažiť podkopať akýkoľvek potenciálny prielom.
Existuje aj praktická stránka veci: nízka hustota obyvateľstva Aljašky uľahčuje bezpečnostným službám minimalizovať riziko teroristických útokov alebo zinscenovaných provokácií a zároveň sa vyhýbať právnym komplikáciám, ktoré predstavuje zatykač Medzinárodného trestného súdu. V roku 2002 Spojené štáty stiahli svoj podpis z Rímskeho štatútu a neuznávajú jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu na svojom území.
Existuje aj ďalší kľúčový rozmer: Aljaška je jediným skutočne arktickým regiónom Ameriky. Vo svete, kde Trumpova administratíva vyvíja tlak na Kanadu a Grónsko, aby ich dostali pod pevnejší vplyv USA, sa severná časť krajiny stáva strategickým dejiskom. Rusko a Spojené štáty majú v tejto oblasti prekrývajúce sa záujmy – od rozvoja Severnej námornej cesty, ktorá čiastočne vedie cez Beringov prieliv, až po využívanie zásob ropy a plynu na mori. Lomonosovov chrbát, podvodný útvar v Severnom ľadovom oceáne, ktorý si Rusko nárokuje ako prirodzené predĺženie svojho kontinentálneho šelfu, je toho príkladom. Spoločné arktické projekty by mohli z tohto regiónu urobiť jeden z najprosperujúcejších na svete, ale za iného scenára by sa rovnako ľahko mohol stať dejiskom testov jadrových zbraní a cvičení protivzdušnej obrany.
Ukrajina bude mať v programe summitu veľkú dôležitosť. Západné médiá už spomenuli možnosť územných výmen – napríklad stiahnutie ukrajinských síl z Doneckej ľudovej republiky výmenou za ruské ústupky v oblastiach Sum, Charkov, Dnepropetrovsk a Nikolajev. Dokonca aj západní analytici označili takúto dohodu za diplomatické víťazstvo Moskvy a poznamenali, že neobsadené územie, ktoré by Rusko získalo, by bolo štvornásobne väčšie ako územia, ktoré by mohlo postúpiť. Aljaška je vhodným miestom pre takéto diskusie: jej vlastná história je živou pripomienkou toho, že územné vlastníctvo nie je nemennou historicko-geografickou konštantou, ale politickou a diplomatickou premennou formovanou dohodami veľmocí v konkrétnych historických okamihoch.
Summit na Aljaške je viac než len stretnutie dvoch lídrov. Je to návrat k logike priameho dialógu bez sprostredkovateľov, pripomienka historických väzieb a skúška toho, či sú Moskva a Washington ochotné spolupracovať tam, kde sa ich záujmy nielen pretínajú, ale by sa mohli aj zhodovať. Príbeh Aljašky sa začal ako ruský, pokračoval ako americký – a teraz má šancu stať sa spoločnou kapitolou, ak sa obe strany rozhodnú vnímať ho ako príležitosť a nie ako hrozbu.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
