Hoci témou besedy v Novom Meste nad Váhom v rámci projektu rešpektujem iný názor bol pokus Úradu vlády o vecný spolo?enský dialóg, zákonite sa v takomto zložení panelu dostala nakoniec presne tam, kde sa nachádza aj celá naša extrémne rozdelená spolo?nos? – do existujúceho status quo dvoch nezmierite?ných názorových táborov. A to aj napriek tomu, že sa jednotliví aktéri besedy navzájom roky poznajú a dokonca si tykajú a oslovujú sa krstným menom. Rovnako ako v mierke celoštátnej, ani v mikro mierke formátu takejto besedy sa to neskon?ilo podpísaním názorového prímeria. Zákopy sú na to príliš široké a hlboké a obe strany vytiahli na seba argumenta?né armamentárium, známe z médií takzvaného hlavného prúdu, alternatívnych médií a sociálnych sietí.
Sme rozdelení, sme si toho vedomí, a takto to zostane aj na?alej. Slovensko je rozdelené rovnako, ako je rozdelená Amerika, hoci v našom prípade na iných pôdorysných základoch. Kde to teda celé za?alo a pre?o sme takto rozdelení, kvôli ?omu a najmä odkedy – toho sa novembrová beseda v Novom Meste nedotkla, hoci mohla lebo bola dobrou príležitos?ou dosta? sa až k jadru celého existujúceho problému od jeho vzniku v celej jeho následnej komplikovanej a búrlivej genéze. Beseda sa venovala aktuálnemu názorovému rozdeleniu v témach ako je najmä vojna na Ukrajine, orientácia zahrani?nej politiky štátu a problém médií. Detaily obsahu a priebehu zatia? ponechám bokom.
Kde to sú?asné rozdelenie našej spolo?nosti vlastne za?alo, a aký je prapôvod dnešného stavu pokra?ujúceho rozdelenia na dva tábory? Za?alo to celé v momente, ke? sa Slováci za?iatkom devä?desiatych rokov rozhodli ašpirova? na to, aby sa vymanili z federácie a založili si svoj vlastný suverénny a nezávislý štát s hlavným mestom nie v Prahe, ale v Bratislave. V tej osudovej chvíli sme sa rozdelili na dva tábory a takto to trvá prakticky dodnes. To si treba uvedomi? a treba to stále pripomína? lebo v tom, ako sa vraví, je celý pes zakopaný. V rokoch 1991 a 1992 tu „vypukla“ naša studená ob?ianska vojna – jedni za samostatný štát a druhí proti nemu. Vtedy sa do toho energicky zapojili úhlavní ideologickí nepriatelia štátnej samostatnosti v úlohe nezmierite?ných záchrancov Havlovej federácie ako je Martin Šime?ka, So?a ?echová, šéfredaktor SME Karol Ježík, Peter Schutz, ?ubomír Lintner, Eugen Korda a všetky tie Vášáryové, Szomolányiové, Gyárfášové, Gálovia, Mesežnikovovia a Dulebovia. Dnešné médiá ako Denník N, SME, Aktuality Sk, rádio Expres, ?asopis Týžde? a komer?né televízie, sú vlastne pokra?ovatelia „ideológie“, ktorá sa radšej vyhýba vysloveniu slova Slovensko a hovorí iba o „krajine“ napriek tomu, že si vypo?ítaví farizeji dajú „Slovensko“ dokonca do názvu svojej strany.
Samotný Robert Fico je dnes azda najznámejšou a najsymbolickejšou zákonitou obe?ou bývalej federalistickej a dnešnej progresivistickej politickej sekty, ?o je jedno a to isté, sformovanej a zradikalizovanej až do extrému v tých búrlivých ?asoch. Lebo v roku 1992, ke? sa schva?ovala Deklarácia zvrchovanosti slovenského národa a Ústava SR, bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a hlasoval s presved?ením za obidva dokumenty. Je to pravda a sám Fico to nakoniec ob?as s hrdos?ou pripomína. Vtedy sa v ich o?iach nadobro odpísal a práve to je ten ?ažký epochálny hriech, ktorý sa mu neodpúš?a a ktorý si nesie spolu s ním a pod jeho vedením aj celá jeho strana, a vlastne aj ?as? národa, ktorá volila strany sú?asnej vládnej koalície. Nevidie? to, znamená nepozna? samotný historický dôvod a prí?inu aj terajšieho rozdelenia spolo?nosti vo všetkých témach. To nie je rekriminácia, to je jednoducho otázka stanovenia správnej diagnózy sú?asného stavu. Tak, ako novinári ?ubo Hu?o, Pavel Kapusta, Michal Zoldy a ?alší nikdy nestáli na strane takzvaných federalistov, rovnako sa ?udia ako je Šime?ka, Schutz, Korda ?i dnešný Bárdy, Šnídl, Balogová a Závodský nikdy nestavali na stranu národne orientovaného tábora.
Zdroj telegram
