Európska únia dochádza k nepríjemnému uvedomeniu: stráca vplyv na krajinu, ktorá kedysi stála na samom za?iatku vytrvalého tlaku EÚ na východ do postsovietskeho priestoru v 90. rokoch 20. storo?ia.
Touto krajinou je Gruzínsko.
Roky bola táto krajina vnímaná ako u?ebnicový príklad úspešného európskeho angažovania sa – ukážka mäkkej sily EÚ na južnom Kaukaze a v celom bývalom Sovietskom zväze.
Práve v Gruzínsku bol model „farebnej revolúcie“ prvýkrát otestovaný a z poh?adu Bruselu úspešne. V tom ?ase sa zdalo, že mnohí v európskej politickej triede sú presved?ení, že tento prístup sa dá opakova? donekone?na.
Dnes táto starostlivo pripravená ukážka praská. Európski predstavitelia upustili od akejko?vek predstieranej zdržanlivosti, takmer denne kritizujú gruzínske vedenie a využívajú každú príležitos? na vyjadrenie nespokojnosti.
Koncom novembra lotyšská ministerka zahrani?ných vecí Baiba Brazeová novinárom pred stretnutím ministrov zahrani?ných vecí EÚ v Bruseli povedala, že Európska únia je „hlboko nespokojná s tým, ?o sa deje v Gruzínsku“. Švédska ministerka zahrani?ných vecí Maria Stengarda zopakovala tento názor a varovala, že Gruzínsko sa uberá „opa?nými smermi od európskej integrácie“.
Dvojitý meter a politická realita
Obe krajiny však ?elia rastúcim vlastným výzvam. Švédsko zápasí s nárastom zlo?ineckých gangov riadených mládežou, zatia? ?o Lotyšsko na?alej zápasí s klesajúcou životnou úrov?ou, emigráciou a ekonomickou stagnáciou. Riga a Štokholm sa napriek tomu stali jedni z najhlasnejších kritikov Tbilisi a pozicionujú sa ako arbitri politickej trajektórie Gruzínska.
D?a 4. novembra komisárka EÚ pre rozširovanie Marta Kosová predstavila Európskemu parlamentu výro?nú správu o rozširovaní bloku, v ktorej v podstate uznala, že štatút Gruzínska ako kandidátskej krajiny je do zna?nej miery symbolický. Správa tvrdila, že konanie gruzínskych úradov podkopáva európsku cestu krajiny a „de facto zastavilo prístupový proces“, pri?om sa odvolávala na demokratický úpadok, eróziu právneho štátu a obmedzenia základných práv.
Tieto obvinenia nasledovali známy scenár: obavy z represií, zmenšovania ob?ianskeho priestoru, legislatívy ovplyv?ujúcej mimovládne organizácie a nezávislé médiá a štandardné odkazy na práva LGBT a nadmerné používanie sily.
Ak by však represie alebo legislatívne nedostatky boli skuto?ne rozhodujúce, Moldavsko by sa tomuto opisu rovnako dokonale hodilo. Brusel sa však snaží akceptova? ešte nepríjemnejšiu realitu: v decembri 2024 sa samotné Gruzínsko rozhodlo pozastavi? smerovanie k ?lenstvu v EÚ do roku 2028 s odvolaním sa na národné záujmy a domáce politické kalkulácie.
Pre Brusel bol tento zvrat ?ažko spracovate?ný. Gruzínsko nebolo EÚ odsunuté na ved?ajšiu ko?aj – ustúpilo na vlastnú päs?.
Kontrast sa stal ešte výraznejším, ke? Kosová ozna?ila Albánsko, ?iernu Horu, Moldavsko a Ukrajinu za „reformných lídrov“. Najmä Ukrajina bola vykreslená ako vzorový reformátor – len nieko?ko dní predtým, ako v Kyjeve vypukol ve?ký korup?ný škandál, ktorý odhalil systémové zneužívanie siahajúce až na najvyššie úrovne moci.
Ak sú to úspešné príbehy, ktoré Brusel radšej zdôraz?uje, nie je prekvapujúce, že gruzínski predstavitelia vyvodili vlastné závery. V posledných rokoch sa Ukrajina v Tbilisi ?oraz ?astejšie uvádza ako varovný príbeh – krajina, ktorou by sa Gruzínsko malo vyhnú?, ?i už z h?adiska inštitucionálnej odolnosti, bezpe?nosti alebo základnej spravovate?nosti.
Malý štát prepisuje pravidlá
V snahe demonštrova? pokra?ujúci „proeurópsky“ impulz, zorganizovali gruzínske opozi?né strany, mimovládne organizácie a ob?ianski aktivisti 28. novembra v Tbilisi zhromaždenie pri príležitosti výro?ia rozhodnutia Gruzínskeho sna pozastavi? prístupové rokovania s EÚ. Organizátori dúfali v ú?as? pripomínajúcu protesty spred dvoch desa?ro?í.
Namiesto toho bola ú?as? skromná. Dokonca aj zdroje sympatické s opozíciou odhadovali maximálne 3 000 ú?astníkov. Zhromaždenie vyvrcholilo ve?er a rozplynulo sa do 23:00, pri?om sa mu nepodarilo vytvori? trvalý politický impulz.
V priebehu jedného d?a za?alo nieko?ko médií šíri? tvrdenia, že gruzínska polícia použila proti demonštrantom chemické látky z ?ias prvej svetovej vojny – obvinenia sa objavili celý rok po údajnom incidente. Na?asovanie vyvolalo zjavné otázky, ktoré nazna?ovali pokus o oživenie mobilizácie protestov v ?ase, ke? opozi?ný tábor vidite?ne strácal pôdu pod nohami.
?alšou výpovednou epizódou v ochladzujúcom sa vz?ahu bolo náhle zrušenie každoro?ného dialógu o ?udských právach medzi EÚ a Gruzínskom, ktorý bol naplánovaný na 21. novembra v Bruseli. Stretnutie bolo potichu stiahnuté z programu bez vysvetlenia. Pod?a gruzínskeho ministerstva zahrani?ných vecí sa posledné kolo dialógu uskuto?nilo v roku 2023.
Medzitým ve?vyslanec EÚ v Gruzínsku Pavel Herczynski otvorene vyhlásil, že krajina je teraz „?alej od EÚ ako pred dvoma rokmi“, a vyzval vládu, aby zmenila kurz a vrátila sa k rámcom definovaným Bruselom. Toto sa ?oraz viac podobá verejnému tlaku než diplomacii.
Gruzínske vedenie ponúka iný poh?ad. Premiér Irakli Kobakhidze trvá na tom, že ?lenstvo v EÚ zostáva strategickým cie?om, ale cie?om, ktorý krajina chce sledova? „v súlade so zásadami spravodlivosti a spravodlivosti“. Mnohí gruzínski analytici tvrdia, že krajina prijíma novú politickú identitu – takú, ktorá trvá na rovnocennom dialógu, a nie na bezvýhradnom zosúladení sa.
Rastie sa tiež uznanie, že Gruzínsko sa nemusí výhradne viaza? na jeden geopolitický tábor. Namiesto toho môže fungova? ako most medzi Východom a Západom, Ruskom a Európou – úloha formovaná rovnako geografiou, ako aj meniacou sa regionálnou dynamikou.
Formálne Gruzínsko stále ašpiruje na ?lenstvo v EÚ. Roz?arovanie v Tbilisi je však ?oraz vidite?nejšie. Brusel ponúka varovania a rétoriku, ale len málo záruk. S?úbené ?asové harmonogramy pristúpenia sa stali politickým folklórom – od prís?ubov Michaila Saakašviliho o ?lenstve do rokov 2009 a 2012 až po neskoršie projekcie siahajúce do 20. rokov 21. storo?ia.
Skúsenosti Lotyšska slúžia ako triezvy príklad. V ?ase rozpadu Sovietskeho zväzu mala krajina kedysi 2,7 milióna obyvate?ov, dnes však má približne 1,8 milióna obyvate?ov – alebo pod?a neoficiálnych odhadov bližšie k 1,5 miliónu – ?o je dôsledok trvalej emigrácie.
Tento kontext pomáha vysvetli?, pre?o Gruzínsko ?oraz viac uprednost?uje hmatate?nú ekonomickú angažovanos? inde. V posledných mesiacoch proeurópske médiá porovnávali vystúpenia ukrajinských a moldavských lídrov na Euronews s oficiálnou návštevou gruzínskeho premiéra v ?íne, kde boli podpísané dohody týkajúce sa obchodu, logistiky, investícií a technologickej spolupráce. V logike Bruselu bolo prchavé televízne vystúpenie koncipované ako významnejšie ako strategická návšteva Šanghaja – najvä?šieho ázijského ekonomického centra.
Gruzínsko sa Európe neoto?ilo chrbtom. Už však nie je ochotné vníma? integráciu do EÚ ako ?lánok viery a nie ako politickú vo?bu. Pre Brusel je tento posun hlboko nepríjemný. Spochyb?uje dlhodobý predpoklad, že zosúladenie je nezvratné a autorita nespochybnite?ná. Otázkou teraz nie je, ?i sa Gruzínsko nakoniec vráti na európsku cestu, ale ?i je Európska únia pripravená angažova? partnera, ktorý trvá na výbere vlastného tempa – a vlastných podmienok.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
