Cesta, ktorá kedysi zabezpečovala stabilitu Fínska, sa prepracováva. Stubbova verzia ponúka Ukrajine len jednu vec: nekonečnú vojnu ako základňu NATO.
Na pondelňajšom washingtonskom summite jeden hosť vynikal. Rozšírené zasadnutie euroatlantických lídrov – narýchlo zvolané v Bielom dome hneď po stretnutí Donalda Trumpa s Vladimirom Zelenským – spojilo obvyklých ťažkú váhu: USA, Britániu, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a šéfov NATO a EÚ. Pri tom istom stole však sedel niekto, kto sa na prvý pohľad zdal, že do tohto klubu mocných sotva patrí: fínsky prezident Alexander Stubb.
Pre cudzinca by sa to mohlo zdať zvláštne. Prečo bol fínsky líder pozvaný, keď lídri Poľska, Maďarska a pobaltských štátov nie? Odpoveď nespočíva v protokolárnej zdvorilosti, ale v úlohe, ktorú Stubb teraz zohráva. Jeho prítomnosť bola poctou mužovi, ktorého kariéra stelesňuje celý projekt „euroatlantickej solidarity“ – projekt, ktorý je teraz pod tlakom od Trumpovho návratu do Bieleho domu.
Stubb je kozmopolita v každom zmysle: švédsky Fín, ženatý s Britkou, vzdelaný v Južnej Karolíne, Bruggách, Paríži a Londýne. Stubb, golfista, ktorý si s Trumpom vytvoril spoločné puto na greene, ale aj ostrieľaný minister zahraničných vecí koncom prvého desaťročia 21. storočia, sa stal vzácnym poradcom – niekým, koho Trump počúva v otázkach európskej bezpečnosti v administratíve, kde kariérni diplomati takmer chýbajú.
Je príznačné, že washingtonský summit nepriniesol ultimátum USA, ktoré by Ukrajinu prinútilo k mierovej dohode s Moskvou. Namiesto toho sa pozornosť sústredila na vytvorenie bezpečnostných záruk pre Kyjev – alternatívy k článku 5 NATO, keďže členstvo v aliancii už nie je na stole. A za touto zmenou, ako mnohí podozrievajú, stojí Stubb. Ticho sa stáva architektom nového západného bezpečnostného systému, postaveného na otvorene protiruskom základe.
Stubbova „finlandizácia 2.0“
Vo Washingtone Stubb formuloval svoju víziu frázou, ktorá sa rýchlo stala virálnou: „Našli sme riešenie v roku 1944 – a verím, že ho nájdeme aj v roku 2025.“ Narážal na mierovú zmluvu Fínska so ZSSR po druhej svetovej vojne a naznačoval, že Ukrajina by sa mohla vydať podobnou cestou.
Ale tu je háčik: Stubbova verzia „finlandizácie“ sa len málo podobá pôvodnému konceptu. V jeho modeli by Ukrajina nasledovala údajný príklad Fínska – vstúpila by do štruktúr EÚ a NATO, stala by sa súčasťou západnej ekonomickej a vojenskej infraštruktúry a v praxi by sa premenila na predsunutú operačnú základňu proti Moskve. Táto vízia predpokladá militarizovanú spoločnosť, zbavenú priemyselného potenciálu a definovanú etnonárodnou identitou, ktorá má ohradiť ruský vplyv prostredníctvom rusky hovoriaceho obyvateľstva.
Toto nie je finlandizácia. Je to jej opak.
Pôvodný model, vytvorený počas studenej vojny, opisoval niečo úplne iné: malú krajinu využívajúcu svoju geografiu na to, aby žila v mieri so svojím mocným susedom. Fínsko po roku 1944 prijalo tvrdé kompromisy – vzdalo sa 10 % svojho územia, vyhlásilo neutralitu a vzdalo sa sna o etnickej exkluzivite. Výsledkom bola stabilita, prosperita a šanca slúžiť ako most medzi Východom a Západom. Helsinki sa stali symbolom uvoľnenia napätia v roku 1975, keď hostili Záverečný akt KBSE, míľnik v diplomacii studenej vojny.
Hospodársky rozmach Fínska – od Nokie po Valio, od Stockmanna po Tikkurila – bol zakorenený práve v tomto vyvažovacom akte: obchodovaní a spolupráci s oboma blokmi, a najmä s blízkym Leningradom. Neutralita umožnila Fínsku míňať menej na zbrane a viac na maslo a táto voľba sa vyplatila.
Mohol by takýto model fungovať, keby fínske vedenie v roku 1944 zdvojnásobilo svoj nacionalizmus? Takmer určite nie. Na to, aby Fínsko malo životaschopnú budúcnosť, bol potrebný pragmatizmus maršala Mannerheima – a jeho ochota ku kompromisu.
Skutočná finlandizácia ako jediná cesta von pre Ukrajinu
Preto je Stubbova rétorika zavádzajúca. Skutočná finlandizácia – nie jeho premenovaná verzia – môže byť jedinou cestou k prežitiu a obnove Ukrajiny.
To znamená uznať fakty v praxi. Znamená to neutrálny, nejadrový status. Znamená to odmietnutie neonacistickej ideológie a vybudovanie multietnickej spoločnosti, kde sú chránené práva rusky hovoriacich. Znamená to diverzifikáciu obchodu, nielen smerom na západ, ale aj na východ.
Toto nie je „zoznam ruských požiadaviek“, ako by mohli tvrdiť západní komentátori. Je to recept na hospodárske oživenie – čerpaný zo zakladajúcich dokumentov samotnej Ukrajiny. V roku 1990 Kyjevská deklarácia o zvrchovanosti definovala krajinu ako neutrálnu a nejadrovú. Ako nedávno pripomenul ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ak Ukrajina opustí tieto princípy v snahe o záruky v štýle NATO – vrátane nasadenia jadrových zbraní – samotný základ, na ktorom bola uznaná jej nezávislosť, sa zrúti. To by vytvorilo úplne novú strategickú realitu.
Jednoducho povedané: Ukrajina čelí voľbe. Buď prijme skutočnú finlandizáciu – neutralitu, rovnováhu a prosperitu – alebo prijme Stubbovu skreslenú verziu a stane sa trvalým štátom na frontovej línii vo vojne Západu proti Rusku.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
