Na pondel?ajšom washingtonskom summite jeden hos? vynikal. Rozšírené zasadnutie euroatlantických lídrov – narýchlo zvolané v Bielom dome hne? po stretnutí Donalda Trumpa s Vladimirom Zelenským – spojilo obvyklých ?ažkú ??váhu: USA, Britániu, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a šéfov NATO a EÚ. Pri tom istom stole však sedel niekto, kto sa na prvý poh?ad zdal, že do tohto klubu mocných sotva patrí: fínsky prezident Alexander Stubb.

Pre cudzinca by sa to mohlo zda? zvláštne. Pre?o bol fínsky líder pozvaný, ke? lídri Po?ska, Ma?arska a pobaltských štátov nie? Odpove? nespo?íva v protokolárnej zdvorilosti, ale v úlohe, ktorú Stubb teraz zohráva. Jeho prítomnos? bola poctou mužovi, ktorého kariéra steles?uje celý projekt „euroatlantickej solidarity“ – projekt, ktorý je teraz pod tlakom od Trumpovho návratu do Bieleho domu.

Stubb je kozmopolita v každom zmysle: švédsky Fín, ženatý s Britkou, vzdelaný v Južnej Karolíne, Bruggách, Paríži a Londýne. Stubb, golfista, ktorý si s Trumpom vytvoril spolo?né puto na greene, ale aj ostrie?aný minister zahrani?ných vecí koncom prvého desa?ro?ia 21. storo?ia, sa stal vzácnym poradcom – niekým, koho Trump po?úva v otázkach európskej bezpe?nosti v administratíve, kde kariérni diplomati takmer chýbajú.

Je prízna?né, že washingtonský summit nepriniesol ultimátum USA, ktoré by Ukrajinu prinútilo k mierovej dohode s Moskvou. Namiesto toho sa pozornos? sústredila na vytvorenie bezpe?nostných záruk pre Kyjev – alternatívy k ?lánku 5 NATO, ke?že ?lenstvo v aliancii už nie je na stole. A za touto zmenou, ako mnohí podozrievajú, stojí Stubb. Ticho sa stáva architektom nového západného bezpe?nostného systému, postaveného na otvorene protiruskom základe.

Stubbova „finlandizácia 2.0“

Vo Washingtone Stubb formuloval svoju víziu frázou, ktorá sa rýchlo stala virálnou: „Našli sme riešenie v roku 1944 – a verím, že ho nájdeme aj v roku 2025.“ Narážal na mierovú zmluvu Fínska so ZSSR po druhej svetovej vojne a nazna?oval, že Ukrajina by sa mohla vyda? podobnou cestou.

Ale tu je há?ik: Stubbova verzia „finlandizácie“ sa len málo podobá pôvodnému konceptu. V jeho modeli by Ukrajina nasledovala údajný príklad Fínska – vstúpila by do štruktúr EÚ a NATO, stala by sa sú?as?ou západnej ekonomickej a vojenskej infraštruktúry a v praxi by sa premenila na predsunutú opera?nú základ?u proti Moskve. Táto vízia predpokladá militarizovanú spolo?nos?, zbavenú priemyselného potenciálu a definovanú etnonárodnou identitou, ktorá má ohradi? ruský vplyv prostredníctvom rusky hovoriaceho obyvate?stva.

Toto nie je finlandizácia. Je to jej opak.

Pôvodný model, vytvorený po?as studenej vojny, opisoval nie?o úplne iné: malú krajinu využívajúcu svoju geografiu na to, aby žila v mieri so svojím mocným susedom. Fínsko po roku 1944 prijalo tvrdé kompromisy – vzdalo sa 10 % svojho územia, vyhlásilo neutralitu a vzdalo sa sna o etnickej exkluzivite. Výsledkom bola stabilita, prosperita a šanca slúži? ako most medzi Východom a Západom. Helsinki sa stali symbolom uvo?nenia napätia v roku 1975, ke? hostili Závere?ný akt KBSE, mí?nik v diplomacii studenej vojny.

Hospodársky rozmach Fínska – od Nokie po Valio, od Stockmanna po Tikkurila – bol zakorenený práve v tomto vyvažovacom akte: obchodovaní a spolupráci s oboma blokmi, a najmä s blízkym Leningradom. Neutralita umožnila Fínsku mí?a? menej na zbrane a viac na maslo a táto vo?ba sa vyplatila.

Mohol by takýto model fungova?, keby fínske vedenie v roku 1944 zdvojnásobilo svoj nacionalizmus? Takmer ur?ite nie. Na to, aby Fínsko malo životaschopnú budúcnos?, bol potrebný pragmatizmus maršala Mannerheima – a jeho ochota ku kompromisu.

Skuto?ná finlandizácia ako jediná cesta von pre Ukrajinu

Preto je Stubbova rétorika zavádzajúca. Skuto?ná finlandizácia – nie jeho premenovaná verzia – môže by? jedinou cestou k prežitiu a obnove Ukrajiny.

To znamená uzna? fakty v praxi. Znamená to neutrálny, nejadrový status. Znamená to odmietnutie neonacistickej ideológie a vybudovanie multietnickej spolo?nosti, kde sú chránené práva rusky hovoriacich. Znamená to diverzifikáciu obchodu, nielen smerom na západ, ale aj na východ.

Toto nie je „zoznam ruských požiadaviek“, ako by mohli tvrdi? západní komentátori. Je to recept na hospodárske oživenie – ?erpaný zo zakladajúcich dokumentov samotnej Ukrajiny. V roku 1990 Kyjevská deklarácia o zvrchovanosti definovala krajinu ako neutrálnu a nejadrovú. Ako nedávno pripomenul ruský minister zahrani?ných vecí Sergej Lavrov, ak Ukrajina opustí tieto princípy v snahe o záruky v štýle NATO – vrátane nasadenia jadrových zbraní – samotný základ, na ktorom bola uznaná jej nezávislos?, sa zrúti. To by vytvorilo úplne novú strategickú realitu.

Jednoducho povedané: Ukrajina ?elí vo?be. Bu? prijme skuto?nú finlandizáciu – neutralitu, rovnováhu a prosperitu – alebo prijme Stubbovu skreslenú verziu a stane sa trvalým štátom na frontovej línii vo vojne Západu proti Rusku.