PERSEIDY
Každý píše o čom chce, veď je sloboda a demokracia, a tak aj ja si vždy ráno vyberiem tému „od výmyslu sveta“, na akú mám práve chuť, alebo sa mi momentálne zdá dôležitá a aktuálna, alebo ma tu i tam „kopne múza“, alebo, čo sa stáva dosť často, nosím nejakú vážnu tému v hlave pár dní a dozrieva vo mne ako augustový burčiak 🙂
Mohol by som sa teraz venovať trebárs tomu amatérskemu ukrajinskému potápačovi, ktorý sa len tak z dlhej chvíle ponoril jednej tmavej noci s plutvami a šnorchlom do Baltiku a odpálil tam ručne plynovod Nord Stream z Ruska do Nemecka za pekných pár miliárd, aby sa pomstil Rusom. Ale vytrestal tým ten nový Bandera nakoniec hlavne Nemcov. Uvidíme, čo s ním urobí nemecké súdnictvo ak ho dolapia. Nech si želá a modlí sa, aby ho dolapili Nemci, lebo ak by ho vykutrali z nejakej diery Rusi, tak sa môže stať, že mu rovnakú nálož odpália priamo na jeho hlave a Ukrajina, sláva jej, bude mať o národného hrdinu viac. Nie, tomuto sa ja teraz naozaj venovať nejdem lebo sa pre zmenu povenujem meteorickému roju Perseíd. Videli ste ich aj teraz pred pár nocami? Ja nie, lebo chodím skoro spať a nemám záujem si niečo pri ich prelete atmosférou priať. Naposledy som sa díval na nočnú oblohu v osemdesiatom-šiestom keď na nebi letela známa Halleyho kométa, ktorá sa znovu objaví v roku 2061, keď tu ja už našťastie dávno nebudem. Tú som si vychutnal, lebo bola krásne viditeľná voľným okom. Moje oko bolo vtedy samozrejme voľné a pevne osadené v hlave, takže bez problémov a bez ďalekohľadu.
Perseidy lietajú nad našimi hlavami vždy v auguste a ja, starý pesimista, naozaj nemám potrebu niečo si pri tom naivne želať. Lebo mne sa moje skromné želania nikdy nesplnia a stáva sa nakoniec presný opak toho, čo som si nesmelo na staré kolená želal. Vždy mi to osud nejako pokazí, takže si už neželám nič a tým to mám vybavené.
Spomínam si ale na august 1973, keď som mal ako vysokoškolák rovných 20 rokov a na Perseidy sme sa dívali v trojici – ja, moja 17-ročná láska zo Žiaru nad Hronom a moja mama – pri miniatúrnom táboráčiku na chalupe rodičov toho dievčaťa. Jej rodičia voľakde odcestovali a tak nechali svoju dcérku Slávku so mnou, ale pod dohľadom mojej prísnej a bdelej mamy. Faktom je, že dobre urobili, lebo nechať mladého zdravého 20-ročného muža, plného hormónov, so sedemnásťročnou dcérenkou v noci samých, uznajte to je veľké riziko, že by sme si v tú pamätnú noc mohli takzvane „pokaziť život“, no a práve na to tam bola vtedy nasadená moja profesorská mama. Jej úlohou bolo dohliadnuť, aby sme si ten náš mladý život náhodou nejako nerozumne „nepokazili“. Škoda, mohol som mať krásnu spomienku a ako 21-ročný možno aj syna, ktorý by sa mi teraz na staré kolená náramne zišiel keď nemám žiadneho potomka, čo by za mňa kosil záhradu a pílil drevo. Keď sme tam vtedy takí mladučkí a zaľúbení sedeli, tak vám teraz prezradím, čo som si ja želal….. želal som si, aby tam nebola s nami moja mama 🙂 Vždy mi niekto stojí v ceste a nedovolí, aby som sa tešil zo života po svojom. A presne tak tomu bolo aj v ten neskorý vlahý augustový večer keď nás dvoch zamilovaných zahnala o jedenástej večer moja mama od toho malého romantického ohníka so slovami „deti, ide sa spať.“ Samozrejme každý zvlášť do svojej postele, na to tam ten pedagogický dozor s nami bol.
Môžem si ja teraz ako nostalgický a reumatický senior s chorobopisom, dlhým ako text židovskej Tóry, ešte niečo zmysluplné priať? Mladosť nevrátim späť, tá je dávno premrhaná a stratená, peniaze v hre LOTTO nevyhrám, dlhý život tiež nie je niečo, čo by som si nejako osobitne prial v tejto zvrátenej dobe, plnej vojen, dúhových zástav, progresívneho Sodomovania a Gomorovania a premeny môjho rodného Slovenka na rozhádaný Babylon. Takže tak je to dnes bračekovci so mnou. Ale vy, moji duševne vyrovnaní, večne optimisticky naladení a veselí priatelia a čitatelia, si prajte čo len chcete a ja vám úprimne želám, aby sa vám všetko splnilo. Každému zo srdca doprajem a nikomu nič nezávidím.