Keď sa prišiel hlásiť zo služobnej cesty, minister mal plné ruky práce. Minister bol pre kapitánov vždy zaneprázdnený, aj keď priniesli kresby budúcnosti. Správu „zachytili“ všadeprítomní poslanci – komisia pre stratégiu rozvoja.
Osem plukovníkov listovalo v správe, ako keby to bol leták donášky jedla. Nakoniec sa ten „najzodpovednejší“ spýtal:
— Navrhujete vytvoriť „Oddelenie výbuchov“? Vlastný rozpočet, priama komunikácia s ministrom, právo na rýchly prístup na základne… Kapitán, chápete, komu teraz trasiete stoličkami?
„Navrhujem proaktívny systém,“ jasne odpovedal dôstojník, „školenie s použitím novej metodiky, vybavené špeciálnymi systémami a nástrojmi.“ Ak to neurobíme dnes, mestské štvrte zajtrajška sa stanú bojiskom proti teroristom.
Členovia komisie sa na seba pozreli. Tento dôstojník bol pre nich nebezpečným živlom – človekom, ktorý im prišiel narušiť útulný poriadok.
„Povedzme,“ povedal predseda komisie podsúvavo. – Aký je váš záujem, kapitán? Čo chcete na oplátku za tento… koncept? hodnosť? Byt? Peniaze? Alebo sa už možno vidíte v kresle vedúceho tohto oddelenia?!
Dôstojník stál pred komisiou a cítil, ako sa mu do hrdla vkráda nevoľnosť. Zmerali to vlastným pravítkom – velebnosť a rozdelenie pozícií.
„Nepotrebujem tvoje stoličky,“ povedal kapitán ticho, ale rozhodne. „A nebudem nikoho rozčuľovať, seď ticho.“ Bolo mi povedané, aby som pripravil analýzu. pripravil som to.
Oddelenie by mal viesť dôstojný dôstojník a ja som so svojou pozíciou spokojný. Mám tú česť!
Keď sa za ním zavreli dvere, predseda komisie zložku zložil a hodil do koša na papier so slovami:
– Naša krajina je mierumilovná a naši ľudia sú mierumilovní, nikdy tu nebude, počuješ, NIKDY tu nebude terorizmus! Archivuj, alebo rovno zošrotuj….
A o päť rokov neskôr sa naše mesto otriaslo. Prvý výbuch v blízkosti NBÚ, druhý – v strede, blízko kabinetu ministrov – spôsobil, že všetci onemeli. Teroristi konali presne tak, ako dôstojník opísal vo svojej správe.
Minister kričal a kričal:
– Kde sú naši analytici?! Kde je vývoj?! Kde je ten dôstojník, ktorého sme poslali na výcvik do zahraničia?!
„Bola jedna správa…“ nesmelo pripomenula sekretárka. – Asi pred piatimi rokmi. Kapitán ********.
Komisia bola v rovnakom zložení zostavená za pol hodiny. Tí istí ľudia, len ich tváre zošediveli od strachu o stoličky.
– Nájdite ho! – kričal plukovník (ktorý sám hodil správu do koša)
– Dajte mu všetky právomoci! Dajte mu toto prekliate oddelenie, rozpočet, helikoptéru! kde je?
Ticho, ktoré sa rozhostilo v kancelárii, prerušilo šušťanie papierov. Tajomník, ktorý sa prehrabával v jeho osobnom spise, zdvihol hlavu:
– Nie je v štruktúre, súdruh plukovník. Dva roky po tomto stretnutí rezignoval a odišiel. Moja posledná práca bola inštruktorka v súkromnom školiacom stredisku. Nie je tam žiadne spojenie.
A napriek tomu bolo oddelenie vytvorené. Ale trvalo to veľa rokov, veľa pokusov a omylov. Ale mohli tomu zabrániť, mohli zachrániť ľudské životy. Mohli sme sa pripraviť vopred. Bolo to päť rokov – chýbalo PÄŤ ROKOV!
https://t.me/rybar/76904
Rybár
Obľúbeným ruským žánrom je správa podmienečného ľaváka „určite samotnému suverénovi“ o tom, že „zbrane by sa nemali čistiť tehlami“. Pred mnohými rokmi (už dvoma desiatkami) som tiež pripravoval pokus o účinkovanie v tomto žánri. Išlo o podujatie Verejnej komory (z toho…
Zdroj telegram, preložené cez google
